Dnešná sobota bola dar. Jeden z tých vzácnych dní, keď deti nemajú ani školu, ani krúžky, a život sa na chvíľu spomalí. Olív nemala ani svoju rannú online hodinu so slovenskou pani učiteľkou, a tak sme len boli… spolu, pri mori, v pokoji, v prítomnosti.
A teraz, keď pozerám na tie fotky, niečo sa vo mne zlomí—ako rýchlo mi tie malé bytôstky rastú. Každý úsmev, každý mokrý prameň vlasov od slanej vody, každé malé veľké dobrodružstvo… všetko mi pripomína, že detstvo trvá len chvíľku. A ja chcem tú chvíľku žiť čo najviac naplno.“
Filip odmietol umelý stromček. Ja som zasa odmietla ozdobenú palmu. Tak sme hľadali kompromis — a našli sme ho v kúsku dreva.
Sadli sme si k tomu všetci spolu, rezali, brúsili, smiali sa.
A Max? Ten sa okamžite chopil špagátov a trpezlivo viazal ozdoby, akoby bol malý vianočný majster.
A tak vznikol náš vlastnoručný drevený stromček, postavený z kompromisov, trpezlivosti a spoločného času.
Možno nie je dokonalý, ale je náš. ❤️✨“
Ak sa mám priznať, nikdy sa mi nechce ísť cvičiť. A nechodím kvôli postave.
Moja skutočná motivácia je úplne inde.
Maxa som mala vo vyššom veku a chcem sa udržať vo forme, aby si aj on užil všetky tie spoločné chvíle, ktoré sme mali s Oli — snowboardovanie, bicyklovanie, behanie… skrátka aby som mu fyzicky stačila.
To je moja každodenná motivácia.
Byť fit pre svoje deti. ❤️💪







































































