Na svadobnej ceste som mu úplne potichu povedala:
„Tu by som raz chcela žiť.“ 🌴
A pritom som ešte nič nevidela.
Len som vystúpila z lietadla… a srdce mi povedalo, že som doma.
Bol to len okamih. Jedna veta. Jeden pocit.
Taký, ktorý nevieš vysvetliť – len ho cítiš celým sebou.
Netušila som, že sa to naozaj stane.
Ale vedela som, že ak je to s ním, je možné všetko.
A dnes tu žijeme. Spolu. S našimi deťmi.
Sen, ktorý začal v srdci skôr, než ho videli oči. ❤️✨
Tak toto je čistý Karibik po našom 😂🌊
Dnes mala mať Olivia svoju surfovú súťaž…
všetko nachystané, vlny krásne, nervozita pracovala…
Ale život (a Dominikánska 😅) to zariadil inak.
Pred tromi dňami tu boli záplavy a z malej zoo ušiel asi 3-metrový krokodíl. No a evidentne si povedal, že si ide dať tréning do mora skôr ako surferi 🐊🌊
Súťaž zrušená. Bezpečnosť na prvom mieste.
A my si hovoríme – takéto veci sa stanú fakt len tu.
Olivia je pripravená, vlna neutečie…
len ten dnešný “nečakaný hosť” bol trošku väčší, než sme plánovali 😂
Naposledy som sedela na koni asi pred 10 rokmi… a celý ten čas som v sebe nosila jeden obraz – jazdiť po pláži, cítiť slnko na tvári, počuť more a dívať sa na svet z konského chrbta. Lebo práve odtiaľ je ten svet ešte o kúsok krajší.
Včera som si to konečne splnila. 🌊🐎✨
A pripomenula si, že na sny sa nezabúda. Na sny sa čaká… a potom sa žijú. 💛
Minulý rok sa bála.
Nechcela veľmi chodiť do vody. Vlny boli pre ňu veľké…a ja som ju nechcela tlačiť.
A dnes?
Dnes sedí na lineupe medzi veľkými, čaká na mega vlnu a ide do nej s takou istotou, až mi to berie dych.
Ja stojím na pláži, srdce mi bije až v krku… a uvedomujem si ten paradox.
Ona prekonala svoj strach.
A ja som už dva mesiace nestála na doske.
Možno zo strachu.
Možno z rešpektu.
Možno len preto, že som mama a bojím sa viac ako ona.
Ale som na ňu neskutočne hrdá.
Na jej odvahu.
Na jej silu.
Na to, ako vyrástla.
A možno je čas, aby som sa aj ja znovu postavila na dosku… a nechala sa učiť od vlastnej dcéry, že strach je len vlna, ktorú treba prejsť. 🤍🌊
Milujem to tu… tú ich radosť zo života a schopnosť spomaliť a naozaj si ho užívať 🤍
Včera na prechádzke po pláži sme stretli štyri nádherné ženy – piknik priamo v piesku, vínko, jedlo, smiech a tá pravá nedeľná pohoda. A hneď nás ponúkli, aj keď nás vôbec nepoznali.
Len tak. Lebo tu sa úsmev rozdáva automaticky a srdce majú otvorené dokorán.
Také obyčajné stretnutie… a pritom tak silná pripomienka, že život je o momentoch, ktoré sa nedajú naplánovať 🤍✨
Max sa ma celý týždeň pýtal, kedy budeme robiť donuty.
Ja som sa usmievala a hovorila „cez víkend“, v duchu s malou nádejou, že na to zabudne… lebo som ich ešte nikdy nerobila.
Dnes ráno o 6:00 stojí pri posteli, rozospatá ja, a on s takým nadšením v hlase:
„Mami, dnes je voľno. Ideme piecť.“ 🍩🤍
A tak sme šli.
Z pyžama rovno do kuchyne.
Múka vo vlasoch, čokoláda na lícach, poleva všade… ale keď som videla tú sústredenú tváričku a tú čistú radosť, že môže miešať, zdobiť, tvoriť… vtedy som si uvedomila, že toto sú tie momenty, ktoré si budem pamätať navždy.
Nie dokonalé donuty.
Ale jeho iskry v očiach. ✨
Pre tieto rána stojí za to povedať áno. 🤍
Dnes za mnou prišiel Max a potichu sa ma spýtal, či by sme spolu mohli urobiť darček pre pani učiteľky v škôlke…
V tej chvíli som vedela, že robíme niečo správne 🤍
Keď tam začínal, nepoznal jazyk. Nevedel po anglicky ani po španielsky.
Bol v cudzom svete, ďaleko od všetkého známeho.
A dnes? Do škôlky chodí s úsmevom, komunikuje v oboch jazykoch a cíti sa tam ako doma 🫶
To, že sám od seba cítil potrebu poďakovať, hovorí za všetko.
Je obklopený láskavosťou, trpezlivosťou a láskou, ktorú cítiť v každom objatí, v každom pohladení, v každom „všetko je v poriadku“.
Vidím, ako ho vítajú.
Vidím, ako ho objímajú, keď je smutný.
A viem, že je tam v tých najlepších rukách 🤍
Ďakujeme, že mu dávate pocit bezpečia, domova a nekonečnej lásky.
Nie je to tu stále ako v raji…
Aj tu má život dni plné slnka, ale aj dni, ktoré bolia.
Dnes bol jeden z tých ťažších. Po mesiaci, ktorý sme mohli stráviť so starkou a starkým, dnes odleteli. Zostal smútok, ticho v dome a slzy v očiach nás všetkých. Aj detské srdcia si poplakali 💔
Rodina je to najťažšie na našom rozhodnutí odísť. Lebo keď miluješ, vzdialenosť bolí. Chýbajú nám každý deň, no zároveň sme nesmierne vďační, že za nami prišli, že sme mali spoločné chvíle, objatia a spomienky, ktoré si ponesieme so sebou.
Už teraz sa tešíme na ten moment, keď sa opäť stretneme. Lebo láska vzdialenosť nepozná 🤍✈️








































































