Pôrod. Existuje o ňom množstvo mýtov, predstáv, snov a túžob... Každá mamička má vlastný príbeh. Toto je ten náš...
Ešte počas dospievania som si vravela, že rodiť by som radšej nechcela... Potom, keď som stretla môjho nastávajúceho, začali mi víriť v hlave myšlienky o tom, že s týmto človekom by som to skúsila. A pred svadbou sme už o deťoch aj veľa hovorili. Nuž, manželstvo je pre rodinu. Aspoň taký názor zdieľame s manželom.
Prvý rok manželstva sme si vychutnali osamote - vzájomným spoznávaním a utužovaním nášho vzťahu. Tušili sme, že s bábom bude času menej. Niekoľko dní po prvom výročí sme sa ale o bábo pokúsili. Poprvýkrát a úspešne. Radosť občas striedali zmiešané pocity, keďže som prvé štyri mesiace prevracala... Ranná nevoľnosť bola celodenná a aj nočná. Ale manžel mi bol veľkou oporou a spoločne sme to zvládli - hoci som musela veľa cestovať, keďže navštevujem univerzitu vzdialenú asi 140 km.
Zo začiatku som sa na myšlienku, že ma čaká toľko obávaný pôrod, veľmi nesústredila. Ale ako pribúdali mesiace a bruško rástlo, trávila som čoraz viac času zisťovaním informácií v časopisoch, na internete a na rôznych fórach. Manžel sa so mnou zúčastnil prípravných kurzov vo Zvolene, v Štiavnici aj s dulou. Do posledných dní sme neboli rozhodnutí, či budeme rodiť vo Zvolene, alebo v Štiavnici. Záviselo to aj od toho, či to stihneme, lebo Štiavnica je ďalej...
S pomocou duly, ktorá rodila aj tam, aj tam, sme sa rozhodli pre Štiavnicu. Naše rozhodnutie ovplyvnili hlavne dva dôvody:
1. ak je bábätko v poriadku, v Štiavnici ho neodnášajú na termolôžko, ale nechávajú pri matke už na pôrodnom stole.
2. chceli sme stráviť celý čas v pôrodnici spolu s manželom a vo Zvolene majú iba 2 (tuším) nadštandardné izby, zatiaľ čo v Štiavnici ich je 6.
Ono, keď mám pravdu povedať, na mňa osobne príprava vo Zvolene až tak pozitívne nezapôsobila, keďže nás sestra presviedčala, že sa klystíru, remeňmi uviazaným nohám a dvom hodinám po pôrode bez dieťaťa budeme tešiť. (?!) Tento názor nezdieľam, aj keď si myslím, že každý má v tomto smere právo na vlastný názor a poznám mamičky, ktoré s touto sestrou súhlasia.
Dlho pred pôrodom som bola zbalená a týždeň pred tým sme dokonca precestovali pol Slovenska na koncert - samozrejme s vecami do pôrodnice, keby dačo. Aj autosedačku sme mali so sebou. Ale dcére sa hudba na koncerte nepáčila až natoľko, že by sa vypýtala na svet. 🙂 V noci z 3. na 4.7. 2010 sa mi nedarilo zaspať. Boleli ma kríže. Bola to vracajúca sa kŕčovitá bolesť, ale takú som už počas tehotenstva zažila, takže som ani nebudila manžela. Zobrala som si do postele termofor, ten mi trochu uľavil od bolesti. Nadránom okolo 2hej sa manžel zobudil a keď zistil, že nespím, začal tušiť, že rodíme. O tretej zo mňa začala tiecť tenkým prúdom plodová voda. Manžel volal do oboch pôrodníc, či je to už pôrod, ale nikde to nikto nebral. Zato naša dula bola k dispozícii aj o tretej v noci. Popýtala sa na viacero vecí a keď sa dozvedela, že chceme stihnúť prísť do Štiavnice, poradila nám hneď ísť.
Cestou ma manžel presviedčal, že musíme rodiť vo Zvolene, lebo to isto do Štiavnice nestihneme. Ale ja som bola rozhodnutá. Kŕčovitá bolesť v krížoch sa opakovala každé 2 minúty a keďže boli prázdne cesty, stihli sme prísť až do vysnívanej Štiavnice včas. Akonáhle sme však boli v pôrodnici, asi som sa upokojila, že sme tam a kontrakcie boli každých 7-8 minút. Klystír a žiletku som mala vlastné, absolvovala som vyšetrenie aj monitor a manžel bol pri mne - odpovedal na otázky sestry na príjme, keďže ja som toho nebola schopná. Snažili sme sa dýchať, ako nám kázali na prípravách, boli sme 2x po 30 minút v teplej sprche aj s fitloptou. Na moje prekvapenie som bola počas kontrakcií úplne v inom svete, nevnímala som okolie, takže mi vôbec nebolo smutno za epidurálom, ktorý v BS nepichajú.
Po ďalšom monitore sme sa presunuli na sálu, kde som sa uložila na pôrodné kreslo a manžel ma masíroval (to bola úľava! ) špeciálnym "hmatom", ktorý ho naučil pôrodník. O ôsmej mi ponúkli oxytocín, ale akosi som sa na to necítila. Potom prišiel pán doktor o desiatej a ponúkol mi znovu oxytocín. Po chvíli "zjednávania" sme sa dohodli na infúzii oxytocínu s dávkou lieku proti bolesti. Bola som napojená na monitor, keďže som mala odtečenú plodovú vodu, aby sa uistili, že bábo je OK. To bolo nepohodlné, nemohla som sa hýbať, ale nedalo sa nič robiť. Keď mi pichali infúziu bola som otvorená na 8cm.
Pán doktor mi pustil hudbu, zapálil aromalampu a manžel mi popri masírovaní krížov a povzbudzovaní ovlažoval pery. Opierku chrbáta na pôrodnom kresle jemne nadvihli, aby som bola v polosede. Tlačiť som nevládala nejako dobre, ale snažila som sa, ako sa dalo. Pán doktor ma povzbudzoval aj ukľudňoval, cítila som, že mi aj masíroval hrádzu. Nakoniec sa nástrihu nedalo vyhnúť, ale absolútne som ho necítila. Podotýkam, že žiadne vyväzovanie nôh sa nekonalo. Remene som tam ani nevidela 🙂 Pán doktor mi dokonca počas tlačenia sám nohy z opierok zložil a tlačil ich ku mne- to mi veľmi pomohlo. Cítila som, ako sa pri tom bábo posúva von. Pôrodná asistentka napokon jemne pritlačila na moje bruško a Janka bola na svete. 4.7.2010, 11:37, 3330g, 51cm.
Že je v poriadku mi oznámili už počas šitia. Riešili s manželom našu vytúženú zdrobneninu, chceli sme a aj máme teda oficiálne Janku. Pôrodník videl, že cítim šitie, tak mi pichol ešte jednu dávku umŕtvujúceho lieku- bez dožadovania. Pán doktor ešte dokončoval šitie, keď sa detská sestra prišla spýtať, či mi môžu Janku priložiť k prsníku, lebo vidno, že hľadá mliečko. "Jasné, že môžu" , boli sme s manželom veľmi šťastní - aj slzička sa mu objavila v oku 🙂 Janka celé dve hodiny ležala pri mne na stole, trošku cuckala a spala 🙂 Po prevezení na izbu mi ju hneď priniesli a bola stále s nami. Sestry a lekári nám boli celé 4 dni k dispozícii, aby nám-čerstvým rodičom- mohli poradiť.
Vizita sa konala v ordinácii, na izby sa nechodilo. Celý deň sme mali k dispozícii biolampu na hojenie rán po pôrode, či bradaviek. Kúpať sa a na prehliadky chodil s dcérou manžel, kým ja som lehnila pri telke 🙂 Mliečko sa mi rozbiehalo pomaly, tak sme trošku dokrmovali. Mám pocit, že lepšie mi vedeli poradiť staršie sestry, než mladšie. A viackrát cez deň sa ukázali upratovačky, aj sestry, či nám nič nechýba. Strava bola fajn, vybavenie nadštandardnej izby ozaj nadštandardné. Manželská aj detská posteľ, nočné stolíky, stôl, stolička, skriňa, umývadlo, TV s ovládačom, mikrovlnka, ventilátor, prídavný elektrický ohrievač, žalúzie, rýchlovarná konvica, vlastná chladnička, prebaľovací pult s vaničkou, veľký vankúš na kojenie, taniere, poháre, príbory, čajník... Hádam som na nič nezabudla 🙂
Sprchy a wc boli k dispozícii len 2, ale nikdy sa mi nestalo, že by som sa tam s niekým stretla 🙂 Hneď pri dverách pôrodnice bol detský obchod, lekáreň a zdravotnícke pomôcky. Pred nemocnicou bol supermarket, takže čokoľvek som potrebovala, manžel doniesol. 🙂 Bolo na nás, či chceme používať vlastné oblečenie pre dcéru, alebo nemocničné. Prala nemocnica a mali sme k dispozícii všetko čisté.
Boli sme spokojní aj s pôrodom ,aj s pobytom v pôrodnici, a to nadmieru. Na pôrodnom stole som síce povedala, že druhé bábo si adoptujeme, ale... dala by som sa nahovoriť aj na vlastné 🙂
Čo sa zíde zbaliť do pôrodnice:
Vďaka všetkým pracovníkom gyn.pôr. oddelenia v Banskej Štiavnici a všetkým, ktorí na mňa mysleli a vďaka môjmu manželovi som
si obávaný pôrod v rámci možnosti vlastne vychutnala a hlavne sa tešíme ovociu našej námahy: našej krásnej dcére Janke. 🙂
dakujem za povzbudzujuce slova a velmi Ti prajem hlavne pokoj vnutri a blizku osobu nablizku. myslim ze s tymito dvoma "vkladmi" do atmosfery porodu si pripadne zlyhania personalu ani nevsimnes.
krásny článok..aj mna to povzbudilo🙂
..naozaj krásny článok, my čakáme druhé bábätko a chystáme sa tiež rodiť v BS a len som sa v tom po prečítaní Tvojich riadkov utvrdila...🙂
Pri včerajšej debate o nesprávnom výbere študijného programu musím povedať, že pre teba ako ušité by bolo študovať žurnalistiku alebo niečo podobné. Tvoje články sú veľmi pútavé a čítajú sa ľahko ani neviem a už som na konci. Super 🙂
Putavy a hlavne povzbudzujuci clanok🙂 Prvy pribeh z porodu, ktory ma nevystrasil🙂V dobrom zavidim pristup lekarov a sestier 🙂
Začni písať komentár...
Ahoj, musim ti podakovat, za pekny a povzbudzujuci clanok 🙂. Len co som zacala citat tvoje porodne "zazitky", tak som v nich spoznavala samu seba. Tiez som si myslela, ze ja, porod a deti asi nikdy nezvladnem 😀 a teraz sa tesim ci dostaneme vianocny alebo novorocny darcek 🙂. S upudajucimi dnami, moj strach z porodu samozrejme narasta (a velmi) ale tvoj clanok mi dodal nieco pozitivne co neviem opisat a za to ti dakujem. Dufam, ze aj moje skusenosti s personalom, i ked nebudem rodit v BS, budu co najlepsie a po porode (teda asi troska neskor 🙂 ) budem moct povedat, ze zvladnem este jedno vlastne dietatko 😉