Moje dieťa sa učí samo stáť a chodiť

Ukladám si tento článok do pamäti, lebo sa mi páči. 

Väčšina úrazov sa stane v blízkosti rodiča 
Základné pravidlo a zároveň hlavná myšlienka článku by sa dala zhrnúť do jednej vety:
„Dieťa, ktoré sa bez cudzej pomoci dostane do stoja, je zodpovedné za svoj „stav“ a musí sa vedieť dostať i späť na zem. Je to akoby ste vyliezli na nejakú horu, na vrchole zistili, že neviete ako zísť dolu a mobilom by ste zavolali vrtuľník, aby vás zniesol. Tým prehadzujete zodpovednosť za svoje správanie na druhých. U detí je to podobné. Dieťa, ktoré mamička zachytáva, má pocit, že matka je súčasťou jeho pohybového stereotypu a ona je zodpovedná za to, aby sa dostalo dolu. Takéto dieťa sa pustí opory, kedykoľvek vidí matku v blízkosti, dokonca i v dobe, keď už dávno vie samo dolu. Úplne odmieta rozlišovať medzi tým, či sa na neho pozeráte a ste pripravená ho chytiť, alebo či napríklad varíte otočená chrbtom k nemu. V deťoch tento pocit pretrváva roky, a tak nie sú ojedinelé prípady, kedy trojročné dieťa skočí z preliezačky, pri ktorej stojí mama a rozpráva sa s kamarátkou. A to je i dôvod, prečo sa väčšina úrazov stane v priamej blízkosti rodiča, ktorý nestačí reagovať.

Naopak dieťa, ktoré rodič sústavne nepridržiava a neochraňuje pred pádom, sa veľmi skoro naučí spoliehať samé na seba. Počas dvoch až troch dní sa pomocou pádu naučí nájsť najlepšiu a najbezpečnejšiu cestu dolu. Každý pád je dôležitá informácia do mozgu, ako nabudúce pohyb neurobiť. Deti sa samy snažia spadnúť čo najlepšie, často padajú na bok či zadok. Rovnako ako vy, keď zakopnete na ulici. Dramatické pády, kedy dieťa padá a hlavu si udrie o podlahu, je možné vidieť práve iba u detí spoliehajúcich sa na zachytávajúcu rodičovskú ruku. Skúste si predstaviť situáciu, kedy na hodine telesnej výchovy trénujete pád vzad so spevneným telom a vzadu vás chytajú spolužiaci. Musíte v tej chvíli úplne zabudnúť na všetky bezpečnostné opatrenia fungujúce vo vašom tele. A teraz si predstavte, čo by sa stalo, keby vás spolužiaci nechytili. Pravdepodobne by ste skončili v bezvedomí. Úplne rovnako padá chytané dieťa. Našťastie jeho hlava ešte nie je napevno zrastená, takže sa pád „rozprestrie“ v pružnom spojení lebečných kostí. Ale stačí, že dieťa trochu povyrastie, jeho lebečné kosti sa zrastú a problém je na svete. Takéto deti často končia na chirurgických klinikách. Preto je veľmi dôležité naučiť deti ovládať svoje telo.

Najjednoduchšia cesta ako naučiť dieťa zodpovednosti za svoj pohyb, je odísť čo najďalej v okamihu, keď sa dieťa postaví. Dieťa musí vedieť, že ho nechytíte a vy to musíte vedieť tiež. Je dobré byť s dieťaťom v očnom kontakte a stále ho slovne upozorňovať, aby sa pevne držalo. Dieťa bude pravdepodobne kričať a dožadovať sa vašej pomoci, ale držať sa bude pevne. Chvíľku ho nechajte prežiť ten pocit, že sa nesmie pustiť a potom mu ukážte ako dolu. Najčastejší spôsob je sadnutie, respektíve drep na zadok, potom zliezanie cez pokrčené kolienko alebo opretie sa jednou rukou o zem a následné sadnutie si na bok. Pokiaľ niekedy v začiatku dieťa spadne, určite ho neľutujte. Skôr zľahčite situáciu, robte sa, že ste pád nevideli, usmievajte sa. Úzkostný výraz v tvári dospelého zaručene rozplače i najmenej citlivé dieťa. Niektoré deti po opakovaných pádoch prestávajú na pár dní vyhľadávať stoj. Je to známka toho, že na postavenie sa ešte nie sú pripravené. Až príde ich čas, bezpečne vylezú hore i zlezú dolu. Väčšinou je to otázka niekoľkých dní.