Trochu lásky? Áno, prosím! (31)

Ani po vynikajúcom jedle a ani po víne som nedokázala úplne zabudnúť na tú šialenú ženskú. Sedela som pri pultíku v kuchyni a pozerala niekam do blba. Zamerala som sa na vzduch asi meter predo mnou. Darmo som sa snažila nájsť v ňom niečo. Nebolo tam absolútne nič. Stále som mala pred očami jej tvár. Vždy keď som zavrela oči, hoci len na sekundu bola tam. Dostala sa mi do hlavy a ja neviem ako ju mám z tadiaľ dostať von.

Adam mal pravdu, keď je Peter doma ani sem nepáchne.

„Prečo sa Petra tak bojí?“, vyslovila som nahlas svoje myšlienky.

Adamovi takmer zabehlo.

„Kto? Anna?“, opýtal sa.

„Ak je Anna tvoja šialená bývalá tak áno.“

„Áno, volá sa tak. A Peter mal na ňu spadnuté už kým sme boli spolu. Kým oni vedeli, čo sa deje, ale ja som im nechcel veriť, tak jej dokonca pár krát vylepil facku za to ako sa správala. Možno práve preto sa ho bojí, lebo vie, že on sa nebojí jej.“

„Myslíš, že deti sú samé v bezpečí?“, opýtala som sa.

„Nemyslím, že by im chcela niečo urobiť. Ide jej hlavne o teba. Ale povedal som, ak chceš môžu prísť sem. Ja budem len rád.“, odpovedal.

„Asi by to bolo najlepšie. I keď sa bojím, že v mojej blízkosti by sa im niečo mohlo stať. Čo ak znovu na mňa bude niekde strieľať a trafí niekoho iného?“

Objal ma a pohladkal po vlasoch. Sám nevedel, čo by bolo lepšie. Či radšej nechať deti ďaleko odo mňa alebo ich vystaviť tomuto blázincu. Sú doma naozaj v bezpečí? Vie Karin odhadnúť komu a kedy má otvoriť dvere? Opýta sa, kto je za dverami, skôr než ich otvorí a nevystaví sa tak riziku, že by jej mohli ublížiť. Mala by som jej povedať o tom, čo sa deje, aby bola pripravená, že ma možno raz bude hľadať doma.

„Vie vôbec o tom, že mám v byte deti?“

„Myslím, že nie. Podľa mňa si myslí, že si tu stále sama. Deti sú u teba len krátko, ak si niečo  o tebe zisťovala z minulosti, nemusela zistiť to, že Karin už býva s tebou.“

„Aj tak by som bola pokojnejšia ak by boli pri mne. Aspoň teraz kým je tu Peter, viem, že sa im tu nič nestane.“

„Zajtra po nich pošlem Katarínu. Zavolaj im nech si zbalia nejaké veci.“, povedal s úsmevom.

„Ďakujem.“

„Nemáš mi za čo ďakovať. Pre teba urobím všetko.“

Večer v posteli ma prepadli smutné myšlienky. Kde je to šťastie, ktoré som hľadala? Hľadám ho stále? Našla som ho snáď? Nemôžem mať vzťah ako z rozprávky s dobrým koncom a bez žiadnych prekážok? Žiaľ, asi očakávam veľa. Hoci mám Adama úprimne rada a cítim sa s ním ako vo sne, mám strach zo všetkého, čo sa okolo neho deje. Niečo mi v podvedomí našepkáva, že takto by to nemalo byť... Zaspávala som so slzami v očiach.

Zbraň namierená rovno oproti môjmu čelu. Pozerala som sa priamo do hlavne.
„Tak čo? Za koho sa skryješ teraz?“, jej hlas znel horšie ako v najhoršom horore, „Prečo si vybral teba? Čo si urobila?“, pýtala sa ma.
Nemohla som zo seba vydať ani hlások. Bola som úplne bezmocná. Po líci mi stekala obrovská slza. Vedela som, že je koniec. Raz to muselo prísť...
„Neplač. Nepomôže ti to.“, slová jej doslova po písmenách vychádzali krvavo červených pier, „Kto si? Priznaj sa mi.“, naliehala.
„Nikto.“, odpovedala som jej tichým piskľavým hláskom.
V tomto momente mi už po tvári nekontrolovateľne stekali slzy. Prosím, nech už je tomu koniec.
Ozval sa výstrel. Nie však zo zbrane, ktorá mierila na mňa. Z diaľky. Dopadli na mňa kvapky jej krvi a padla mi k nohám.