Po pár mesiacoch v Keni som sa už cítil nad vecou. S prácou, deťmi a životom som bol vyrovnaný. A to bola chyba!
Tento blog som schválne nechcel publikovať počas sviatkov, lebo by sa do tohto obdobia ani nehodil. Najskôr je dôležité opísať základné fázy, ktorými deti prechádzajú od príchodu k nám.
Prvá fáza - tú mám najradšej. Deti sem vždy prídu ako malé vystrašené kôpky nešťastia. Doslovne obhorené, bičované, bité, znásilnené, väčšina má od hladu nafúknuté brušká. Pri písaní to znie len ako nejaké vzdialené slová, ale pre ne to bola realita. Ak získate dosť veľkú otrlosť na jednotlivé príbehy, túto fázu musíte mať najradšej. Prvé dni sa snažia zapadnúť, sú nadšené z nášho centra. Poslúchajú, nezištne pomáhajú, delia sa. Prichádzajú aj prvé znaky dôvery. Vždy keď ma nové dieťa chytí za ruku či sa usmeje, je to neopísateľný pocit. Náš psychológ mi raz povedal, že im tým dávame omnoho viac ako si myslím. Ja mám však pocit, že omnoho viac tým dostávame my.
Po prelomení ľadov prichádza druhá fáza. Prestávajú si vážiť čo majú, skúšajú hranice, začínajú viac myslieť na svoj prospech. Vzájomnú interakciu so mnou už neberú ako niečo výnimočné, ale ako samozrejmosť. A keď ju nedostávajú, sú zlostný. Aby to nebolo jednoduché, veľa z toho „zlého“ správania sa je ovplyvnené tým odkiaľ sú, čo zažili. Preto je veľmi ťažké nájsť tú správnu hranicu a zvoliť prístup k jednotlivých deťom. A už sa dostávame k tým ťažším dňom.
Život je cesta a prekonávanie prekážok počas nej (foto: Andrej Budai). Pre viac fotografií kliknite tu.
Všetko začalo jedným dievčatkom, ktoré prežilo za svoj krátky život viac, ako hociktoré dieťa ktoré je u nás. Na začiatku to bolo milé dievča, ktoré si vážilo každý úsmev a neboli s ňou žiadne problémy. Ale časom začala mať isté „záchvaty“.
Proste akoby sa v nej niečo vyplo, ignorovala okolitý svet a utekala preč. Chcela ísť domov, neustále plakala, kričala. Skúšali sme nájsť spôsob ako jej pomôcť, napríklad sme ju vzali aj k nej domov. No domov ako domov, má len starú mamu, ktorá ju rázne odmietla. Ona proste nemala iný domov ako nás.
Neskôr sa vážne pokúsila o samovraždu. Dvakrát. Tým si získala našu veľkú pozornosť, na čo začali ostatné deti trochu žiarliť. Takže vyhrážky samovraždou či symbolické pokusy o ňu sa začali množiť aj u ostaných detí.
Nerád to priznávam, ale nevedeli sme jej pomôcť. Takže po poslednom vážnom pokuse sme ju museli odviezť od nás. Ak by sa zabila u nás, reálne by hrozilo, že by sme celé centrum museli zavrieť a tiež nebolo možné sa neustále venovať len jej na úkor ostatných detí. Bola odvezená na políciu, čo bola jediná možnosť ako riešiť jej odchod a hľadanie jej nového miesta. A tam skončila vo väzení!
Budú ju seriózne súdiť, keďže tu je pokus o samovraždu trestný čin. Takže psychicky choré 11 ročné dieťa skončilo vo väzení a pôjde pred súd.
Ako to tu vo väzení chodí nám napovedal prvý deň, keď sme ju našli s vyrazeným zubom. Neúspech a bezmocnosť v jej prípade naozaj doľahol na všetkých. Uvedomenie si, že je nemožné pomôcť každému, bolo teda poriadne tvrdé.
Opustilo nás ešte jedno dievča, ktoré chcelo ísť silou mocou domov. Jej dôvod bol ale vyslovene detinský. Nechcela na telesnej behať, nechcela jesť iné ako čerstvé jedlo (obyčajne čo sme nezjedli, sme odložili a dojedli na ďalší deň). Jej snaha trvala niekoľko týždňov, skúšali sme jej vysvetliť dôsledky. Ale násilím ju u nás držať nemôžeme. Takže sa vrátila do prostredia, kde čerstvé jedlo bude jesť výnimočne, do školy to má cez 2 hodiny pešo každý deň, matka ju odmieta a v danej oblasti sú poniektoré jej rovesníčky už prostitútky.
Predvianočná atmosféra teda bola najhoršia akú som si vedel predstaviť (udalosti sa odohrali začiatkom decembra 2012). Dievčatá, ktoré odišli mi chýbajú a uvedomil som si, že by som sa s deťmi nemal veľmi zbližovať. Ale na to je už neskoro.
--
Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika
Ďalšiu časť príbehu zverejním v utorok 14.1.2014.
http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=magazin http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=zahranicie
fuu....klobuk dole pred tvojou pracou, obdivujem ta a vlastne vsetkych co tam pracuju. musi to byt strasne narocne, ale hadam sa vam tam podari aspon nieco zmenit....