Trochu lásky? Áno, prosím! (29)

Našťastie bolo na ulici veľa ľudí. Akurát šiel okolo mňa starší manželský pár, ku ktorému som sa pridala. Pani na mňa pozerala ako na blázna. Nechcela som, aby začala robiť rozruch, tak som zastala a tvárila sa, že niečo hľadám v kabelke. Bola som otočená chrbtom v autu, určite ma nemohla spoznať. Vlasy mi takto zakrývali podstatnú časť tváre. Pomaly som sa blížila ku vchodu, pri schodoch som vytiahla z kabelky kľúče a vbehla dnu. Okamžite som vytočila Adamovo číslo.

„Je tu!“, vykríkla som hneď ako zodvihol.
„Kde?“
„Pred mojim domov. Stojí pri mojom aute.“
„Čo robíš doma?“
„Mám schôdzku, cestou. Tak som sa tu zastavila, aby som skontrolovala deti.“
„Ty si nedáš povedať. Nemala si nikam chodiť sama.“
„Nemôžeš ma predsa sprevádzať všade kam sa pohnem.“, oponovala som mu.
„Idem si pre teba.“, povedal nahnevane, „Už, prosím ťa, ostaň tam kde si.“, a zrušil hovor.

Mala by som ho začať počúvať. Vždy, keď som niekde sama objaví sa tam ona. Ako to len vie? Vážne ma sleduje dvadsaťštyri hodín denne? Nie som však malé dieťa, mám rodinu, o ktorú mám tiež strach a tiež mám prácu, ktorá vyžaduje, aby som sa presúvala po meste a niekedy aj mimo neho.

Pozorovala som ju cez malé okienko na schodišti. Stále sa obšmietala okolo môjho auta. Sem-tam sa o neho oprela a čakala. Zrejme čakala kedy prídem. Ale čo by urobila? Veď je biely deň a všade veľa ľudí. Možno sa chcela len porozprávať.

Videla som prichádzať Adamove auto. Prudko zabrzdil pri mojom aute, vystúpil a začal kričať na tú ženu. Nepočula som, čo presne. Na to boli steny príliš hrubé a vzdialenosť medzi nami priďaleká. Videla som ako zlostne rozhadzuje rukami a pár krát na ňu ukázal prstom. Dokonca sa na ňu zahnal, žena sa podvedome uhla s hlavou na bok, no on ju neudrel. Po pár minútach hádky žena odišla. Keď už bola dosť ďaleko, zišla som dolu.

„Prečo si mi nepovedala, že ideš domov? Poslal by som tam niekoho.“, vybehol na mňa hneď ako som sa priblížila.

„Adam tie deti bývajú u mňa, nie u niekoho iného. Oni o našich problémoch nič nevedia.“

„Nasadni. Všade budem chodiť s tebou.“, doslova mi prikázal.

„Fajn. Mám schôdzku v reštaurácii o dve ulice ďalej.“, nasadla som.

Sedela som a zbytočne som nechcela provokovať. Videla som, že je Adam nahnevaný, no s určitosťou som nevedela povedať prečo. Je to kvôli nej alebo kvôli mne? Alebo pre obe? Doviezol ma pred reštauráciu a ostal sedieť v aute. Vystúpila som a šla za klientkou. Takmer hodinu mi rozprávala o jej problémoch. Adam celý ten čas sedel v aute a počúval hudbu. Pred reštauráciou som si s klientkou podala ruku a dohodli sme sa na ďalšej schôdzke, ale už u mňa v kancelárii. Opäť  som nasadla do auta a spolu sme šli nazad do práce. Vždy keď som sa pozrela na Adama, vyzeral rovnako nahnevane.

Rozhodla som sa pre istotu obvolať všetkým mojich terajších klientov, ktorých som mala. Dohodla som si s nimi schôdzky u mňa v kancelárii. Tým, ktorých som nezastihla som nechala aspoň správu.

„Mala by si si vziať pár dní voľna.“, povedal Adam. Ani som si nevšimla kedy vošiel.

Stála som pri okne a obvolávala klientov. Otočila som sa k nemu a preložila si ruky cez hruď.

„A čo moji klienti?“, opýtala som sa.

„Dostane ich niekto iný.“

„V žiadnom prípade!“, hnevala som sa.

„Je veľmi nezodpovedné, aby si sa niekde pohybovala sama. Ja s tebou nemôžem byť dvadsaťštyri hodín denne i keď by som veľmi chcel.“

„Dovoľ mi aspoň pracovať, volala som všetkým klientom a dohodla si s nimi schôdzky len tu v kancelárii.  Do práce a z práce budem chodiť len s tebou. Sľubujem, že nikam nepôjdem sama.“

„A čo súdy?“, opýtal sa.

„Veď je tam veľa ľudí, dokonca policajti. Tam sa mi určite nič nestane. Viac sa bojím chodiť k tebe domov ako po ulici.“

Videla som, že ho to trápi. Viem, že bol z toho smutný, lebo s tým nič nemohol urobiť. Nevedel zistiť ako sa tá ženská dostáva na pozemok a ako je možné, že ju nikdy nenájdu. Denne sa chodil prechádzať okolo celého plotu a nikdy nič nezistil. Jediné miesto kadiaľ mohla chodiť bola len hlavná brána. Však kovanie na nej bolo v úzkych malý tvaroch kadiaľ nie je možné pretiahnuť sa. V hlave mi skrsla myšlienka, že môže chodiť len cez ňu a prišla na spôsob ako si ju otvoriť.