Velmi som zvedava, ake roky nas cakaju, aki ludia z nich vyrastu, akymi cestami sa vyberu. Zivot matky je od zaciatu spaty so strachom. Od zaciatku cesty, na ktorej im robim chvilku spolocnost, sa zmierujem s dvomi tazkymi pocitmi, a to, ze raz po tych svojich nohach odidu. A so strachom, ci z tych noh tvrdo nespadnu. Od zaciatku sa snazim presvedcit samu seba, ze TO je moja uloha, naucit ich chodit a naucit ich slobodne odist. Naucit ich vstat po pade a kracat dalej... Pozeram tak na nich, este kym su pri mne... velmi mi v tomto boji so strachom o nich pomohol jediny ucinny pohlad- nechat to vsetko na Najvyssieho. Snazim sa byt taka matka, aby sa raz dobrovolne chceli ku mne sem tam vratit na kavu a kolacik (ale ten si musia kupit, ja peciem zle😂) 🙂, snazim sa zorientovat ich trosku vo svete, aby ich potom realita zivota velmi nezaskocila😂, a to vsetko ostatne, dolezite, aj tak bezvyhradne nechavam na toho, komu patria a ktory s nimi ma aj tak svoje plany... ♥️