Originál článok: http://www.janetlansbury.com/…/04/calming-your-clingy-child/

Môj preklad:

Upokojenie dieťaťa, ktoré chce byť stále pri vás.

Je príjemné cítiť sa potrebný, ale až keď sa staneme rodičmi si uvedomíme, že predtým nikto nebol skutočne závislý na nás. Ako Magda Gerber poznamenala, rodičovstvo prináša so sebou pocit neslobody, či sme v prítomnosti nášho dieťaťa, alebo nie.
Ako sa blíži koniec prvého roku života (keď si deti začínajú viac uvedomovať oddelenie medzi nimi a rodičmi) a potom opakovane počas raného detstva sú obdobia, kedy chcú byť deti iba s nami, primárnymi opatrovateľmi. Obdobia separačnej úzkosti sú často v dobe, kedy dieťa robí ďalší vývinový krok k nezávislosti (ako učenie sa chodiť). Niekedy sa objavia, keď deti musia čeliť novým situáciám, alebo zmenám. Je to pochopiteľné, ale zároveň intenzívne dusivé, frustrujúce a vyvolávajúce vinu, keď nás naša milovaná „guľa na reťazi“ nepustí ani na sekundu z dohľadu.

Keď majú bábätká 9-12 mesiacov, rodičia na mojich hodinách často spomínajú podobný scenár: „Idem iba na záchod, alebo si dám rýchlu sprchu a moje dieťa kričí a neutíšiteľne plače. Čo mám robiť?!“ Pochopiteľne sú v strese, že pôsobia dieťaťu toľkú trýzeň – ale potom vysvitne, že dieťa nebolo samé. Bolo so svojím otcom, ktorý ho zbožňuje.
Hmmm...

Nechcem znevažovať emócie detí, ale má toto dieťa nejakú zúfalú potrebu? Alebo je to zdravý prejav jeho vyvíjajúcej sa vôle? V každom prípade, situácia je náročná pre dieťa, mamu, aj otca. Toto sú moje návrhy na celkové zníženie napätia a pomoc každému so zvládaním situácií, kedy sú deti prilepené na nás.

zdroj: https://www.facebook.com/psychologiapremilujucichrodicov?fref=nf

 „Mami, mami, pusť mi rozprávku!“ ... detská požiadavka v dnešnej dobe takmer na každodennom poriadku. Stačí jeden klik a dieťa je doslova pohltené svetom farieb, obrazov a zvukov. Stáva sa pasívnym pozorovateľom a prijímateľom podnetov z deja odohrávajúceho sa na obrazovke.

Môže však pár minút pred obrazovkou následne ovplyvniť detskú pozornosť a výkon? Práve táto otázka inšpirovala dvojicu vedkýň Angeline Lillard a Jennifer Peterson z Univezity vo Virgínii k testovaniu okamžitého vplyvu dvoch typov televíznych programov a vlastnej kreatívnej činnosti na výkonné funkcie predškolákov. Ich experimentu sa zúčastnilo 60 predškolákov vo veku 4 rokov. Boli rozdelení do 3 skupín. Prvej skupine boli premietané 2 časti známej animovanej rozprávky Sponge Bob, v ktorej sa obrazy menili každých 11 sekúnd. V druhej sledovali edukačný program o typickom živote amerického predškoláka a obrazy sa menili po 34 sekundách.
Rýchlosť zmeny obrazu bol v tomto kontexte veľmi dôležitý. Ukázalo sa, že čím rýchlejšie sa obrazy menia, tým horšie sa deti dokážu následne sústrediť. Je to spôsobené priveľkou stimuláciou senzorickej pamäte, ktorá mozog zamestnáva prevažne snahou dekódovať rýchlo sa meniaci obraz. Tretia skupina detí mala po dobu tých istých 9 minút možnosť voľne si kresliť. Následne všetky tri skupiny otestovali sériou testov zameraných na kognitívne funkcie (napr. stavanie veže, hra hlava-kolená-ramená-palce, test v ktorom má dieťa odolať krátkodobej odmene, aby získalo väčšiu odmenu, či test kapacity pracovnej-krátkodobej pamäte). Rodičia testovaných detí boli zároveň požiadaní o vyplnenie dotazníka hodnotiaceho pozornosť. Pri porovnávaní výsledkov sa ukázalo, že najlepšie skóre dosiahli deti rozvíjajúce vlastnú kreatívnu aktivitu 9 minútovým kreslením. V porovnaní s nimi mali predškoláci sledujúci rozprávky významne nižšie skóre v testoch a väčšie poruchy pozornosti. Edukačné programy mali na deti lepší vplyv ako moderné rozprávky, ale celkovo nedosiahli rovnako pozitívne hodnotenie ako kreslenie.

Stále sa potvrdzuje, že technika človeka nenahradí. Obzvlášť to platí pri výchove a rozvoji detí. Aj napriek technickým vymoženostiam sa osvedčujú staré dobré metódy, ktoré pri hre predovšetkým podporujú osobnú kreativitu a sebarelizáciu detí. Pri výchove sa teda oplatí byť staromódny. Napriek tomu, že občasným sledovaním televízie v zdravej miere dieťatku neublížime, o niečo viac mu pravedpodobne dáme, ak budeme podporovať jeho vlastnú aktivitu. A oddychovať ho tiež môžeme naučiť inak ako pri telke.

Zdroj: Lillard, A. S., & Peterson, J. (2011). The immediate impact of different types of television on young children's executive function. Pediatrics, 128(4), 644-649.