⚰ Ticho vo vzťahu nie je mier, ale pohreb
🌑 Ten citát na obrázku vás možno vyrušil, no je to krutá pravda. Ak sa s partnerom už ani nehádate, pravdepodobne ste to vnútri vzdali. To povestné „máme svätý pokoj“ je v skutočnosti emočná paralýza. Dusíte v sebe hnev a nenaplnené potreby tak dlho, až kým z vás nezostane len prázdna schránka, ktorá mechanicky funguje pre deti, domácnosť a hypotéku.
Prečo vaše doterajšie pokusy o „pohodu“ zlyhávajú:
🧠 Kortizolová pasca. Dlhodobé potláčanie emócií a vyhýbanie sa konfliktom zvyšuje hladinu stresových hormónov drastickejšie než krátka hádka. Vaše telo je v neustálom režime „bojuj alebo uteč“, aj keď sedíte na gauči.
🧠 Gottmanov prediktor. Psychológ John Gottman identifikoval „stonewalling“ (kamennú hradbu/ticho) ako jeden z hlavných znakov blížiaceho sa rozpadu vzťahu. Ticho nie je neutrálne; je to deštruktívny akt odpojenia. Najstabilnejšie páry sa hádajú pravidelne. Rozdiel je v tom, že konflikt používajú na opravu vzťahu, nie na útok.
🧠 Neurobiológia bezpečia. Váš mozog sa nedokáže regenerovať, kým cíti napätie v prostredí, ktoré má byť bezpečné. Preto ste vyhorení, aj keď „nič nerobíte“. Bezpečie nevzniká absenciou hádok, ale schopnosťou ich riešiť. Ľudia, ktorí stále „držia pokoj“, majú výrazne vyššie riziko emocionálneho vyčerpania a pasívnej agresie.
Nie preto, že sú slabí. Ale preto, že nikdy nemali bezpečný priestor to pustiť von.
Najviac nás ovplyvňujú veci, ktoré sme si sami nevybrali
Aké to je pracovať ako psychologička vo Veľkej Británii a potom sa vrátiť domov, na Slovensko?
Mária Tiňová vyštudovala pôvodne biokybernetiku, no pred vyše dvadsiatimi rokmi sa s manželom presťahovala do britského Birminghamu.
V tom čase mali dve malé deti a Mária sa zamestnala ako programátorka v tamojšej banke. Táto práca ju však nenapĺňala a prihlásila sa preto na štúdium psychológie a prepracovala sa cez viaceré úrovne vzdelávacieho systému až do klinickej praxe.
Barbora Mareková sa pýta, aké hodnoty a postoje rozvíjal u študentov a študentiek psychológie tamojší vzdelávací systém. Mária vysvetľuje, čím ju oslovila kognitívno behaviorálna terapia a čo je to takzvaná teória súcitnej mysle.
"Nikto z nás si nevybral ani mozog a to, ako funguje - lebo on má svoje zákoniktosti a my ich nedokážeme zmeniť, ani gény, s ktorými sme sa narodili a ani prostredie, v ktorom sme vyrastali. Práve tieto veci majú najväčší vplyv na to, ako sa cítime a čoho sme schopní ako dospelí - a nič z toho nie je naša voľba," vraví Mária v podcaste.
Keďže sa pred pár rokmi vrátila na Slovensko, hovorí aj o tom, ako sa jej pracuje u nás a čo vidí vďaka perspektíve, ktorú získala v zahraničí - napríklad, prečo je pre atmosféru v krajine dôležitá ochota ľudí dodržiavať pravidlá.
😣 Váš pocit viny z odpočinku vás pomaly zabíja
🌑 Pozrite sa na priložený obrázok. Vidíte sa v ňom? Ten tichý, jedovatý hlas v hlave, ktorý vám šepká, že ak sa na chvíľu zastavíte, svet sa zrúti alebo vás ostatní odsúdia. Táto „daň za existenciu“ je psychologická pasca, ktorú ste si možno nevybrali, ale každým dňom v nej dobrovoľne zostávate.
Prečo sa v tom cykle točíte a prečo bežné „dovolenky“ nefungujú?
🧠 Neurobiológia viny. V stave chronického preťaženia váš mozog vníma relaxáciu ako hrozbu. Keď sa pokúsite vypnúť, amygdala spustí poplach, pretože nečinnosť vyhodnotí ako stratu kontroly.
🧠 Kognitívne skreslenie výkonu. Vaša sebahodnota je „pripútaná“ k vonkajším výsledkom. Bez práce sa cítite neviditeľní, čo vás núti k sebadeštrukcii pod rúškom zodpovednosti.
🧠 Efekt snehovej gule. Psychológia habitov dokazuje, že chaos v jednej oblasti (napr. neschopnosť povedať „nie“) nevyhnutne infikuje vaše zdravie, vzťahy aj kariéru. Zlyhávate, pretože chcete zmeniť všetko naraz, namiesto hľadania kľúčového bodu zlomu.
❓ Čo sa musí stať, aby ste si dovolili dýchať bez toho, aby ste o to niekoho prosili? Musí vás telo úplne vypnúť v nemocnici, aby ste ho konečne začali počúvať?
O sexe v dlhodobom vzťahu
Sex sa počas života veľakrát zmení. Je to dané nielen našou biológiou, ale aj prežívaním a životnými okolnosťami, ako je napríklad tehotenstvo, či narodenie detí.
Podľa odborníkov na psychosexuálnu terapiu sa dá väčšina problémov v oblasti sexu riešiť, ak ľudia dostanú možnosť v bezpečnom prostredí zreflektovať vlastné prežívanie a potreby a tiež potreby svojho partnera či partnerky.
V tejto epizóde Ľudskosti sa Barbora Mareková rozpráva s Lenkou Pavukovou Rušarovou a Štefanom Vankom o tom, čo potrebujeme všetci vedieť o sexe v dlhodobom vzťahu. Števo a Lenka sú obaja sú psychológovia a psychoterapeuti, venujú sa jednotlivcom, aj párom, takže problémy v sexuálnej oblasti prinášajú ľudia do ich ambulancií často.
“Nikto sa sexuálne skúsený nenarodil,” vraví Števo v podcaste. “Všetci do toho vrastáme, zrejeme, vyvíjame sa, vytvárame si okolo toho rôzne fantázie. V dlhodobom vzťahu prechádza sex rôznymi fázami a je v poriadku aj to, ak je sex odsunutý na druhú, alebo štvrtú koľaj, lebo sú v živote aj dôležitejšie veci. Netreba z toho robiť tragédiu, treba tomu porozumieť a byť na to zvedavý," dodáva.
Barbora sa pýta, čo presne zvykne ľudí v sexe trápiť a ako s nimi Števo a Lenka hľadajú riešenia.
💐 Myslíte si, že drobnosti nič nezmenia?
🎭 Ten citát v prílohe od Lea Buscagliu znie nádherne, však? Sila úsmevu, milé slovo, pozornosť... Problém je, že pre vás sa tieto dary stali vaším prekliatím. Rozdávate ich každému naokolo – deťom, partnerovi, kolegom, zatiaľ čo vaša vlastná vnútorná batéria svieti na červeno. Podceňujete totiž ten najdôležitejší dotyk: ten, ktorým by ste mali podržať sami seba. Vaša „dobrota“ je v skutočnosti maskovaný strach z konfliktu a neschopnosť povedať „dosť“.
❓ Koľko dní ešte dovolíte, aby vám chaos určoval život, kým si neuvedomíte, že zmena je len jedno malé gesto od vás?
🧠 Vaše neriešené emocionálne potreby a potlačené konflikty spotrebúvajú až 40% vašej kognitívnej kapacity, aj keď práve „oddychujete“ pri seriáli.
🧠 Kortizolový tunel. Chronické uprednostňovanie iných prepína mozog do módu prežitia, kde fyzicky strácate schopnosť vidieť riešenia, vidíte len ďalšie problémy.
🧠 Neuroplasticita mikro-zmien. Jediná cielená zmena v rutinnej mikrosekunde (napr. 5-minútová imaginácia) dokáže prepísať neurónové dráhy stresu rýchlejšie než dvojtýždňová dovolenka.
⛓️ Vaším skutočným nepriateľom nie je nedostatok času, ale Hyper-zodpovednosť. Ste väzňom vlastnej užitočnosti. Veríte ilúzii, že ak ešte chvíľu vydržíte a budete dosť milí, chaos ustane. Neustane. Svet bude brať presne toľko, koľko mu dovolíte. Kým vy hráte rolu spasiteľa, vaše autentické „ja“ pomaly umiera v kúte pod hromadou cudzích potrieb.
O práci s odsúdenými ľuďmi: Ako sa dostanú do problémov?
V minulej epizóde porozprával o tom, ako v mladosti zavesil na klinec povolanie rímskokatolíckeho kňaza kvôli partnerskému vzťahu a ako si následne hľadal novú pracovnú identitu a životnú rovnováhu.
Teraz hovorí o dlhoročnom povolaní probačného úradníka, ktorému sa začal venovať po odchode z kňazstva a ktoré robí - popri novinárčine - dodnes.
„Moja pozícia je jedinečná v tom, že nie je právnická, ale ide o akýsi pokus o sociálnu prácu v justícii,“ vraví Ľubo v podcaste.
Aké trestné činy spáchali ľudia, ktorým sa Ľubo venuje? Čo predchádza tomu, že sa ľudia dostanú do problémov so zákonom, a ako vyzerá takzvaná restoratívna justícia - teda snaha úradníkov asistovať odsúdeným ľuďom pri náprave ich zlyhaní?
Barbora sa pýta aj na to, ako to má Ľubo s vierou v Boha po tom, čo odišiel z cirkvi. A rozprávajú sa aj o nemeckej autorke - teologičke Dorothee Sölle - ktorá vo svojich knihách prepojila kresťanstvo s feminizmom.
😇 Vaša snaha byť „dobrým rodičom“ vás vnútorne likviduje
🧩 Pri náročných situáciách sa máte namiesto cieľa sústrediť na emócie a potreby dieťaťa. Krásna teória. Realita? Snažíte sa byť „bezpečným prístavom“ v momente, keď sa sami topíte. Navnímať dieťa je biologicky nemožné, ak ste stratili kontakt so sebou. Vaša empatia je len vyčerpávajúca maska, za ktorou schovávate vlastný chaos, hnev a totálne vyhorenie.
Tri fakty, ktoré vysvetľujú, prečo vaše doterajšie snahy zlyhali:
🧠 Zrkadlové neuróny a ko-regulácia. Nervový systém dieťaťa sa ladí na váš. Ak ste vnútorne v režime „prežitia“, vaše dieťa nemôže byť v pokoji, aj keby ste citovali všetky príručky sveta.
🧠 Kognitívna kapacita. Snaha o „pochopenie potrieb“ v kríze spaľuje obrovské množstvo glukózy v prefrontálnej kôre. Ak ste vyčerpaní, váš mozog prepne na agresiu alebo apatiu. Je to biológia, nie vaše zlyhanie.
🧠 Senzimotorický odtlačok stresu. Telo si pamätá potlačené emócie. Každý moment, kedy ste uprednostnili „situáciu s dieťaťom“ pred vlastným dychom, sa ukladá ako chronické napätie, ktoré ničí vaše zdravie a vzťahy.
❓ Akú vysokú daň ste ochotní platiť za to, že v mene „správnej výchovy“ vedome meníte svoj život na prázdnu schránku bez radosti?
Ako mýty o tučnote poškodujú zdravie, vzťahy a kariéru
Ľudia s veľkým telom sú neustálym terčom krutosti. Na dennej báze zažívajú rôzne viac či menej zjavné signály okolia o tom, že s nimi niečo nie je v poriadku. Môžu za to hlboko zažrané presvedčenia o tom, že tučnota súvisí s charakterom človeka alebo s jeho intelektom.
Denisa Debrecká je psychologička, venuje sa najmä téme úzkostí a svoje odborné poznatky zverejňuje aj na instagrame. Nedávno uverejnila príspevok s názvom Trauma tučného dieťaťa, v ktorom rozoberá svoju vlastnú skúsenosť s detstva.
„Pamätám si napríklad Harryho Pottera, kde sú dobré postavy chudé a zlé majú nadváhu,“ vraví Denisa v podcaste. „Tie ukazovali ako lenivé a nemorálne - a tak som to vtedy vnímala aj ja, že ma to robí lenivou, nedostatočnou a zlou.“
Narážky a nevyžiadané rady smerované tučným ľuďom sú v spoločnosti považované za normálne a veľa ľudí si ich pred sebou obhajuje údajnou obavou o ich zdravie. Zraňujúce poznámky počúvajú dokonca aj deti - a to nielen od rovesníkov, ale aj rodičov, učiteliek či lekárov.
Denisa vysvetľuje, aké má takáto traumatizácia následky a ako sa zvyknú s ľuďmi ťahať až do dospelosti. Rozoberú aj, ako antitučné postoje vytláčajú ľudí zo vzťahov, z pracovných príležitostí či z popkultúry.
„Keď som sa ľudí na instagrame pýtala, k akému psychológovi by nešli, veľa z nich napísalo, že k tučnému psychológovi,“ vraví Denisa.
📣 Pozitívne afirmácie sú len náplasť na hnijúcu ranu
🖐️ Obrázok, ktorý vidíte, hovorí o sebavedomí pravdu, ktorú si väčšina z vás odmieta priznať. Snažíte sa dokázať svoju hodnotu tým, že ste dokonalí rodičia, výkonní zamestnanci alebo tichí hasiči cudzích konfliktov. Myslíte si, že ak urobíte dosť, niekto vám konečne povie, že ste hodní lásky. Je to vyčerpávajúca lož, ktorá vás pomaly zabíja.
👹 Vaším skutočným nepriateľom nie je nedostatok času alebo zlá organizácia. Je to podvedomý program, ktorý vás drží v pasci „zaslúženej hodnoty“. Tento program vás núti byť poslednými na vlastnom zozname priorít, zatiaľ čo vo vnútri kričíte od únavy. Kým sa snažíte presvedčiť svet o svojej užitočnosti, vaše vnútro krváca pod váhou starých presvedčení, že „nie ste dosť“.
Tu sú 3 fakty, ktoré vaše vyhorené vnútro potrebuje počuť:
🧠 Negativitné skreslenie mozgu. Amygdala kóduje traumatické zážitky a pocit nedostatočnosti 5-krát silnejšie než pozitívne momenty. Preto vám „mysli pozitívne“ nefunguje, bojujete proti evolučnému hardvéru.
🧠 Kognitívne preťaženie. Chronický stres z neustáleho potvrdzovania vlastnej hodnoty blokuje prefrontálnu kôru. Výsledkom je, že v chaose neviete urobiť ani to najjednoduchšie rozhodnutie pre seba.
🧠 Sila neuro-imaginácie. Artekoučing a imaginácia aktivujú rovnaké neurónové dráhy ako reálna skúsenosť. To znamená, že cez symboly dokážeme „prepísať“ staré traumy rýchlejšie, než o nich dokážete desiatky hodín hovoriť.
O divadle, o kráse a o vtipoch na internete
Zdenu Studenkovú poznajú všetky generácie Sloveniek a Slovákov - v divadle a televízii je konzistentne úspešná celé dekády.
Na hviezdnom piedestáli je to ale niekedy aj ťažké. Pre zachovanie vnútorného pokoja sa Zdena drží radšej ďalej od niektorých stránok na internete: “Všetci si myslia že som už obrnená. No voči niektorým veciam sa obrniť nedá.”
V podcaste Ľudskosť sa jej reportérka Barbora Mareková pýtala na mentálne zdravie umelkýň a umelcov. Zdena hovorí o svojom sebaobraze a kráse, ale aj o tom, ako prežívala študentské roky, materstvo, prácu v divadle a televízii, či o svojom novom divadelnom predstavení, ktorým chce posmeliť ženy, aby nezabúdali samy na seba.
V podcaste rozoberú:
ako sa Zdena cítila v škole
kto ju hodnotovo rozvíjal, počas jej študentských čias
ako prežívala tehotenstvo a materstvo
ako dnes vníma divadlo a televíziu
ako hercom a herečkám pomáha práca spracovať vlastné emócie
prečo je pre Zdenu dôležité cítiť sa vo svojom tele dobre
aké to je, ísť na internet, keď je človek slávna žena
ako vníma bulvár a satirické stránky na Facebooku
čo jej dodáva silu, čo ju baví a na čo sa teší
⚖ Prestaňte čakať na spravodlivosť, len vás to paralyzuje
👁️ Thomas Sowell trafil klinec po hlavičke. To, čo dnes mnohí nazývajú volaním po „spravodlivosti“, je v psychológii často len hlboká závisť a vyčerpanie prezlečené za morálnu cnosť. Vaša frustrácia z toho, že „ostatní to majú ľahšie“, je v skutočnosti tichý krik vášho vlastného vyhorenia. Bolí to, pretože v hĺbke duše viete, že kým sa pozeráte na taniere iných, váš vlastný život chladne.
Tri fakty, ktoré vám bránia voľne dýchať
🧠 Negativistické skreslenie. Váš mozog je evolučne nastavený riešiť nespravodlivosť 4-krát intenzívnejšie než vďačnosť. Preto vidíte chaos aj tam, kde by mohol byť poriadok, váš systém je v permanentnom režime ohrozenia.
🧠 Kognitívna disonancia. Je ego-bezpečnejšie viniť nespravodlivý svet alebo „osud“, než si priznať, že neviete oddychovať. Tento mechanizmus vás chráni pred krátkodobou hanbou, ale dlhodobo vás drží v pasci vyhorenia.
🧠 Dopamínová pasca porovnávania. Sledovanie cudzích životov aktivuje centrá bolesti v mozgu podobne ako fyzický úder. Každé „to nie je fér“ je mikro-dávka kortizolu, ktorá vám blokuje schopnosť regenerácie.
❓ Ak by ste dnes prestali hľadať vinníka svojho vyčerpania, čo by ste museli vo svojom živote zmeniť ako úplne prvé?
Naša myseľ má viacero častí. Ako ich rozpoznať a uzdraviť?
Prečo sa niekedy cítime kompetentní a odvážni a inokedy zas malí a neschopní? A prečo v nás niektorí ľudia ľahko spúšťajú zlosť, či stres a v prítomnosti iných sa zas cítime pokojne?
Podľa terapeutického prístupu s názvom Internal Family system (IFS) človek nie je jednoliata osobnosť, ale súbor viacerých častí, ktoré sa podvedome aktivujú v závislosti od situácie. v ktorej sme. Niektoré svoje časti dokážeme rozpoznať pomerne ľahko, ale sú aj také, ktoré sme v sebe hlboko pochovali, napríklad preto, že so sebou nesú nevyliečené traumy.
Vytesňovanie niektorých našich častí nám však v živote spôsobuje ťažkosti - či už v osobnom prežívaní alebo aj vo vzťahoch s inými.
Terapeuti, ktorí sa na človeka dívajú cez model IFS, pomáhajú klientom a klientkam spoznať svoje časti a naučiť sa s nimi pracovať tak, aby človek dokázal využívať zdravý potenciál každej jednej z nich.
Barbora Mareková sa v tejto epizóde Ľudskosti pozrela na systém IFS so psychotraumatológom Ivanom Vyskočilom. Ivan približuje, ako jednotlivé časti v nás vznikajú, prečo sa medzi nimi objavuje napätie a ako prebieha terapia, ktorá dáva častiam priestor na sebavyjadrenie a uzdravenie.
☠ Zabíjate sa snahou byť pre všetkých dokonalý
📢 Pozrite sa na ten citát od Jürga Williho na obrázku. Väčšina z nás žije v sebaklame, že dobrý vzťah a dobrý život sú len o harmónii a obete. Pravda je však drsnejšia: Ak v tom kolotoči povinností, hasenia konfliktov a starostlivosti o druhých úplne vymažete svoje „sebecké“ potreby, o chvíľu z vás nezostane nič, čo by sa dalo milovať. Zostane len vyhorená škrupina, ktorá mechanicky funguje, ale vnútri už dávno nekričí, lebo nemá silu.
Prečo sa cítite ako v pasci?
🧠 Váš mozog sabotuje veľké životné zmeny, pretože ich vyhodnocuje ako ohrozenie. Preto zlyhávate v predsavzatiach. Jediná cesta, ako „obísť“ strážcu v hlave, je oklamať ho jednou, takmer neviditeľnou mikro zmenou v rutine.
🧠 Emocionálny parazitizmus. Keď sa snažíte byť „nesebickí“ a potláčate vlastné napätie, vaše okolie to podvedome cíti. Vaša obeť nikoho nerobí šťastným, len vytvára v rodine tichý dlh, ktorý nikto nedokáže splatiť.
🧠 Obraz predčí slová. Keď ste v chaose, vaše racionálne myslenie (ľavá hemisféra) je preťažené. Arte koučing a imaginácia aktivujú pravú hemisféru, ktorá vidí riešenia tam, kde slová narážajú na múr. Obraz neklame, kým vaša logika áno.
❓ Akú cenu platí vaše zdravie za to, že vaše každodenné „áno“ všetkým ostatným je v skutočnosti agresívne „nie“ vám samým?
Prváci nemusia ovládať dokonalý pravopis. Nástup do školy má byť o inom
Kedy vieme, že dieťa je zrelé nastúpiť do školy? Prečo je dôležité predškolské obdobie a čo všetko sa deje za dverami prvých tried?
⏳ Normálny človek, nenormálny tlak
🚀 Ondřej Vetchý na obrázku hovorí o vzácnosti „normálnych“, slušných a zodpovedných ľudí. Problém je, že ak ste to vy, pravdepodobne ste sa stali neplateným hasičom cudzích kríz. Ste ten, na koho sa každý spolieha, kým vy potichu meliete z posledného. Váš talent „chápať súvislosti“ sa stal vaším väzením. Chápete všetkých, len seba už dávno nie. Stojíte večer v kuchyni, pozeráte do prázdna a v hlave vám beží nekonečný zoznam úloh, v ktorom vaše meno nefiguruje ani na poslednom mieste.
Tri veci, ktoré váš unavený mozog potrebuje vedieť:
🧠 Keď ste v permanentnom napätí, váš mozog prepne do režimu prežitia. Vtedy nevidíte riešenia, len hrozby. Nedokážete „oddychovať“, lebo váš systém to vyhodnocuje ako nebezpečnú stratu kontroly.
🧠 Väčšina ľudí zlyháva, lebo chce zmeniť celý život naraz. Psychológia však potvrdzuje, že jedna mikrozmena v rutine spustí dominový efekt v celom systéme od vášho trávenia až po to, ako na vás reaguje partner.
🧠 Emócie, ktoré potláčate, aby ste „fungovali“, nikam neodchádzajú. Ukladajú sa v tele ako napätie v ramenách alebo hrča v hrdle. Kým ich nevyjadríte (napríklad cez obraz alebo imagináciu), budú vás riadiť formou únavy.
❓ Keby ste dnes zo dňa na deň zmizli, koľko z tých „nevyhnutných“ vecí, ktoré robíte pre iných, by sa naozaj zrútilo a koľko by len odhalilo vašu vlastnú potrebu byť nenahraditeľný, aby ste nemuseli riešiť vlastnú prázdnotu?
O párovej terapii
Dobrý vzťah nezvykne byť vecou náhody. Experti a expertky prinášajú stále viac poznatkov o tom, ako si ľudia vo funkčnom vzťahu prejavujú rešpekt, ako vyzerá emocionálna blízkosť a ako dokážu ľudia v páre spoločne rásť a ošetrovať si aj prípadné zranenia z detstva.
“Tým, akého si ľudia vyberú partnera alebo partnerku si vyberajú aj svoj život a jeho kvalitu: to, aké sebavedomie budú mať, ako sa budú cítiť vo svete a aké vzťahy budú mať aj s inými ľuďmi, ale aj so svojimi deťmi.” hovorí párová terapeutka Júlia Halamová, ktorá je zároveň profesorkou na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Vo svojej knihe s názvom “Pripútajte sa prosím” vysvetľuje, prečo majú ľudia vo vzťahoch problémy a ako sa dajú riešiť.
V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa jej reportérka Barbora Mareková pýtala, čo sú varovné signály, ktoré poukazujú na eróziu vzťahu a čo sa dá robiť, keď sa ľudia od seba vzdialili. Júlia Halamová vysvetľuje, prečo nás zbližuje a uzdravuje, keď sme k sebe ohľaduplní a staráme sa o citlivé miesta partnerky alebo partnera, ale hovorí aj o tom, ako si vo vzťahu dávať konštruktívnu spätnú väzbu a ako ju vedieť prijať.
“Principiálne, ak mi niekto hovorí, že mu niečo vadí, tak je to v nejakom zmysle dar. Je veľa párov, ktoré si nepovedia, čo im vadí a ten vzťah sa musí rozpadnúť, lebo k tej kalibrácii nemá ako dôjsť, nie je tam dostatok spätnej väzby na to, aby si to mohli dobre nastaviť.” vraví Halamová.
Barbora sa pýtala aj na to, kedy má zmysel ísť na párovú terapiu, a kedy je vzťah už natoľko dysfunkčný, že je lepšie ho ukončiť. Zaujímali ju konkrétne príklady z terapeutickej praxe, ale spýtala sa aj na niektoré myšlienky z knihy Júlie Halamovej, ktoré jej prišli zvláštne.
😟 Ste posledná položka na vlastnom zozname úloh?
🚩 Pozrite sa na ten obrázok nad týmto textom. Rady ako „povedzte rodine, ako sa cítite“ alebo „vytvorte si vlastné miesto“ znejú v brožúrke pekne. Ale vy viete, aká je realita. Keď sa doma „všetko rúca“, posledná vec, na ktorú máte kapacitu, je pokojná asertívna komunikácia. Pravdepodobnejšie je, že v sebe dusíte hnev, kým nevybuchnete kvôli špinavej lyžičke v dreze. Ste vyčerpaní z toho, že ste pre všetkých tlmičom nárazov, manažérom emócií a motorom, ktorý beží na výpary. Vaša zodpovednosť vás paradoxne uväznila v živote, ktorý vás už nebaví ani žiť, len ho „dávať“.
🧠 Prečo vaše snahy o zmenu doteraz zlyhali:
📍 Kognitívne preťaženie. Váš mozog má limitovanú dennú dávku rozhodnutí. Keď celý deň hasíte konflikty iných a riešite logistiku domácnosti, večer už nemáte „vôľu“ na zmenu. Preto končíte pri apatii a mobile. Nie je to vaša neschopnosť, je to vyčerpaný hardvér.
📍 Pasca funkčnej depresie. Dokážete fungovať, zarábať a starať sa, ale vnútri ste mŕtvi. Potláčanie vlastných potrieb v prospech „pokoja v rodine“ dramaticky zvyšuje hladinu kortizolu, čo vám doslova vypína schopnosť regenerácie.
📍 Neuroplasticita mikro-návykov. Systém (vaša rodina) sa nezmení revolúciou, ale narušením stereotypu. Artekoučing využíva symboly a obraz, aby obišiel vašu unavenú logiku a ukázal vám tú jednu jedinú tehličku, ktorú ak vytiahnete, prestane sa na vás všetko sypať.
❓ Kým by ste boli v tejto sekunde, keby ste prestali veriť tej lži, že bez vašej totálnej kontroly a obety sa svet vašich blízkych rozpadne?
Vyrástla v dysfunkčnej rodine - otca vyťažoval alkohol, matku otec
Alkoholizmus je ochorenie, ktoré ovplyvňuje život celej rodiny. Najviac zo všetkých ním však trpia deti, ktoré sú na dospelých odkázané vo všetkých svojich potrebách: fyzických aj emocionálnych.
Detstvo v tomto type dysfunkcie je u nás pomerne bežná skúsenosť. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie je od alkoholu závislých približne 5,5 % ľudí - a ak k nim pridáme aj ľudí, ktorí majú problém s nadmerným pitím, je to až 10 % populácie staršej ako 15 rokov.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s pani Annou, ktorá je členkou 12 krokového programu Dospelé deti alkoholikov a detí z dysfunkčných rodín.
Anna vyrástla so štyrmi súrodencami v rodine, kde otec pil a mama skúšala jeho správanie skrývať a manažovať. Na deti tým pádom nezostávala primeraná energia a ani peniaze.
“To že bol otec alkoholik spôsobovalo, že sme boli neustále v strehu,” hovorí Anna v podcaste. “Celú dobu bolo v rodine napätie, lebo sa stále očakávalo, kedy otec príde a v akom stave príde.”
Zanedbávanie potrieb detí je typickým príznakom rodín, kde rodič trpí závislosťou od alkoholu.
Dnes je Anna už sama matkou dvoch dospelých detí, takže rozpráva aj o tom, ako jej život pokračoval po odchode z rodiny, v ktorej vyrástla. Hovorí, ako zvládla svoje štúdium a svoju prácu, aké mala v dospelosti partnerské vzťahy, a ako sa vyvíjal jej vzťah s jej deťmi.
Porozprávala aj o skupine, v ktorej stretáva a uzdravuje spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí v detstve prežili čosi podobné.
👪 Učíte svoje deti hovoriť „nie“, ale sami sa dusíte každým „áno“, ktoré z vás vypadne
💔 Sedíte nad touto infografikou a súhlasne prikyvujete. Chcete, aby vaše dieťa malo hranice, aby bolo sebavedomé, aby sa nenechalo zneužívať. Ale potom príde realita: ste vyhorení, v chaose a na pokraji síl, pretože vy sami svoje „nie“ v kútiku duše považujete za zlyhanie. Pravdou je, že vaše dieťa sa neučí z toho, čo mu hovoríte, ale z toho, ako vidí žiť vás. Ak nevidí rodiča, ktorý vie oddychovať a povedať „dosť“, učíte ho len to, že dospelosť je nekončiaca otročina pre druhých.
Prečo vaša neschopnosť povedať „nie“ ničí aj vašu rodinu:
🧠 Zrkadlové neuróny nepustia. Mozog vášho dieťaťa je biologicky naprogramovaný kopírovať váš emocionálny stav. Ak ste v permanentnom strese a potláčate svoje potreby, dieťa nenasáva vaše slová o hraniciach, ale vašu úzkosť a pocit obete.
🧠 Transgeneračný prenos vyhorenia. Vzorce správania, ktoré nezmeníte u seba, odovzdávate ďalej ako štafetový kolík. Vaša „obeta“ nie je dar, je to bremeno, ktoré raz budú niesť vaše deti vo svojich vlastných vzťahoch.
🧠 Neurobiológia autenticity. Keď vaše telo hovorí „nie“, ale vaše ústa povedia „áno“, vytvárate v sebe kognitívnu disonanciu. Tento vnútorný konflikt vypína kreativitu a empatiu, takže hoci ste s rodinou fyzicky, emocionálne ste pre nich nedostupní.
❓ Chcete pre svoje dieťa skutočne zdravé hranice alebo len chcete, aby malo „viac šťastia“ v tom istom pekle, ktoré žijete vy?
Manželia Cifroví o tom, ako ich vzťah zasiahla smrť bábätka a ako im pomohla terapia
Tomáš so Stankou žijú v Bruseli spolu s dcérkou Sárou. Pred vyše rokom sa tešili na svoje druhé dieťa, no v 38. týždni Stankinho tehotenstva ultrazvuk ukázal, že ich synček Oskar nežije.
Stanka s Tomášom opisujú, ako vyzeral jeho pôrod a následná rozlúčka s ním. Hovoria aj, ako stratu súrodenca prežívala malá Sára.
“Na začiatku som mala obrovské výčitky,” vraví Stanka v podcaste. “Rozoberala som každú minútu pred jeho smrťou, lebo asi ako každá matka, ktorej zomrie dieťa, aj ja som rozmýšľala, či som to nejak nezapríčinila. A na tomto sme so psychologičkou pracovali na začiatku - aby som sa neobviňovala, lebo to nebolo zapríčinené mnou. No a potom sme riešili aj to, aby som to nevyčítala ani okoliu.”
V rozhovore Stanka a Tomáš striedavo opisujú situáciu - každý zo svojho uhla, a hovoria, v čom prežívali synčekovu smrť inak a prečo sa začali od seba vzďaľovať.
“Náš vzťah dosť trpel tým, že Tomáš sa z toho už chcel dostať a ja som si to, naopak, chcela pripomínať. A bolo to pre nás veľmi ťažké sa o tom rozprávať, lebo on sa tej téme vyhýbal a ja som sa zas pýtala, že s kým sa mám o tom teda rozprávať? Veď to bolo naše dieťa,” vraví Stanka.
“Pomohlo nám až to, že sme si, každý, našli svojho psychológa. Až toto nás zblížilo,” dodáva.
“Ja som taký, že emócie mám v sebe vo vnútri a neviem ich vyjadrovať. Väčšinou, keď ich vyjadrujem, tak plačem. A môj terapeut mi s týmto veľmi pomohol. Umožnil mi pozrieť sa do seba a rozumieť tomu, čo sa so mnou deje, že je to ok a že to má svoj čas,” vraví Tomáš.
Opisujú zážitky z terapie, ale aj interakcie s okolím. Vysvetľujú, čo bolo pre nich zraňujúce a čo im, naopak, pomáhalo túto bolesť ošetrovať a posúvať sa bližšie k sebe.
💔 Poznáte ten moment, keď už nevládzete a zrazu sa objaví „niekto“?
Možno je to starý známy, možno kolega. Zrazu máte pocit, že je to „osudová láska“. Pravda je však často prozaickejšia a trochu viac bolí: Keď sa topíte, chytíte sa aj žiletky, ak vyzerá, že pláva. Obrázok k tomuto postu hovorí jasne – v čase, keď sme na dne, nerodí sa láska, ale hladné pripútanie. Je to len ďalšia barlička, ďalšia závislosť, ktorou maskujete fakt, že vaše vlastné vnútro je v totálnom chaose a vyhorení. Ste takí prázdni, že potrebujete niekoho, kto vám vráti pocit existencie. Ale čo ak by ste sa namiesto hľadania ďalšieho záchranného kolesa naučili opäť plávať?
Tri veci, ktoré o vašom preťažení hovorí veda:
🧠 Neurobiologický skrat. Keď ste v chronickom strese, váš mozog prepína do režimu „prežitie“. Vtedy nehľadáte riešenia, ale úľavu. Často vo forme nezdravých vzťahov, cukru alebo nekonečného scrollovania, čo len prehlbuje vašu únavu.
🧠 Pasca emočnej zodpovednosti. Ak nesiete na ramenách emocionálny náklad celej rodiny, vaše telo prestáva rozlišovať medzi „mojím“ a „tvojím“ problémom. Výsledkom je totálna strata hraníc a pocit, že nemáte právo na vlastný oddych.
🧠 Sila mikrozmeny. Psychológia dokazuje, že radikálne životné zvraty zlyhávajú v 90 % prípadov. Skutočná transformácia sa deje cez „dominový efekt“. Jedna malá, správne mierená zmena v rutine dokáže reštartovať váš nervový systém rýchlejšie než dvojtýždňová dovolenka, z ktorej sa vrátite do rovnakého pekla.
❓ Koľko hodín denne venujete udržiavaniu cudzích ilúzií na úkor vlastného dychu?
Budem niekedy dosť?
Cítite príznaky vyhorenia? Ste už dlhšie preťažení, unavení, nahnevaní, možno aj trocha cynickí? A všímate si, že vám iní ľudia idú na nervy?
Poďte s nami preskúmať, čo sa vo vás môže diať - a kde sa to začalo.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva so psychológom a lektorom Matúšom Bakytom o tom, čo presne nás núti ísť v živote tempom, ktoré nám škodí: ako vnímame prácu, ako nás ovplyvňujú technológie a ako s vyhorením súvisia zážitky z nášho detstva - konkrétne emocionálne zanedbávanie.
Matúš porozpráva príbeh svojho vyhorenia a priblíži nám, s čím prichádzajú do terapie jeho klienti a klientky.
Vysvetlí tiež, ako môžeme svoje prežívanie uzdraviť.
🎭 Vaša rodina nie je odpadkový kôš na vaše vyhorenie
🔫 Celý deň ste „profík“. Usmievate sa na klientov, ticho tolerujete neschopného kolegu a v obchode ste stelesnená trpezlivosť. Potom otočíte kľúčom v zámke a stačí jedna nevhodná otázka od partnera alebo rozliaty džús na koberci a vybuchnete. Tí, ktorých milujete najviac, dostávajú vaše najhoršie ja, tie zvyšky energie, frustráciu a hnev, ktoré ste si nedovolili prejaviť inde. Ste hrdinom pre cudzích, ale emočným tyranom pre vlastných.
🧠 Kapacita sebakontroly je vyčerpateľný zdroj. Ak celých osem hodín predstierate pokoj, vaša prefrontálna kôra (centrum logiky) sa unaví. Doma potom preberá kormidlo amygdala, tá časť mozgu, ktorá pozná len útok alebo útek.
🧠 Bezpečné prostredie ako pasca. Podvedome viete, že rodina vás neprepustí. Preto si na nich vybíjate to, čo by ste si k šéfovi nikdy nedovolili. Je to zbabelý mechanizmus, ktorý ničí intimitu a buduje v deťoch úzkosť.
🧠 Vytesňovanie emócií nie je ich riešenie. Ak emóciu „udržíte“, ona nezmizne. Len sa v tele pod tlakom transformuje na toxický kal, ktorý z vás vystrekne v momente, keď sa cítite v bezpečí. To, čo vidíme na obrázku, nie je „sila vôle“, ale časovaná bomba.
❓ Chceli by ste žiť s niekým, kto sa správa presne tak, ako sa doma správate vy v posledných týždňoch?
Život s narcistickým človekom je utrpenie, ktoré zvonka nevidno
Okolie vidí schopného a šarmantného človeka, no partnerka či deti znášajú obrovskú psychickú záťaž. Človek s narcistickou poruchou zneužíva svojich blízkych na sýtenie vlastných potrieb. V opakujúcich sa cykloch manipulácie u nich vyvoláva pocity zodpovednosti, viny či strachu a získava tak pozornosť, obdiv a poslušnosť.
V tejto epizóde Ľudskosti sa Barbora Mareková rozpráva s novinárkou Ivou Mrvovou, ktorá zmapovala nefyzické násilie v rodinách v unikátnom printovom seriáli. Slovenské ženy aj muži Ive porozprávali svoje príbehy o tom, čo prežili vo vzťahu s narcistom či narcistkou, ale aj o tom, ako sa im po rokoch utrpenia podarilo za seba postaviť.
V rozhovore rozoberú:
Ako sa človek zamotá do vzťahu s narcistom a prečo je ťažké mu odolať
Prečo sa čarovné správanie narcistického partnera po čase zmení
Ako narcistický človek manipuluje partnera či partnerku
Prečo a ako poškodzuje svoje deti
Prečo je ťažké z takéhoto vzťahu odísť
V čom sa líšia príznaky narcizmu u muža a u ženy
Akí ľudia sa stávajú obeťou narcistickej šikany
Ako vyzerá psychické násilie v rámci katolíckej cirkvi
🏊 Ste záchranné koleso, ktoré sa práve topí
🌑 Ten pocit poznáte dôverne. Deti konečne spia, dom utíchol, maily sú vybavené. Mali by ste cítiť pokoj, ale namiesto neho sa dostaví tá známa, tupá prázdnota v hrudi. Tak siahnete po telefóne. Čakáte na správu, na uznanie od partnera, na akýkoľvek vonkajší signál, ktorý by vám potvrdil, že ste dosť. Že existujete. Keď je ticho, máte pocit, že miznete. Ste totiž tak zvyknutí zachraňovať svet okolo seba, až ste zabudli, ako dýchať bez toho, aby vám niekto iný podával kyslíkovú masku.
Prečo sa to deje?
🧠 Neurobiologický hlad. Váš mozog v stave vyhorenia prepne do núdzového režimu. Keď nemáte vlastné zdroje radosti, amygdala bije na poplach a hľadá „dopamínovú náplasť“ u druhých. Vzťah potom nie je partnerstvo, ale biologická potreba prežiť.
🧠 Regulačné zlyhanie, neschopnosť samoregulácie. Ak vás v detstve učili, že hodnotu máte, len keď si ju zaslúžite, v dospelosti neviete spracovať ticho. Ticho pre vás znamená nebezpečenstvo, preto ho vypĺňate nárokmi na druhých.
🧠 Sociálna erózia hraníc. Človek, ktorý nesie zodpovednosť za celú rodinu, často trpí „emocionálnym parazitizmom“. Nie že by ste ním boli, ale vaše okolie sa ním stalo a vy teraz hľadáte niekoho, kto by tú váhu prevzal za vás.
❓ Kto by ste vlastne boli, keby ste dnes nemuseli nikoho zachraňovať a nikto by nemusel zachraňovať vás?
Jar v zime 🪷🌷🌹❤️
Inšpirácia na február 😊
Bitie detí je problémom nás všetkých. Ako sa ozvať, keď vidíme násilie?
Rodina by mala byť pre každého bezpečným miestom. Pod rúškom výchovy však mnoho detí na Slovensku zažíva násilie - a to práve od rodičov, ktorí by ich mali chrániť.
"Násilie ide krížom cez celú spoločnosť." vraví sociálna poradkyňa Ida Želinská. "Násilníci a násilníčky sú takmer vždy príma chalani a príma baby. Je veľmi malé percento ľudí, u ktorých si poviete na prvý pohľad, že: s týmto by som teda nechcela byť."
Ľudia, ktorí v detstve zažívajú násilie, trpia počas života rôznymi problémami: v dospelosti môžu mať zhoršené zdravie, znížené sebavedomie, problémy vo vzťahoch, niektorí trpia depresiou, úzkosťami, závislosťami a niektorí sami pokračujú v násilnom správaní.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť reportérka Barbora Mareková zisťovala, čo môžme robiť, keď sme svedkami násilia na deťoch.
"Sebavedomá spätná väzba od iných ľudí môže veľmi tomu dieťaťu pomôcť. Ľudia sa správajú tak, ako im je to dovoľované spoločnosťou. Čiže keď sa začne dávať veľa spätných väzieb, správanie sa začína meniť." vraví sociálna poradkyňa Želinská.
V tejto epizóde zaznie:
prečo sú rodičia násilní k svojim deťom
čo všetko je prejavom násilia
v akých rodinách sa vyskytuje násilie
aká je úloha štátu v riešení násilia na deťoch
čo majú robiť učitelia, či školské psychologičky, keď sa dozvedia o násilí
aká je úloha sociálych pracovníkov a pracovníčok
ako sa ozvať, keď vidíme rodičov biť svoje dieťa
čo nám ukázali postoje Kataríny Hatrákovej z OĽANO
☹️ Máte všetko, ale nemáte seba
🧠 „On nemá nohy a usmieva sa, tak prečo som ja, so všetkými končatinami a fungujúcim životom, taký vyšťavený a nespokojný?“ Na prvý pohľad čistá motivácia, však? Ale ruku na srdce – keď ho vidíte, necítite sa tak trochu pod tlakom?
🏚️ Toto je pasca, do ktorej padáte každý deň. Porovnávate svoje vnútro s cudzím vonkajškom. Vaša únava nie je nevdak. Je to signál, že ste sa stali servisným pracovníkom pre životy všetkých ostatných, zatiaľ čo ten váš ticho chradne v kúte. Hasíte cudzie požiare, riešite drámy v rodine, ťaháte zodpovednosť ako naložený kamión a večer v posteli hľadíte do stropu s otázkou: „Kedy príde rad na mňa?“
3 veci, ktoré vám váš vyčerpaný mozog tají:
🧬 Keď ste v chronickom strese, váš mozog prepne do režimu „prežitie“. Prefrontálna kôra, zodpovedná za kreativitu a riešenia, sa odpojí. Nie ste neschopní zmeniť svoj život, ste len biologicky zablokovaní v móde „bojuj alebo uteč“.
🌡️ Toxická pozitivita („veď máš byť za čo vďačný“) funguje ako pokrievka na vriacom hrnci. Potláčané emócie nikam nemiznú; transformujú sa do svalového napätia, chaosu v hlave a nakoniec do totálneho vyhorenia.
🎨 Premýšľanie o problémoch ich nevyrieši. Vaša nervová sústava potrebuje hmatateľný vnem a imagináciu, aby prepísala staré vzorce stresu. To je dôvod, prečo artekoučing funguje tam, kde logické „musím sa upokojiť“ zlyháva na celej čiare.
Necháme Facebook, aby nás stále priťahoval hlavne tým, čo nás hnevá?
Sociálne siete sú trochu ako obývačka, len do nej denne pozývame stovky hlasov. Niektoré prinášajú informácie, iné hlavne napätie. Koho by sme tam chceli mať, ak by sme si vyberali naozaj vedome?
Len zopár dní cieleného pozorovania a môžeme si všimnúť vzorec: v našom online priestore sa vo väčšom množstve šíri ten obsah, ktorý nás hnevá, zneistí, rozruší. Prečo nás to negatívne priťahuje viac? Sme prirodzene priťahovaní k tomu, čo nás hnevá, pred tým, čo nás teší?
Psychológia tento jav opisuje ako „negativity bias“, sklon dávať negatívnym podnetom väčšiu váhu než pozitívnym. V prehľade „Bad is stronger than good“ sa ukazuje, že zlé udalosti a zlé informácie často pôsobia silnejšie než tie dobré. Pričom jedna zlá udalosť prevýši niekoľko dobrých, ale naopak to neplatí.
