Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    afrika
    8. feb 2020    Čítané 2413x

    Cesta k môjmu šťastiu.....

    Hovorí sa, že na dobré sa dlho čaká... V mojom prípade to bolo naozaj tak.

         Mala som čerstvých 18 keď rodičia ku mne privolali záchranku. Dostala som silné kŕče v podbrušku, nebola som pár hodín schopná prejsť ani na WC.. Prijali ma do nemocnice s cystou, ktorá mala 9 cm. Tam začali moje problémy. Diagnostikovali mi cysty, endometriózu, zrasty na maternici. Ten večer to bolo moje prvé gynekologické vyšetrenie v živote.. Nasledovali laparoskopie, časté návštevy gynekológia, sledovanie onkomarkerov.

    Mala som 21 keď som spoznala môjho vtedajšieho manžela. Od samého začiatku vedel, že asi budem mať problémy s otehotnením. Začali sme sa snažiť o bábo prakticky hneď po pol roku. Keďže sa nám pár mesiacov nezadarilo navštívili sme CAR. Od toho dňa som tam seriózne 5 rokov chodila tak často ako na hodiny klavíra. Čakali nás rôzne vyšetrenia (krvné, soná, hysteroskopia, laparka atd atd atd...). Celé toto obdobie opisovať nejdem, zhrniem to do pár viet.. Za 5 rokov som mala nespočetné množstvo plánovaných pohlavných stykov, 7 x inseminácia, 2 x umelé oplodnenie (IVF), 3 x KET. Potratilo som celkom 5x, jeden x som čakala dvojičky. Samozrejme nám robili aj genetické rozbory embrya, to bolo v poriadku. Bolo to šialené obdobie, kto nezažije, nepochopí.... V priebehu týchto piatich rokov sa môj život netočil okolo ničoho iného, len okolo túžby.. Túžby byť MAMOU.. Podali sme si žiadosť o adopciu, zapísali nás do zoznamu čakateľov a čas sme vypĺňali snahou o biologicky vlastné dieťa.  

         Každý jeden potrat, každá jedna zlá situácia nás ale oboch s manželom zmenila.. Zmenila v iných ľudí. Mňa v smutnú, túžiacu, modliacu, trpiacu. Odsudzili sme sa jeden druhému, posledný rok manželstva bolo dovolím si povedať jedno z najhorších období v mojom živote. Nie, chyba nebola len v exmanželovi alebo vo mne.. Chýb sme sa dopustili obaja, obaja sme si začali ubližovať, len ja som snahu o záchranu mala. Exmanžel už snahu nemal.  Odmietal ma ako manželku, ženu, kamarátku, človeka. Tým ma ponižoval asi najviac ako vedel a ja som stratila vďaka nemu vieru v samú seba... Išla som ešte do CAR, kde mi lekár oznámil, že po zvážení môjho zdravotného stavu je naozaj minimálna šanca ak vôbec niekedy v živote otehotniem. A ak sa to aj podarí, dieťa nevynosím....

         Či veríte alebo nie, zmierila som sa s tým.. Bola som tak vyprahnutá, tak slabá a tak smutná zo života, že som to prijala ako fakt.. Zbalila som si svoje veci a odišla som... Tak ako to exmanžel chcel. Presťahovala som sa do dediny kde som nikoho nepoznala a už po prvom dni sa mi ľahšie dýchalo.. Nikto mi v prázdnom dome nedával najavo, že som neschopná...... Neschopná byť opäť dobrou a milujúcou ženou.  Zaprisahala som sa, že si k sebe nájdem muža po 50tke s deťmi, ktorý ma prijme takú aká som... Neplodnú... 

         Človek mieni, Pán Boh mení (našťastie) 🙂 🙂 Zoznámila som sa s mužom mladším odomňa o 6 rokov. Stretávali sme sa výlučne len ako kamaráti s výhodami. Bolo nám fajn, rozumeli sme si 🙂 Ja som začala športovať, užívala som si voľné víkendy s kamarátkami, liezla po skalách... Dostala som pracovnú ponuku z firmy kde som bola zamestnaná na 2 roky v Thajsku. Môj kamarát sa so mnou veľmi tešil, prial mi to 🙂 No a ako som si raz tak opäť liezla po skalách, chytila som sa za bruško a doplo mi, že sa asi niečo so mnou deje.. ÁNO... na druhý deň mi doktor potvrdil tehotenstvo!!! Samozrejme, kamarát si dával vždy veľký pozor napriek tomu, že vedel aká je situácia u mňa...

    Večer som mu zavolala  či môže prísť.. Prišiel... a neveril. pozeral sa na mňa a nechápal čo mu hovorím.. "čakám dieťa, syna (cítila som to, vedela som to hneď, že to bude ADAM ak sa narodí)".... Bol ticho 2 dlhé týždne. Ja som od neho prakticky nečakala nič, ani on odomňa. Vedel len, že sa chce podieľať na starostlivosti o ADAMA.. Počas tehotenstva boli z nás stále kamaráti, ja som bola hospitalizovaná v nemocke, potom opäť ležala doma a takto dookola. On sa o mňa staral.. Viac som naozaj nechcela a nečakala... 

    Tehotenstvo bolo neskutočne náročné.. hospitalizácie, zlé krvné výsledky, zlé morfo sono, amniocentéza, v 30 tt som takmer porodila... ALE.. narodil sa nám syn... syn...  Mal síce zdravotné problémy, do piateho mesiaca bol 2x operovaný, no bol.. bol môj, náš... S kamarátom sme spolu žili tak trochu netradične, prakticky bez pravej lásky... Na to vtedy fakt akosi nebol čas, na formovanie kamarátstva vo vzťah... 🙂 

    No a keď mal Adam 8 mesiacov a my sme sa 3 mesiace predtým začali zaujímať čo bude s nami zistila som, že som opäť neplánovane tehotná.. Božinku, to bol šok.. Fakt šok 🙂 🙂 na sone sa krútil 10týždňový plod 🙂 🙂 

    Môj gynekológ sa o mne vyjadril, že môj lekársky záznam by najradšej dal do rúk budúcim lekárom v škole, aby sa učili.. Aby videli, že zázraky sa naozaj dejú...🙂 🙂 

       A čo môj kamarát?... Je z neho najlepší, naozaj najlepší tatinko pre našich dvoch synov, najúžasnejší kamarát, manžel, partner, milenec, spriaznená duša... Vzťah sme si vybudovali až keď som porodila nášho druhého syna (ten mal prvý rok života tiež náročný na zdravie).. Za svojich dvoch synov a manžela by som aj dýchala, život za nich položila... Milujem ich najviac na celom svete, len vďaka nim som kým som... MAMA, MANŽELKA, VYROVNANÁ ŽENA, MILUJÚCA BYTOSŤ... 

         Uvedomila som si, že hoci nám šťastie môže na nejakú dobu zo života zmiznúť (u mňa to bolo tých 5 rokov a najmä teda ten posledný rok, to bol extrém) netreba nikdy zanevrieť.. Na život, vieru v niečo, šťastie, lásku, vo vieru v samého seba........ 

    Ďakujem manželovi, že pri mne stál, že veril mojim úsudkom, že si na mňa počkal kým ho pustím do svojho sveta, že on ma pustil do toho jeho... 🙂 🙂