Trochu lásky? Áno, prosím! (33)

Čakali sme na príchod polície. Nevedela som sa ich dočkať, kým si ju už konečne odvedú a nám dá pokoj. Stále som sa jej pozerala do očí a snažila sa pochopiť, čo jej na mne tak strašne prekáža. Nedokázala som prísť na nič, čím som sa voči nej mohla previniť. Nech som sa na ňu pozerala akokoľvek a z ktoréjkoľvek strany, nikdy v minulosti som sa s ňou nestretla.

Brčkavé, ryšavé vlasy jej viali vo vetre. Z jednej strany jej zakrývali polku tváre. Nebola upravená, žiaden make-up, žiadne očné tiene, ani riasenka. Aj tak mala krásnu porcelánovú pleť a dlhé mihalnice. Mala ten najhorší pohľad aký som kedy videla. Pohľad do jej prísnych, hlbokých očí plných nenávisti bol ako pozerať sa priamo do očí samotnému satanovi. No i tak som musela. Niečo v nich ma priťahovalo tak silno ako magnet. Toľko hnevu a nenávisti. Prečo vlastne?

Peter ju priviazal o lavičku okolo pása a zviazal jej ruky.  Nemohla mi nijako ublížiť a nemohla ani újsť.  Išla z toho zošalieť. Stále so sebou mykala a trhala, ale nepodarilo sa jej vyslobodiť. Pozrela na mňa videla som v jej očiach slzy. V žiadnom prípade ma neobmäkčí.

„Čo som ti urobila?“, opýtala som sa jej.

„Zničila si mi celý život.“, odpovedala.

„Nikdy v živote som ti nijako neublížila.“, oponovala som.

„Vzala si mi Adama.“

Vzala? Ja som jej ho predsa nevzala. Rozišli sa. A ja som s ich rozchodom nemala absolútne nič spoločné. Alebo bolo medzi tým ešte niečo iné. Dali sa znovu dokopy? Alebo sa chceli dať? To by Adamova rodina nedovolila a hlavne nie Peter. Čo ak spolu randili za ich chrbtami?

„Nevzala som ti ho. Rozišli ste sa. Aj on aj ty by ste mali ísť každý svojou cestou.“, povedala som jej nadradene.

„Adam je len môj. Mali sme sa brať. Pokiaľ nemôže byť môj nebude ani žiadnej inej.“, vyhlásila.

„Mala by si sa dať liečiť.“, podotkla som a krútila som nad jej zmýšľaním hlavou.

Cítila som čokoľvek. Ale v žiadnom prípade jej nepomôžem a postarám sa o to, aby dostala toho najhoršieho sudcu na svete.  Aby za to čo urobila trpela. Nikdy som nikomu nepriala smrť, ani najhoršiemu nepriateľovi, tak ako ona mne.

Nejakým spôsobom sa jej podarilo vyslobodiť si ruky. Kým som si to všimla stihla zachytiť moje vlasy. Peter bol v okamihu pri nej a držal jej ruku tak silno, až som si myslela, že jej ju zlomí. Začala kričať od bolesti ale ani za svet nechcela pustiť moje vlasy. Už to začínalo bolieť aj mňa. Periferne som dokonca videla Adama ako jej dal facku, no ani to nepomohlo. Stále sa držala mojich vlasov akoby ich mala k tej ruke prilepené. Neviem kde sa tu objavila Katarína, mala v ruke nožnice, chvalabohu. Odstrihla mi asi desať centimetrov vlasov, ale bolo mi to jedno, hlavne, že mi ich tá hlupaňa nevytrhla od korienkov. Tu už som sa neovládla. Dala som jej takú facku, že ma ešte dosť dlho potom štípala ruka. Videla som ako jej úplne horí líce. Mala na ňom poriadny odtlačok od mojej ruky. To bolo asi prvý krát v živote, čo som niekomu dala facku. Ale uľavilo sa mi.

Keď prišli policajti, nasadili jej putá a odviedli ju do auta. Mala som sto chutí ju, ešte pred tým než nasadla, opľuť. Ovládla som sa však. Sama nechápem kde sa vo mne berie toľko zlosti a nenávisti. Ale dúfam, že už to konečne všetko skončí.

Mala som pocit, že jedného z policajtov poznám. Až keď sa na mňa usmial, zistila som, že je to môj bývalý klient. Zavolala som si ho bokom, asi dva metre od auta. Povedala som mu všetko, čo sa doteraz stalo. A on mi prisľúbil, že sa o všetko postará. Verila som mu.