Moja Afrika: Na začiatku cesty (1.časť)

Už je to tu. Musím priznať, že ma máločo dojme. Je september 2012 a ja sa vybaľujem vo svojej izbe v Keni. Ale pekne poporiadku.

Celé to začalo ako nevinné nadšenie v lete 2011, keď som mal šťastie na úžasných a inšpiratívnych ľudí. Ich cestovateľské príhody ma inšpirovali natoľko, že iné, ako cestu do Afriky, som si nepripúšťal. Rok na to som mal končiť školu, nemal som žiadne záväzky, ideálna východisková pozícia. Veľmi mi pomohlo, že rodičia nevystúpili ostro proti môjmu plánu a po istom čase som začal mať pocit, že ma podporujú. 

Nie je to prvýkrát, čo som išiel do zahraničia úplne sám. Ani prvýkrát, čo som navštívil rozvojovú krajinu. Vždy som radšej trávil prázdniny takto, ako klasickou dovolenkou spojenou s ležaním na pláži. Ale teraz je to iné, úplne iné.

Strach z neznámeho bol u mňa niekoľkonásobne vyšší. Pôvodne som mal ísť do Južného Sudánu, ale mesiac a pol pred odletom mi plán padol. Na naše miesta už mali sľúbených Američanov.

Do Kene som sa dostal úplnou náhodou. Jeden Kanaďan otváral nové centrum a súrne potreboval dobrovoľníkov. Síce ho nikto poriadne nepoznal, ani nikto nevedel, kde presne mám ísť, ale ja som sa rozhodol risknúť to.

Aby nebolo všetko ideálne, cestou v lietadle mi boli moje najslušnejšie veci, aké som si niesol do Afriky, obliate červeným vínom. A to rovno 2x. Ani raz síce mojou vinou, letuška mala asi zlý deň. Paradoxne, zlepšilo mi to náladu a ďalšia fľaška vínka sa už niesla pre mňa.

Miesto, ktoré môžem volať domov najbližší rok. (foto: Andrej Budai). Pre viac fotografií kliknite tu.

Príchod do Kene bol ale o niečom inom. Už východ z letiska vyzeral ako „Keňa“ podľa špecifických stromov v tvare dáždnika - akácie. Takisto typická červená hlina sa mi hneď nalepila na topánky. Prvý dojem ako sa patrí.

Tiež som si všímal domácich a uvedomil som si, že neexistuje niečo ako typický Keňan. Je tu vraj 47 kmeňov a v každom z nich majú svojský výzor. Takisto je tu kopec migrantov z okolitých krajín.

A čo napísať k mojej misii? Cesta do nášho strediska bola úžasná. Popri ceste sa rozprestierala nekonečná Rift Valley a na ceste zmätok. V dvojprúdovke nebol problém narvať štyri autá vedľa seba a ešte lietať z pruhu do pruhu. 

Ale to najhlavnejšie, čo som si odniesol z prvých pár hodín v Keni, je, že som býval v raji.

Na jednej strane som býval ako na hoteli, úplne nová izba, veľká, s vlastnou sprchou, chladničkou, terasou a teplou vodou. A ani jeden pavúk či chrobák! Pod terasou som videl preháňať sa zebry, v diaľke bolo jazero Naivasha známe veľkým výskytom pelikánov a hrochov.

V centre, kde som začal pracovať, sme mali aj kravičku (píšem zdrobneninu, lebo je ešte mladá), psy aj mačku. Všetky zvieratá spolu vychádzali v harmónii.

Je tu zatiaľ asi 8 dievčat vo veku 7–13 rokov. Všetky znásilnené, častokrát rodinným príslušníkom. Na niektorých vidno strach, utiahnutosť, ale inak sú tie decká krásne. Také cukríky, tak dúfam že si čoskoro získam ich dôveru.

Takto sa začína moje dobrodružstvo. 

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho začiatku v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na #moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním budúci utorok 19.11.2013.

#magazin #moja_afrika #zahranicie