Bola to krásna prechádzka v prírode. Videli sme množstvo zvierat, hrali futbal pri jazierku a užívali si tento raj. Pred zotmením sme sa vybrali domov. Pred bránou nás čakalo jedno dieťa. Dieťa, ktoré som myslel že už nikdy v živote neuvidím...
Ale pekne poporiadku. Keď som prichádzal do centra, bolo novootvorené a bolo v ňom len zopár detí. Väčšina z nich bola v ňom po celý čas až na pár výnimiek. Spomínal som ich už v 7. časti.
Odmietala pomáhať, odmietala jesť jeden deň staré zohriate jedlo. Cítila sa u nás veľmi nešťastná. Chcela ísť domov. Keďže nie sme väzenie a nedržíme u nás nikoho proti vôli, tak s ťažkým srdcom sme ju poslali domov. Asi 11-ročné dievča spravilo rozhodnutie, ktoré významne ovplyvnilo jej budúcnosť.
Máme tu tiež pravidlo, že kto opustí centrum, už sa doňho nemôže vrátiť. Pravidlo má racionálne základy. Deti svoju nespokojnosť často dávajú najavo vyhrážkami, napríklad že chcú odísť. Ale nikdy to nemyslia vážne lebo vedia, že keby odišli už by sa nemohli vrátiť. Porušenie tohto pravidla by niektoré deti posmelilo v správaní, ktoré by mohlo byť nebezpečné. A mohlo ohroziť krehkú harmóniu.

Tá vpravo je "ona", ešte u nás v centre (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.
A po pol roku stála pred bránou. Nečakane, bola špinavá a sama. V tvári mala drsný až neprítomný výraz, chce la sa k nám vrátiť. Matka ju vyhodila z domu a je z nej bezdomovec.
Keďže odišla dávnejšie a tu ľudia prichádzajú a odchádzajú veľmi rýchlo, pamätám si ju len ja, náš riaditeľ a sociálna pracovníčka. A okrem mňa, nikto z tých osôb nebol v centre. Skúšam im volať, dúfajúc v nejaký zázrak, ale ten sa nedeje.
Pritom viem, čo musím urobiť, len alibisticky som chcel, nech to urobí niekto iný. Tak tam stojím a pozerám sa z očí do očí niekomu, koho som mal kedysi veľmi rád. A musím jej oznámiť, že k nám sa nemôže vrátiť.
Na otázku, kam má íšť, čo má teraz robiť, sa zmôžem len na úprimné neviem. Dám jej pohár vody, kúsok pečiva do ruky a rozlúčim sa.
Článok mohol byť dnes najmä o pozitívnych veciach: ako sme začali pracovať v teréne, o návšteve tradičných kenských domácností, o úžasných nových deckách v centre, o tom ako som už nebol jediný Slovák v centre, o hadoch a milióne iných pozitívnych tém. Ale to momentálne nejde.
Prvýkrát v živote som mal v rukách niečí život a dodnes si nie som istý, či to bolo naozaj správne rozhodnutie.
--
Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika
Poslednú časť príbehu zverejním v utorok 18.2.2014.
http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=magazin http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=zahranicie


Fuu ťažké rozhodnutie,nezávidím ..... A akoto že poslednú? To už nič nebude? To hádam nieeeee.