Ako chrániť deti v dobe, keď rodičia vešajú na internet takmer čokoľvek
Aké to je byť dieťaťom vo svete, v ktorom je úplne bežné, že rodičia vešajú fotky a videá svojich detí na sociálne siete?
Keď raz pridáme niečo na internet, musíme počítať s tým, že nad týmto obsahom strácame kontrolu a že je vonku už navždy.
Navyše, technológie sa stále posúvajú a dnes sú schopné rozpoznávať tváre, vyhľadávať konkrétnych ľudí cez fotky a dokonca fotky či videá aj meniť a dotvárať. Deti sú v tomto smere zraniteľná skupina populácie, pretože za ne rozhodujú dospelí a mnohí rodičia zdieľajú obsah, ktorý môže deti poškodiť.
Fenomén s názvom sharenting (nadmerné rodičovské zdieľanie) je natoľko rozšírený, že v niektorých krajinách ho už začali riešiť úrady. Na Slovensku zatiaľ konverzácia týkajúca sa ochrany súkromia a dôstojnosti detí chýba.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s rodičovskou poradkyňou Zuzanou Vaškovou o tom, aké má sharenting dôsledky.
Zuzana pôsobí v občianskom združení Metanoia Centrum, ktoré sa venuje témam z oblasti montessori pedagogiky a duševného zdravia. V minulosti pôsobila aj vo vedení škôlky.
V podcaste Zuzana vysvetlí, ako tvorba obsahu - teda fotenie a nakrúcanie detí na účely zverejnenia - vplýva na atmosféru v rodine. Aké posolstvá deťom vysielame, keď ich fotíme v ich súkromných momentoch. Ako zdieľanie fotiek vplýva na sebaobraz dieťaťa, ale aj na jeho vzťah k rodičom.
Rozprávajú sa o bežných rodinách, ale aj o tom, čo by mali vnímať rodičia, ktorí sú verejne známi. A Zuzana vysvetlí, čo by sme v téme ochrany súkromia detí mali očakávať od škôlok, škôl a inštitúcií, ktoré sa o deti starajú.
🛑 Váš život nie je bezplatný servis pre nároky ostatných
Ruku na srdce: Naozaj chcete čakať na totálne vyhorenie, kolaps v práci alebo rozpad vzťahu len preto, aby ste si konečne dovolili žiť podľa seba?
👻 Väčšina mojich klientov žije v ilúzii, že raz, keď dokončia tento projekt, keď deti vyrastú, keď bude po sviatkoch, konečne začnú oddychovať. Zatiaľ sú len tieňom v pozadí vlastného života. Sú unavení, v chaose a majú pocit, že ak na chvíľu zastavia, všetko sa zrúti. Pravda je však taká, že sa už dávno zrútilo ich vlastné „ja“.
Prečo sa neviete pohnúť z miesta (z pohľadu vedy):
🧠 Amigdala v režime „prežitie“. Keď ste dlhodobo preťažení, váš mozog je v stave neustáleho poplachu. Vtedy nie ste schopní kreatívne riešiť konflikty ani plánovať zmenu. Ste len biologický stroj na hasenie požiarov iných ľudí.
🌉 Chcieť „zmeniť všetko a hneď“ je obranný mechanizmus ega. Mozog nenávidí radikálne skoky a sabotuje ich. Skutočná zmena potrebuje symbolický most, imagináciu, ktorá obíde vašu logickú cenzúru.
🎨 Stres nie je v kalendári, je vo vašich svaloch a nervovej sústave. Ak o problémoch len rozprávate, nič sa nemení.
Depresia, úzkosti či narcizmus majú korene v detstve
V minulosti sa odborníci na mentálne zdravie sústredili na určovanie diagnóz ako je depresia, úzkostná porucha či narcistická porucha osobnosti, no do popredia sa dostáva iný prístup. Terapia, ktorá skúma náš životný príbeh a to, ako zážitky z detstva ovplyvňujú náš sebaobraz, naše reakcie na okolnosti, situácie a aj na naše vzťahy - k partnerovi, partnerke či deťom.
V tejto epizóde sa reportérka Barbora Mareková rozpráva s psychologičkou, psychoterapeutkou a školiteľkou Katarínou Kárászovou o tom, ako traumy vznikajú, ako menia náš život a ako vyzerá terapia, ktorá ich môže uzdraviť.
Z rozhovoru sa dozviete:
ako vzniká depresia či úzkosti
čo má spoločné závislosť od alkoholu so závislosťou od nakupovania
ako vzniká narcizmus a potreba ovládať iných
ako sa trauma rodičov prenáša na deti
prečo má traumatizovaný človek problém ovládať svoj hnev
ako vyzerá terapia, ktorá adresuje traumy z detstva
🤤 Všetci sú sýti, len vy umierate od hladu
🍽️ Rozdávate svoju energiu, pozornosť a čas ako teplé rožky, až kým vám nezostanú len omrvinky na dne prázdneho vrecka. Ste tými, ktorí sýtia potreby všetkých ostatných, zatiaľ čo váš vlastný hlad po pokoji a rešpekte nikto nevidí. Ani vy sami. Vaša obeta nie je darom pre svet, je to dlh, ktorý poctivo splácate ľuďom, ktorí o to ani neprosili.
☀️ Každé ráno sa zobúdzate s tým, že musíte „uhasiť“ nálady partnera, termíny v práci a nekonečné nároky okolia. Ste ako profesionálni hasiči, ktorí zachraňujú domy susedov, zatiaľ čo ich vlastná strecha už dávno ľahla popolom. Snažíte sa, aby boli všetci spokojní, ale pravdou je, že vaša vyčerpanosť nikoho nerobí šťastným. Len učíte ostatných, že na vašich hraniciach vôbec nezáleží.
Čo sa deje vo vašom vnútri, kým „hráte hrdinov:
🧠 Keď sa snažíte „zapadnúť za každú cenu“, váš mozog prepína do režimu prežitia. Namiesto kreativity a radosti produkujete len kortizol. Váš nervový systém vás vníma ako korisť, ktorá sa snaží prežiť v nepriateľskej tlupe. Dlhodobo to nevedie k prijatiu, ale k totálnemu emočnému vyhoreniu.
🌫️ Snaha predvídať potreby iných, len aby bol doma alebo v práci „svätý pokoj“, žerie viac mentálnej kapacity než vaša skutočná práca. Váš procesor ide na 100%, ale nerieši vaše ciele, rieši cudzie drámy. Výsledkom je ten známy pocit „vaty v hlave“ a neschopnosť urobiť aj banálne rozhodnutie.
🎨 Racionálne rozhodnutia typu „od zajtra budem iný“ v stave preťaženia jednoducho zlyhávajú. Skutočná zmena nastáva v obrazoch a symboloch. Preto klasické rady „viac oddychujte“ nepomáhajú. Vaše podvedemie potrebuje nový vizuálny scenár svojich hraníc, nie ďalší zoznam úloh na papieri.
Odlúčenie ako recept na svadobné prípravy
Fáza zamilovanosti je krásna a často sa počas nej už zamýšľame nad tým čo ďalej. Začíname plánovať spoločné bývanie a prípadne svadbu. Ako vyzerajú prípravy na modernú židovskú svadbu?
V tretej epizóde podcastu Moderná láska sa pozrieme na tradície a kroky, ktorými si prechádza mladá žena pri prípravách na ortodoxnú židovskú svadbu. Hovoriť budeme o čistote, nielen telesnej, ale aj duchovnej, ako prebieha a aký je to pocit mať „rande s Bohom“.
Hovoriť budeme o špeciálnych obrúčkach, či závojoch, no prekvapivo aj o odlúčení, ako jednom z najlepších receptov na úspešné svadobné prípravy.
Opäť prinesieme krásnu love-story, modernú-reálnu, ale zasadenú do dávnych tradícií a plnú rôznych pravidiel.
Spýtame sa aj na múdrosť, symboliku a význam, ktoré sa za týmito predpísanými krokmi skrývajú.
A okrem toho zistíme, čo sa vyučuje na kurzoch pre židovské nevesty, ako vyzerá jediná mikve pre ženy na Slovensku, a čo spraví svadobný fotograf, ktorého si objednáte na nedeľu.
⛽ Ste pre všetkých len servisná stanica, ktorej dochádza palivo?
🏚️ Dieťa prevrhne pohár s vodou a vy vybuchnete, akoby vybuchla atómová elektráreň. Ten krik ale nepatrí rozliatej vode. Patrí tej časti vás, ktorá už tri roky poriadne nedýchala, lebo ste sa vymenili za rolu „vzornej matky“ alebo „zodpovedného otca“. Ste na konci vlastného zoznamu priorít, niekde za nákupom granúl pre psa a umývaním okien. Vaše deti sú len zrkadlom vašej vlastnej vyčerpanosti.
🧠 Amygdala v plameňoch. Keď ste v dlhodobom strese, váš mozog prepne do režimu prežitia. Prestanete vychovávať a začnete len reagovať. Každý podnet je útok.
🧬 Zrkadlové neuróny. Deti nenasávajú vaše slová, ale váš stav. Ak ste v kŕči, sú v kŕči aj ony. Vaša „obeť pre rodinu“ im v skutočnosti odovzdáva úzkosť ako dedičstvo.
🎨 Senzimotorický blok. Ak neviete oddychovať, vaše telo zabudlo, ako vypnúť alarm. Mozog hľadá logické riešenia tam, kde telo potrebuje len uvoľniť napätie.
❓ Kým by ste boli, keby ste dnes prestali hasiť cudzie požiare a na chvíľu sa pozreli na ten svoj vlastný, v ktorom práve horíte?
🌋 To, čo sme v sebe potlačili, vidíme u svojich detí alebo partnerov ako iritujúcu vlastnosť. Keď dieťa „neposlúcha“, v skutočnosti vám len ukazuje slobodu, ktorú ste si vy zakázali.
Prečo ľudia pozerajú porno?
Porno pozerá aspoň príležitostne väčšina mužov a rastie aj počet žien. Aké sú na to dôvody? A čo by mali dospelí ľudia vedieť o porne?
Tento týždeň Barbora Mareková pokračuje v rozhovore s Lenkou Pavukovou Rušarovou a Štefanom Vankom o sexualite a sexe v dlhodobom vzťahu.
Števo a Lenka sú obaja sú psychológovia, psychoterapeuti a venujú sa jednotlivcom aj párom a v rozhovore povedia, čo vidia v terapeutickej praxi: čo presne ľudí na porne láka, aká je úloha sexuálnych fantázií a tiež prečo majú ľudia často zábrany komunikovať svoje fantázie s partnerom či partnerkou.
Barbora sa pýta, ako sa dnes odborníci a odborníčky dívajú na tému závislosti od porna a rozoberú aj etickú stránku porna.
😔 Prečo vám tie „zaručené rady“ z internetu nefungujú?
📌 Deti kričia, šéf „len niečo potrebuje“, partner má opäť zlý deň a v dreze sa kopia taniere. Vy tam stojíte, v hrudi cítite ten známy tlak, v krku hrču a v hlave jedinú myšlienku: „Kedy sa to už sakra skončí?“
Potom uvidíte infografiku ako túto. „Šesť krokov k zvládnutiu emócií.“ Máte chuť ten telefón hodiť o stenu. Pretože v momente, keď ste vyhorení a preťažení, neviete ani to, či ste dnes pili vodu, nieto ešte, aký „signál“ vám dáva vaša narastajúca agresivita.
🧠 Emócie nie sú zoznam úloh. Ak sa pokúšate emóciu „vyriešiť“ len logikou, váš mozog v stave stresu vás nepustí k odpovedi. Keď ste v režime prežitia, logická kôra mozgu štrajkuje. Musíte ísť cez telo a obraz, nie cez analýzu.
🔇 Ak roky potláčate hnev, aby bol doma pokoj, váš nervový systém stratil schopnosť jemnej navigácie. Už necítite „potrebu“, cítite len totálne vyčerpanie. Vaše telo vypína kontrolky, lebo ich aj tak nikto nepočúva.
⚓ Máte pocit, že ste zodpovední za emócie všetkých okolo vás? Nie ste. Ste zodpovední len za to, ako naložíte so svojím vnútorným chaosom. Kým budete hasiť požiare iných, vaše vlastné základy budú tlieť.
❓ Komu skutočne patrí váš dnešný deň? Vám, alebo ľuďom, ktorých sa bojíte sklamať?
Kňaz, manžel a otec o katolicizme, ktorý sa nebojí dnešného sveta
Kresťanské cirkvi stoja pred viacerými výzvami - na jednej strane sa opierajú o tradície, no zároveň sú súčasťou demokratickej spoločnosti, kde ženy nechcú byť v podriadenej role a kde rešpekt a rovnosť chcú cítiť aj queer ľudia.
Okrem výziev, ktoré si cirkvi potrebujú u seba spracovať, však organizované náboženstvo nesie aj rôzne prvky ľudskej, psychologickej či umeleckej múdrosti, ktorá zas môže inšpirovať sekulárnu spoločnosť.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva so starokatolíckym kňazom Martinom Kováčom o význame inštitúcií a o tom, čo sú silné stránky organizovaného náboženstva, napríklad v téme osamelosti, v téme pomoci ľuďom v núdzi či vedomejšieho prežívania rôznych míľnikov v našich životoch.
Martin porozpráva príbeh vzniku starokatolíckej cirkvi a povie, čo ho na nej lákalo.
„Tá otázka je, nakoľko má cirkev slepo opakovať, čo sa dialo v minulosti a nakoľko má pripustiť aj dialóg s dobou, vedou a s ľuďmi okolo seba. Nakoľko si ich pripustiť k telu a podrobiť kritike aj vlastnú vieru. A myslím si, že v tomto je starokatolícka tradícia špecifická, lebo ona pripustila dialóg s modernitou,“ vraví v podcaste.
Martin má manželku a dieťa, takže sa rozprávajú aj o manželstve - a o tom, či má táto inštitúcia dnes ešte stále význam.
👥 Chodíme na terapiu, aby sme sa naučili žiť s ľuďmi, ktorí by na ňu mali chodiť tiež
⌛ Veta z obrázka nie je len vtipný mém. Je to realita väčšiny ľudí, ktorí vyhľadali odbornú pomoc. Sú to tí „zodpovední“. Tí, ktorí držia rodinu pokope, hasia konflikty v práci a tlmia emócie, aby bol v miestnosti pokoj.
Problém je, že zatiaľ čo vy pracujete na svojej sebareflexii, vaše okolie môže veselo pokračovať v pôvodnom chaose. A vy sa cítite stále viac vyčerpaní. Nie zo seba, ale z toho, že musíte byť neustále tým dospelým v miestnosti.
🧠 V rodinnej terapii sa často stáva, že ten, kto vyhľadá pomoc (lebo je „vyhorený“ alebo „v chaose“), je v skutočnosti najzdravším a najcitlivejším článkom celého systému. Jeho kolaps nie je zlyhaním, ale prirodzenou reakciou na dlhodobú snahu kompenzovať dysfunkciu ostatných.
🧠 Ak žijete s niekým, kto odmieta prevziať zodpovednosť, váš mozog vďaka zrkadlovým neurónom neustále preberá jeho napätie. Dlhodobý „second-hand stress“ poškodzuje váš hippokampus (centrum pamäte a učenia) rovnako, akoby ten problém bol váš vlastný.
🧠 Stanovenie hraníc nie je „neslušnosť“, ale spôsob, ako udržať prefrontálny kortex v chode. Bez hraníc sa mozog prepína do režimu prežitia (amygdala), kde kreativita a logické riešenie problémov (teda aj váš systém návykov) jednoducho neexistujú.
❓ Akú výhodu vám prináša to, že ste v očiach ostatných tým ,,jediným dospelým a zodpovedným", zatiaľ čo vaše vlastné sny stoja v kúte?
O adopcii a o tom, ako sa má otec na rodičovskej “dovolenke”
V posledných rokoch stúpal počet otcov, ktorí u nás poberali materské, no muži, ktorí reálne prevezmú zodpovednosť za starostlivosť o deti, sú u nás stále výnimkou. V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s otcom, ktorý je na rodičovskej, kým jeho manželka pracuje na plný úväzok.
Tomáš Benko opisuje, ako v minulosti s manželkou riešili problém s plodnosťou a prečo sa rozhodli pre adopciu. Hovorí, ako počas prípravy na adopciu reagovalo okolie na to, že dieťa bude rómskeho pôvodu. “V rámci predsudkov, ktoré v spoločnosti sú, odznela aj taká veta, že “dúfam, že nebude čierne”. Ale občianske združenie Návrat urobilo takú krásnu vec, že nás, aj s budúcimi starými rodičmi, zobrali na posedenie a tam sme si to vysvetlili. Padli tam aj slzy.” hovorí Tomáš.
Rozpráva aj o tom, ako vyzerali prvé dni s adoptovaným bábätkom a ako zvláda starostlivosť o dieťa v spoločnosti, kde túto zodpovednosť preberajú typicky ženy. “Stávajú sa nám také skôr humorné veci, že boli sme na plávaní, a boli tam matky a ja, takže inštruktorka nás oslovovala “maminy.” “
Hovorí aj o tom, ako vyzerajú jeho dni s malým synčekom, a na koho sa obracal ako rodič - začiatočník, keď sa potreboval o niečom poradiť. “Veľa vecí sa pre mňa zmenilo. Ja si myslím, že rodičovstvo je láska a trpezlivosť, s väčším dôrazom na tú trpezlivosť, lebo tá láska je prirodzenejšia.”
😤 Keď je dieťa nahnevané, väčšinou nekričí kvôli tomu, čo sa stalo
🌑 Kričí preto, že jeho nervový systém je preťažený. Keď je človek zahltený emóciou, aktivuje sa stresová reakcia. Mozog prechádza do režimu prežitia (boj, útek alebo zamrznutie). V tej chvíli nepomáhajú rady. Nepomáha logika. Nepomáha veta „upokoj sa“. Pomáha regulácia. A regulácia vždy prichádza cez vzťah.
💬 „Vidím, že je to pre teba ťažké.“ „Je v poriadku cítiť sa nahnevane.“ „Zostanem s tebou.“ Tieto vety neriešia problém.
Ale vytvárajú bezpečie. A bezpečie je podmienkou zmeny. Dieťa, ktoré sa cíti prijaté aj vo svojej emócii, sa učí regulovať sa zvnútra.
Nie zo strachu, ale z dôvery. Dospelosť začína tam, kde si toto bezpečie začnete budovať sami cez konkrétne návyky a jasné NIE veciam, ktoré vás pália.
🧠 Vedeli ste, že čistá chemická reakcia hnevu v tele trvá presne 90 sekúnd? Od momentu, kedy vás niečo vytočí, až po vyplavenie hormónov z krvi, neubehnú ani dve minúty. Ak sa hneváte dlhšie, je to preto, že váš mozog túto emóciu umelo priživuje príbehmi a myšlienkami v hlave.
🧠 Dlho sa verilo, že hnev treba „vytĺcť“ alebo vykričať (katarzia). Moderná psychológia však varuje: agresívne ventilovanie hnevu (napr. búchanie do vankúša) v skutočnosti trénuje váš mozog na agresívnu reakciu. Tým, že emóciu fyzicky stupňujete, posilňujete nervové dráhy spojené s výbuchom.
O mentálnom zdraví chlapcov a mužov
Aké to je, byť v dnešnej spoločnosti mužom? A o prežívajú chlapci doma, v škole a medzi deťmi? A aké vzorce a presvedčenia si z toho odnášajú do dospelého života?
V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva so psychológom a psychoterapeutom Andrejom Jeleníkom o mentálnom zdraví chlapcov a mužov.
Andrej hovorí o svojom vlastnom živote a tiež o tom, s akými témami prichádzajú do terapie jeho klienti - muži. Ako prežívajú smútok, bezmocnosť, hanbu a aké stratégie používajú pri zvládaní pocitov hnevu.
"Pre mnohých mužov je krehkosť veľká výzva. Pre mňa boli výzvou oboje - aj krehkosť ale aj zdravá agresivita a prieraznosť," vraví Andrej v podcaste.
Rozprávajú sa o tom, ako v našej spoločnosti reagujeme na smútok a bolesť chlapcov a Andrej vysvetľuje, prečo sa toľko chlapcov začne v detstve odpájať od vlastnej bolesti, a tým neraz aj od bolesti iných.
😫 Váš vnútorný kritik je v skutočnosti len unavený rodič, ktorému došla trpezlivosť
👀 Sedíte nad niečím, čo by „ste mali zvládnuť“. Možno projekt v práci. Možno rozhovor s partnerom. Možno vlastné emócie.
A vo vnútri sa ozve tichá veta: „Toto mi nejde.“. Čo urobíte ako prvé? Ak ste ako väčšina z nás, pravdepodobne na seba v duchu nakričíte. „Nefňukaj! Musíš sa viac snažiť. Nerob z komára osla, iní to zvládajú horšie.“. Paradoxne, presne tie vety, ktoré by ste dieťaťu v slzách nikdy nepovedali (alebo by ste po nich cítili vinu), používate voči sebe ako bič.
🙅 Keď si zakazujete cítiť bezmocnosť, nespôsobíte tým, že zmizne. Len ju zatlačíte hlbšie do svalov, do plytkého dychu a do nespavosti. Toxická pozitivita („musíš to dať“) je v skutočnosti len iné meno pre ignorovanie reality. Ak si nepriznáte, že je niečo v tejto chvíli ťažké, váš nervový systém zostane v režime „bojuj alebo uteč“. A v tomto stave sa nikto nič nové nenaučil. Nikdy.
💡 Váš mozog nedokáže vytvárať nové synapsie (učiť sa), ak je zaplavený kortizolom z vlastnej sebakritiky. Pocit, že „môžem zlyhať“, je biologickou podmienkou pre progres.
💡 Veta „toto mi nejde“ nie je rozsudok, ale stavový report. Podľa vývojovej psychológie je kľúčové oddeliť identitu („som neschopný“) od procesu („toto je teraz pre mňa náročné“).
💡 túdie ukazujú, že keď pomenujete svoju frustráciu, aktivita v amygdale (centre strachu) klesne. Priznať si slabosť je technicky najrýchlejšia cesta k sile.
Single život nie je vždy ľahký
V minulosti sa od nás očakávalo, že si v mladej dospelosti nájdeme manžela alebo manželku a budeme mať deti. Iné scenáre boli vnímané podozrievavo.
Dnes sa do vzťahov tlačiť nemusíme a môžeme si vybrať, čo nás napĺňa. Môžeme sa ponoriť do práce, ktorá nám dáva zmysel, môžeme cestovať a hlbšie rozvíjať svoje priateľstvá.
🎭 Ste obeťou cudzích plánov alebo len komplicom vlastného ticha?
🖋️ Je večer, cítite sa vyčerpaní a jediné, po čom túžite, je hodina pokoja. Zrazu pípne správa. Niekto od vás niečo potrebuje. Niečo „malé“, čo „počkať nepočká“. Cítite, ako sa vám zviera žalúdok, v hlave kričíte „nie“, ale vaše prsty už vyťukávajú: „Jasné, pozriem sa na to.“ V tej sekunde ste sa stali obeťou. Aspoň si to hovoríte. Cítite hnev na tú druhú osobu, že je necitlivá, že vás využíva, že vás opäť vmanévrovala do roly poslušného vykonávateľa. Napätie vo vás rastie. Večera chladne, váš odpočinok sa odkladá na neurčito a vnútri sa hromadí tichá rezignácia.
🌋 V dnešnom svete, kde sme neustále bombardovaní požiadavkami, sa pocit „manipulácie“ stáva bežným obranným mechanizmom. Keď povieme „oni ma nenechajú vydýchnuť“, zbavujeme sa zodpovednosti, ale zároveň aj sily s tým niečo urobiť.
💡 Keď nedokážeme povedať „nie“, náš limbický systém (centrum emócií) vyhodnocuje potenciálny konflikt ako ohrozenie prežitia. Strach z odmietnutia alebo sociálnej izolácie nás núti k submisívnemu správaniu. Problém nie je v tom druhom, ale v našom amygdalovom „únose“, ktorý uprednostní krátkodobý pocit bezpečia pred dlhodobou integritou.
💡 Ak pripisujeme moc nad naším časom iným, vzdávame sa zodpovednosti. Manipulácia často nie je agresívny akt zvonku, ale náš tichý súhlas s tým, že potreby iných sú dôležitejšie než naše vlastné. My učíme ľudí, ako s nami majú zaobchádzať.
💡 Vo vzťahoch nevedome uzatvárame „neviditeľné zmluvy“. Ak vždy ustúpite, druhá strana prirodzene obsadí priestor, ktorý ste uvoľnili. Nie je to ich chyba – oni len idú presne tam, kam ste ich pustili.
❓ Ktoré vaše „áno“ bolo v skutočnosti zradou seba samého?
Neviete si rady s dieťaťom? Možno by vám pomohla terapia hrou
Dospelí o svojich pocitoch, myšlienkach a zážitkoch hovoria, ale pre deti je najprirodzenejším spôsobom komunikácie hra. Vyjadrujú v nej, na čo myslia, čo cítia a čo potrebujú.
Takzvaná nedirektívna hra sa preto využíva aj v psychoterapii určenej deťom, vtedy, keď má dieťa ťažkosti v prežívaní či v správaní.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva so psychoterapeutkou a špeciálnou pedagogičkou Vierou Hojnošovou o dvoch typoch terapie určenej deťom.
Prvá je terapia hrou - kde sa terapeutka stretáva priamo s dieťaťom v terapeutickej herničke, a pri druhej, filiálnej terapii sa zas terapeutka stretáva so skupinkou rodičov a učí ich terapeutické základy, ktoré potom vedia využiť doma so svojim dieťaťom.
🙆♂ Prečo nás „áno“ bez súhlasu tak vyčerpáva?
👶 Možno ste to ako dieťa ani nenazvali nesúhlasom. Len ste stuhli. Usmiali sa. Prikývli. „Veď to nič nie je.“ „Nech nerobím problémy.“
Sedíte večer v obľúbenom kresle a hoci bol deň relatívne „v poriadku“, cítite zvláštnu ťažobu. Takú tú nedefinovateľnú únavu, ktorú nespraví jeden dlhší spánok. Vybavujete si tie momenty: kolega vás požiadal o „malú láskavosť“, ktorú ste v skutočnosti nemali kedy urobiť, ale usmiali ste sa a prikývli. Známy vás pozval na kávu, na ktorú ste nemali energiu, no nevedeli ste, ako odmietnuť bez pocitu viny. Možno ste dokonca dovolili niekomu prekročiť vašu fyzickú či emocionálnu bublinu len preto, že sa to „patrí“.
⚓ Postupne sa z týchto drobných ústupkov stáva neviditeľná sieť. Žijete v nej, hýbete sa v nej a začínate veriť, že toto neustále prispôsobovanie sa je vašou prirodzenosťou. Ale nie je. Je to len starý mechanizmus prežitia, ktorý sme si mnohí osvojili skôr, než sme sa naučili poriadne viazať šnúrky na topánkach. Priložený obrázok o súhlase nie je len pre deti. Je to zrkadlo pre nás, dospelých, ktorí sme na polceste zabudli, že na našom súhlase, tom vnútornom aj vonkajšom, stále záleží.
🧠 Keď chronicky potláčame svoje potreby, aby sme vyhoveli okoliu, náš mozog prepína do reakcie typu prispôsobenia sa. Amygdala vyhodnocuje konflikt ako ohrozenie, a tak radšej obetujeme seba, aby sme udržali sociálne bezpečie. To nás však udržuje v stave permanentného nízkoúrovňového stresu.
🧠 Telo vie skôr ako rozum. Ten známy stiahnutý žalúdok alebo tlak v hrdle sú signály insulárnej kôry, ktorá spracováva fyziologický stav tela. Ak tieto signály dlhodobo ignorujeme, mozog začne „vypínať“ naše prežívanie, čo vedie k pocitom vnútornej otupenosti a stagnácie.
🧠 Skutočná zmena nenastáva v hlave, ale v súlade. Ak sa vaše vonkajšie konanie (súhlas) nezhoduje s vnútorným nastavením, dochádza k obrovským energetickým stratám. Boundaries (hranice) nie sú múry, sú to brány, ktoré určujú, koho a čo vpustíme do svojho vzácneho vnútorného priestoru.
Rozumieť vlastným emóciám je dnes kľúčové
Prečo sa hnevám? Čo potrebujem? Čo ma baví? A kedy zažívam pokoj?
Väčšina z nás si tieto otázky nekladie - žijeme v zhone a nevnímame, aké sú dôležité. Často sa potom nevyznáme sami v sebe a je pre nás ťažšie porozumieť aj ľuďom naokolo.
V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva so zakladateľkami Emocionálneho kompasu - programu, ktorý má deťom základných škôl hravou formou priblížiť emocionálne a sociálne zručnosti, ktoré potrebuje každý z nás pre spokojný a naplnený život.
Anna Viľchová a Lenka Svoradová sa zoznámili v čase, keď na školách samy učili.
Emocionálny kompas vyvinuli podľa overenej zahraničnej praxe a v spolupráci s tunajšími odborníčkami na duševné zdravie a vzdelávanie detí.
"Rôzne štúdie hovoria, že emocionálne zručnosti, teda napríklad emočná regulácia, komunikácia, spolupráca sú najdôležitejšími zručnosťami pre súčasnosť, spolu s digitálnymi zručnosťami," vraví Lenka v podcaste.
"Digitálne zručnosti sa už do školského prostredia dostávajú a veľa sa o nich hovorí, školy vybavujeme počítačmi - ale stále sa nerozprávame o tom, čo budeme robiť, aby si deti spracovávali svoj hnev," dodáva.
🏋♀ Zvykli ste si na ťažobu tak veľmi, že ju už považujete za svoju prirodzenú váhu?
🛒 Predstavte si tú scénu: Prichádzate domov, v rukách ťažké nákupné tašky. Plastové uši sa vám zarezávajú do dlaní, ramená tuhnú, dych sa kráti. Stačilo by tie tašky položiť na zem. Ale vy namiesto toho stojíte pred dverami, hľadáte kľúče a v duchu si hovoríte: „To je v poriadku, ešte kúsok, to zvládnem, veď to nič nie je.“ A presne toto robíme so svojím vnútorným svetom.
🌑 Väčšinu únavy, ktorú cítite, nespôsobuje práca, ale ten tichý, neustály odpor proti tomu, čo proste je. Odporujeme smútku, lebo „musíme byť produktívni“. Odporujeme stagnácii, lebo „sa musíme posúvať“. Odporujeme vlastnej vyčerpanosti, lebo „iní zvládajú viac“.
🌪️ Ten tlak, ktorý cítite v hrudi alebo v žalúdku, nie je nepriateľ. Je to energia, ktorú míňate na to, aby ste udržali masku, že je všetko „vlastne fajn“. Ale pod povrchom sa tie tašky stávajú neúnosnými.
🧠 Prečo nás „odpor“ stojí toľko síl?
Z pohľadu psychológie a neurovied nie je prijatie reality kapituláciou, ale strategickým uvoľnením kapacity mozgu.
✅ Keď neustále potláčate svoje skutočné prežívanie (odporujete realite), váš nervový systém zostáva v režime vysokého výstražného napätia. Mozog tento „odpor“ vyhodnocuje ako hrozbu, čo vedie k chronicky zvýšenému kortizolu a pocitu vyhorenia, aj keď reálne „nič nerobíte“.
👪 Vaše dieťa nie je váš majetok
🌟 Predstavte si, že k vám domov príde vzácny hosť. Niekto, koho si nesmierne vážite. Nebudete ho predsa prerábať k svojmu obrazu, ani mu diktovať, akú farbu košele má nosiť, však? Budete ho počúvať, vytvoríte mu bezpečné miesto a s radosťou ho budete sledovať, ako objavuje svet.
Presne o tomto je kniha „Děti jsou hosté, kteří hledají cestu“.
🧭 Často sa stretávam s tým, že dospelí chcú mať nad životom (svojím aj detským) absolútnu kontrolu. Ale Christel Schweizerová nám jemne pripomína: vaše deti nie sú váš projekt. Sú to bytosti, ktoré prišli na návštevu, aby našli svoju vlastnú cestu.
👀 Čo si z tejto „návštevy“ môžete odniesť do bežného dňa?
Umenie nezasahovať: Skúste sa niekedy len dívať. Keď dieťa stavia vežu z kociek a tá spadne, nebežte ju hneď opraviť. Nechajte ho precítiť ten moment. V koučovaní tomu hovoríme „priestor na rast“.
Otázky namiesto príkazov: Namiesto „Uprac si tie hračky!“ skúste „Čo myslíte, kam by sa tie kocky chceli na noc schovať?“. Uvidíte tú zmenu energie.
Domov ako prístav, nie väzenie: Deti potrebujú hranice, aby sa cítili bezpečne, ale tie hranice majú byť ako zábradlie na moste – držia Vás, aby ste nespadli, ale nebránia Vám v tom, aby ste kráčali vpred.
📖 Táto kniha nie je len o výchove. Je o tom, ako sa naučiť dôverovať životu a ľuďom okolo nás. Pretože ak dokážete prijať svoje dieťa ako hosťa, začnete sa tak pozerať aj na seba s väčšou láskou a menším tlakom na výkon.
#respektujucevychova #mindatelier #recenzia #vedomerodicovstvo #stastnedeti #koucing #osobnyrozvoj #sebaspoznanie #dnescitam #tipnaknihu #kultura
🌧️ Keď smútok zostane príliš dlho a čo s tým robiť
😔 Predstavte si, že cítite ťažkosť, ktorá nevychádza z momentálnej situácie, ale je stále prítomná. Takto opisuje Hana Prašková v knihe Deprese a jak ji zvládat stav, ktorý mnohí z nás zažívajú, no málokedy ho dokážu pomenovať.
Kniha vás nestraší, ani nedáva prázdne rady. Naopak, ukazuje praktické cesty, ako depresiu spoznať, pochopiť a zvládať v každodennom živote.
💡 Čo si z knihy viete preniesť do bežného života?
🧩 Depresia nie je slabosť, ani vina. Je to signál, že Vaša myseľ potrebuje podporu.
🧩 Aj malé zmeny – spánok, pohyb, pravidelné rituály – majú veľký význam.
🧩 Svoje myšlienky môžete vedome sledovať a učiť sa reagovať na ne inak, bez samokritiky.
🧩 Komunikácia s druhými a hľadanie podpory nie je prejav slabosti, ale praktická stratégia pre zvládanie depresie.
Autorka podáva témy citlivo, no presne a ľudsky, takže každý krok je pochopiteľný a realizovateľný.
🌱 V tejto knihe vidím veľký potenciál pre všetkých, ktorí sa chcú naučiť rozumieť svojej mysli a reagovať na ťažké emócie konštruktívne.
🤍 Kniha nie je len o prežívaní depresie. Je o pochopení, že aj v tme môžete nájsť malé svetlá, ktoré Vás vedú ďalej.
#socialnainteligencia #sebapoznanie #koučing #mindatelier #psychologia
O meditácii: vracia nás do reality a pomáha s úzkosťami
O meditácii koluje veľa mýtov. Časť ľudí si myslí, že pri nej treba vypnúť svoje myšlienky, alebo že pri nej treba sedieť v pozícii lotosa. V skutočnosti sa dá meditovať všade - aj počas chôdze do práce, či pri hre s deťmi. Účinky meditácie sú vedecky potvrdené - pomáha s nepokojom, úzkosťami, či neschopnosťou sa sústrediť.
"Cítiť úzkosť je prirodzené, lebo žijeme vo svete, ktorý nás často v niečom ohrozuje. Ide o to, nenechať sa tým pohltiť. A v tomto pomáha meditácia." hovorí inštruktor meditačného centra Pavol Remiáš, známy aj pod umeleckým menom Lyrik H. Reportérka Barbora Mareková sa ho pýtala, ako vyzerajú meditačné pobyty, či ako sa dá meditovať, keď má človek doma malé deti.
V rozhovore zaznie:
ako sa Pavol dostal k meditácii
čo je meditácia a s čím pomáha
čo sú najčastejšie mýty a ako môžu škodiť
ako začať meditovať
tipy pre mierne pokročilých
či má zmysel používať meditačnú aplikáciu v mobile
💁 Pomáhate alebo počúvate?
Otázka, ktorá vie jemne zaskočiť. A pritom sa netýka len vzťahov k druhým. Týka sa aj toho, ako pristupujete sami k sebe.
👂 „Než začnete blízkemu pomáhať, uistite sa, že máte jeho súhlas.“
Často nepotrebuje zásah. Potrebuje, aby ho niekto naozaj počul.
Možno ste sa v tom spoznali. Keď niekto hovorí, už v hlave skladáte riešenie. Keď cítite napätie, chcete ho rýchlo „upratať“. Keď sa objaví nepohodlie, hľadáte spôsob, ako ho obísť. A robíte to aj sami sebe.
🌀 Vnútorný hlas niečo naznačí – únavu, smútok, nespokojnosť.
A vy odpoviete: „Buďte silní.“
Nechcem byť chudá. Chcem mať silu a cítiť sa dobre
Všetci vieme, že pohyb zlepšuje naše fyzické aj mentálne zdravie, no mnohí sa aj tak nehýbeme.
Často je to preto, že toho máme v živote priveľa a šport vnímame ako bonus navyše. Možno sa nám nepodarilo nájsť si pohyb, ktorý nás láka - k športu nás možno nikto nikdy neviedol a dnes teda nevieme, kde začať.
V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s bývalou profesionálnou snowboardistkou Bašou Števulovou o tom, čo nám bráni nájsť si pohyb, ktorý nám vyhovuje a aké máme možnosti, ak to chceme zmeniť.
Baša rozpráva, akým športom sa venovala keď bola mladá, čo ju bavilo a s čím, naopak, prestala. Hovorí aj o tom, ako sa jej vzťah k športu zmenil, keď otehotnela, a ako sa cítila po pôrode.
Dnes sa Baša živí ako podnikateľka v oblasti detskej módy, takže na šport si musí nachádzať čas popri práci a deťoch, tak, ako väčšina z nás.
Hovorí, čo jej pomáha vstať z gauča, ako to má podelené doma s partnerom a ako do športovania zapája svoje deti.
💕 Láska je najmä o nás
😶 Vybrali ste si partnera pre jeho dobré vlastnosti. Je spoľahlivý. Stabilný. „V pohode“. Až kým si jedného dňa nevšimnete niečo, čo tam bolo možno vždy, len ste to nepotrebovali vidieť.
V bežný večer. Pri obyčajnej vete, ktorá vás neprimerane zabolí. V tichu, ktoré je hustejšie než hádka. Zrazu sedíte na tej istej pomyselnej stene, každý na svojej strane. Nie ste nešťastní. Len akoby ste sa prestali hýbať.
⚠️ Napätie nevzniká z chýb. Vzniká z toho, čo s nimi robíme.
Keď objavíme partnerove nedokonalosti, nie je to koniec blízkosti.
Je to začiatok práce, nie na ňom, ale na sebe. A to je moment, ktorý veľa ľudí prespí. Nie zo slabosti. Ale preto, že nás nikto neučil, ako sa v takých chvíľach zastaviť a počúvať seba.
💡 Mozog prirodzene vyhľadáva bezpečie, nie pravdu. Keď je „fajn“, nervový systém nemá dôvod meniť zaužívané vzorce, aj keď nás pomaly vyčerpávajú. Stagnácia je často známkou dlhodobého prežitia, nie spokojnosti.
O hraničnej poruche osobnosti
Časť ľudí žije s veľkým strachom z opustenia, veľmi zle prežívajú stres, majú ťažkosti vo vzťahoch a zlý sebaobraz. Svoje náročné prežívanie potom riešia napríklad alkoholom či sebapoškodzovaním.
V niektorých prípadoch môže ísť o takzvanú hraničnú poruchu osobnosti, s ktorou žijú asi tri percentá populácie. Jej prejavy začínajú byť zjavné typicky už v období dospievania. Ľudia s touto poruchou prežívajú svoje emócie veľmi intenzívne a je pre nich ťažké nájsť emocionálnu stabilitu.
Niektoré so spomínaných symptómov sa môžu vyskytovať u výrazne väčšej skupiny ľudí, no ak s nimi dokážeme relatívne dobre žiť, odborníci hovoria o hraničných rysoch osobnosti - o hraničnej poruche hovoria, keď sú symptómy intenzívne a výrazne ovplyvňujú život človeka.
V tejto epizóde sa Barbora Mareková rozpráva so psychiatričkou a psychoterapeutkou Genovévou Almassy, ktorá sa venuje mladým ľuďom s duševnými ťažkosťami v špecializovanej ambulancii v Českej republike. Genovéva je tiež supervízorka, lektorka a je aktívna aj vo výskume.
Barbora sa jej pýta na to, ako vzniká hraničná porucha, ako sa prejavuje a aké terapie pri nej fungujú. Ako majú rodičia reagovať na to, keď spozorujú známky sebapoškodzovania u svojho dieťaťa. A pýta sa tiež, ako u dospievajúceho dieťaťa odlíšiť nebezpečné prepady nálad od štandardného prežívania, ktoré je kolísavé aj u bežnej tínedžerskej populácie.
🚨 Všímame si chyby rýchlejšie než láskavosť?
🌫️ Zastavíte sa v kuchyni. V ruke studená káva, v hlave zoznam vecí, ktoré „by už mali byť vyriešené“. A predsa niečo je ticho. Nie bolestivé. Skôr dlhodobo prehliadané.
⚖️ Väčšina z nás má vnútorný radar nastavený na chyby.
– Čo som mala urobiť inak.
– Prečo sa stále neposúvam.
– Prečo som unavený/á, keď sa „nemám na čo sťažovať“.
Je to funkčné. Mozog je takto nastavený. Ale má to cenu: jemné odpojenie od seba.
Táto krajina nie je homofóbna a ja som šťastný otec
V rozhovore s Ivanom Novotným sa dozviete:
aké je to, keď v Bratislave dvaja muži vychovávajú malé dieťa;
či pre to zažili nejaké administratívne prekážky;
ako vyzeral jeho comming out a ako ho varovali, že pôjde do pekla;
či je zložité vybaviť si v Rakúsku svadbu dvoch mužov;
ako bude vyzerať ich boj o uznanie manželstva na Slovensku;
či sa na Slovensku môže stať gej veľvyslancom.
🫶 Cez odlišnosť vzniká kontakt
🤍 Nie tá hlučná. Nie konfliktná. Ale tá jemná, keď si dovolíte byť iní, než sa od vás očakáva. Iní, než ste boli zvyknutí byť sami k sebe.
Neviete presne pomenovať, čo chýba, len viete, že sa už dlho nikam neposúvate. A tak si poviete: ešte nie, teraz nemám kapacitu, veď to prejde. A dni idú.
🧩 Napätie, ktoré sa netvári ako problém. Práve to je zradné. Nie ste v kríze. Nehorí. Len ste sa pomaly prispôsobili životu, ktorý od vás chce menej cítenia a viac fungovania. A telo to vie skôr než myseľ.
✨ Dlhodobá „pohodlná stagnácia“ utlmuje signály z tela. Nie preto, že by sa nič nedialo, ale preto, že sa toho deje priveľa bez priestoru na spracovanie.
✨ Emócie sa nemenia cez rozum. K zmene dochádza vtedy, keď zapojíme obraz, pohyb, predstavivosť a bezpečný vzťahový kontext. Vtedy nervový systém povoľuje.
✨ Kontakt so sebou často vzniká cez odlišný spôsob práce, než na aký sme zvyknutí. Nie viac úsilia. Iný uhol pohľadu.
