...Deň za dňom ubiehali ako voda pomedzi prsty, rany na duši sa zahojili a ja som sa znovu začala psychicky a fyzicky pripravovať na ďalší boj, ktorý ma čaká. Vianočné sviatky prefrčali rýchlosťou blesku, privítali sme nový rok a s ním znovu prišli na rad ďalšie dávky liekov...

..9.januára 2017 som za pochodu s Fraxiparinom začala brať Proveru. Zdravo som sa stravovala, neprepchávala som sa aj keď jednej sladkosti denne som sa nevedela vzdať (aspoň jeden malý štvorček čokolády musel byť) a viac som pila tekutiny a aj fyzická aktivita patrila k mojej dennej rutine. Zároveň som aj naďalej užívala vitamíny. No aj keď som bola na tento boj pripravená bála som sa... Čoho??? Bála som sa predčasného konca...Nejakej komplikácie...Napríklad takej aká nastala pri prvej stimulácii.

Bol to strach, rešpekt a nádej zároveň. Myšlienky mi vírili v hlave a ja som mala pocit, že mi začína z toho miestami prepínať, no snažila som sa ostať nad vecou a snažila som si vsugerovať do hlavy, že všetko nakoniec dobre dopadne. Snažila som sa nad tým toľko nerozmýšľať a užívala som si život naplno. S manželom sme sa venovali jeden druhému a užívali sme si romantiku a dlhé zimné večery pod perinou..

No neboli to len romantické chvíle, ktoré som si užívala. Vplyvom liekov som začala mať prvé nálady. Zažívala som ich aj pri prvej stimulácii, no tentoraz boli akosi intenzívnejšie. Bola som veľmi podráždená. Po každom v mojom okolí som vrčala. Nikto mi nemohol nič povedať a už vôbec nie odporovať...

...16. januára 2017 ku Fraxiparinu a Provere pribudol Decapeptyl. Zo začiatku každá ďalšia injekcia, ktorú som si pichla ma bolela viac ako tá predtým. Začalo mi to robiť problémy a nevedela som, ako si vydržím pichať dve a neskôr až tri injekcie denne ďalšie asi 4 týždne, keď už teraz moje sadielko na bruchu akosi nechce prijímať ihly a vzpiera sa. Robili sa mi modriny a nahmatávala som si hrče. Nevedela som, kam si ich môžem pichnúť. Časom sa ale tieto pocity potlačili do úzadia mojej mysle a bolesť som začala prehliadať...

Ako predtým, tak aj teraz ma viac trápila rastúca pneumatika na bruchu a stúpajúca ručička na váhe a tak som si začala hovoriť, že keď v zdraví prežijem toto obdobie, tak sa teším ako začnem chodiť do fitka lebo teraz vyzerám ako veľryba (a to som si nechcela radšej ani predstaviť ako budem vyzerať keď mi bude dopriate a budem tehotná). Vedela som, že za moje priberanie môžu hormóny, ktoré som do seba pchala, lebo som si dávala pozor na to čo jem, no radšej som sa nepozerala do zrkadla dlhšie ako bolo nutné (nech ma z toho zbytočne nechytajú depky) a už som sa radšej nevážila (aby ma z toho čísla rovno nevykotilo) a vravela som si, že to je iba malý detail a sprievodný jav toho môjho boja, ktorý onedlho skončí.

...asi dva roky dozadu ma začala bolieť pravá strana brucha...ani sa ho dotknúť...všetci lekári si mysleli, že ide o zápal slepého čreva ... až kým som nešla na sono..

..5cm cysta si tam veselo rástla akoby nič a spôsobovala mi veľké bolesti...po čase a po užívaní liekov sa stratila a chvíľku bol pokoj..

...tešila som sa na svoju svadbu...organizovala som, chodila do práce, piekla torty, vyberala som šaty, kvety, doplnky...každá nastávajúca nevesta to pozná...a zároveň sme sa s mojím nastávajúcim asi 5mesiacov snažili o bábätko, nakoľko sme usúdili, že už je čas a naše rozhodnutie mať dieťa nám urýchlila práve spomínaná cysta...jednoducho zľakli sme sa...

...týždeň pred svadbou som dostala zápal vaječníkov...takú ukrutnú bolesť som dovtedy nikdy nezažila...čakali ma antibiotiká, ktoré som brala asi dva týždne... 

...po tomto všetkom som myslela, že všetko zlé je za nami a k splodeniu vytúženého bábätka nám nič nebráni ..dokonca som odišla z práce, aby som sa nestresovala a začala som sa plne venovať svojmu koníčku, ktorý sa stal mojím povolaním ...pečenie tort...no nastali ďaľšie problémy ...

...začali ma trápiť ukrutné kŕče v maternici...tieto kŕče ma dokázali paralizovať aj na dve hodiny...nedokázala som sa vôbec pohnúť...čo na to lekár??? "To nič nie je. Dajte si niečo od bolesti a užívajte magnézium." Na ďalšej prehliadke mi povedal: " No vidím tam na ľavo nejakú dvojcentimetrovú cystu, no nie je to nič strašné a zmizne to..." a čo robil s tým, že sa na stále nedarilo splodiť dieťa???? "Veď sa snažíte len slabý rok. Mnohé páry sa snažia dlhšie." Ale poslal nás na nejaký smiešny spermiogram, kde doktor drzo povedal: "No... nie je to žiadna sláva ale splodiť dieťa môže..."