Nie každú bolesť je vidieť očami. Ľudia z Ukrajiny si nesú traumy, aké si len ťažko predstaviť - z vojny, neistoty a straty blízkych. Na Slovensku ich zdravotní klauni prichádzajú rozveseliť každý pondelok v Poliklinike Rovniakova v Bratislave, kde boli zriadené ambulancie špeciálne pre ľudí, ktorí utiekli pred vojnou na Ukrajine. Na workshope sme hľadali cesty, ako sa k týmto ľuďom priblížiť a priniesť im psychickú úľavu cez láskavý humor, ale aj hudbu a piesne.

„Deti aj dospelí z Ukrajiny, ktorých stretávame, zažili psychickú traumu. Psychické problémy sú v našej spoločnosti stále tabu, sú v nás veľké predsudky. Keď vidíme niekoho so zlomenou nohou, rukou, hneď pomôžeme. Pri psychických traumách máme skôr tendenciu sa odďaľovať. Ľudia z Ukrajiny majú psychické zranenie, majú v sebe veľkú bolesť. Čím viac ich to bolí, tým menej kričia "au". Ako môžeme pomôcť my, klauni? Podobne, ako pri tej zlomenej nohe. Odvedieme pozornosť od toho, čo bolí, na niečo príjemné,“ - hovorí Pavel Mihaľák, umelecký riaditeľ Červeného nosa.

Smiech prinášame tým, ktorí to potrebujú - bez rozdielu veku, pohlavia či národnosti. Pretože kde je smiech, tam je nádej.

Detský smiech je tá najkrajšia hudba na svete.

A keď v nemocnici smiech vystrieda plač alebo ťaživé ticho, je to skutočný zázrak. Takéto zázraky sú možné vďaka vám, našim darcom a priaznivcom a my vám za to ďakujeme z celého nosa. :o)

Vo videu nájdete malú ukážku toho, čo dokázala vaša podpora v tomto roku. Detský smiech znel v tisíckach nemocničných izieb po celom Slovensku, keď malých pacientov navštívili zdravotní klauni. Vážime si, že spoločne tvoríme toto krásne poslanie. Pretože so smiechom je všetko ľahšie. 

Ako na Vianoce rozsvietiť úsmevy detí v nemocniciach? ⭐ Zdravotní klauni na to majú recept - smiech a poriadne veľa vianočných svetielok! 🎄 Sestrička Pištíková a doktor Koala sa do tej vianočnej atmosféry tak ponorili, až nevedeli, kde im nos a hlava stoja. Hlavné je, že sa izba naplnila smiechom a dobrou náladou.

Prispejte a pošlite na Vianoce radosť deťom do nemocníc.

Video sme natočili počas našej pravidelnej klauniády v Detskom kardiocentre v Bratislave - Národný ústav srdcových a cievnych chorôb.

Strih a kamera: Peter Važan
Účinkujú: Lucia Barczi, Ján Morávek, detskí pacienti a rodičia

Mám na sebe ružový kostým, kvetinovú čelenku vo vlasoch, červený nos, moju bodku na tvári. Zvláštne znamenie dní, keď som viac ako sama sebou. Znamienko krásy za ktoré sa nehanbím, pretože má zbavuje akejkoľvek hanby... 

Premýšľam ako asi ma vnímajú ľudia, ktorí ma stretnú na chodbách nemocnice. Či som pre nich len nakostýmovaná čudná ženská, ktorá si zabudla nájsť v živote „normálnu prácu", či som pre nich študentka sociálnej práce, medicíny, herectva, alebo úplne iného odboru, či dobrovoľníčka, ktorá hľadá stratené šťastie a zmysel života tu, lebo si uvedomuje ako veľa ho má, práve keď sa pohybuje na mieste, kde ho možno tak veľa nie je. A predsa často je... 

Tak by sa dalo uvažovať napriek presvedčeniu, že toto je to, čo ma baví, má zmysel a tak ďalej... Dve vety ma nedávno šokovali, ale aj potešili. Bol to náročnejší deň a mala som pocit, že keď sa vrátim domov, okamžite zaspím, alebo si dám aspoň dlhú prechádzku, aby som vypustila všetky nazbierané emócie, ktoré sa dnes akosi viac na mňa lepili. 

Keď som sa prezliekla do civilu a lúčila som sa so šípkou (sanitárkou), povedala mi: „Prepáč, ak som dnes bola na teba hnusná, nemám svoj deň." 

Pri odchode z nemocnice som pri bufetoch stretla doktora, ktorý nás klaunov pozná a často „hrá s nami", vtipkuje a keď sa stretneme, neberieme „sa príliš vážne". Tiež so mnou lúčil so slovami plnými ľudskosti a úprimnosti: „Dovidenia, bozkávam a ďakujeme že nám pomáhate!" 

Po týchto dvoch vetách sa mi dobili baterky, uvedomila som si, že ľudia tú moju premenu vnímajú a nie som pre nich len filter a divne oblečená ženská s červeným nosom. Som pre nich ľudská bytosť, ktorá cíti, vníma, filtruje, premieňa emócie, miluje život a odovzdáva kus zo seba. A ono sa mi to vracia aj v takýchto podobách.

zdravotná klaunka Mariana Bódyová / sestrička Bodka

Foto: Mariana Bódyová, Katarína Bezáková

Do nášho vyše 60-členného tímu profesionálnych zdravotných klaunov hľadáme nových kolegov / kolegyne! Zaži prácu s krásnym poslaním - prinášať smiech a radosť deťom do nemocníc.

Posily hľadáme pre regióny:

• severoslovenský región - klaunujeme od Trenčína až po Liptovský Mikuláš
• východoslovenský región - klaunujeme od Michaloviec až po Poprad. 

Základnými podmienkami pre absolvovanie výberového workshopu sú:

• vek od 23 do 45 rokov
• dobrý zdravotný stav
• vítané sú skúsenosti z oblasti dramatického umenia, hudobný talent, prirodzený vľúdny vzťah k ľuďom a humor

V prípade záujmu pošli do 15. 9. 2022 svoj životopis s fotografiou a motivačným listom na mail. adresu: administrativa@cervenynos.sk 

Ešte ste nepočuli o Červenom nose? Tu nájdete viac info o tom ako a komu pomáhame. 

Zaslaním žiadaných dokumentov uchádzač súhlasí s ich spracovaním na účely výberového konania. Dokumenty budú uchované po dobu 2 rokov. Uchádzač môže svoj súhlas kedykoľvek odvolať prostredníctvom emailu na adresu info@cervenynos.sk.

Nech sa páči, otvorte dvere a vstúpte do nášho skutočného príbehu. Prejsť dverami totiž nie je vždy také ľahké, ako sa môže zdať. O tom by vám vedel rozprávať aj v tom čase ešte len dvojročný Sebi, ktorý strávil takmer 2 mesiace v nemocnici.

Dvere jeho nemocničnej izby v istom momente úplne prestali poslúchať. Počas jednej zo svojich pravidelných návštev na to doplatili aj zdravotní klauni. Kus dreva im drzo stál v ceste. Narazili si oň svoje červené nosy a Sebi, dovtedy mĺkvy a zamyslený, vyprskol do hlasného smiechu.

„Sú pokazené,“ stanovili klauni dverám jednoznačnú diagnózu a Sebi sa neprestával smiať.
„Veru,“ povzdychla si jeho mamina Mirka. „Už dva mesiace sa cez ne nevieme dostať domov.“
„Opravíme ich hneď, ako sa bude dať,“ prisľúbili klauni.
O týždeň Sebiho zápal ako zázrakom zmizol.
„Hurá,“ oznamuje s úsmevom klaunom, keď ho znovu prídu navštíviť. „Dvere sú opravené!“
A jeho mamina konečne začína baliť kufre na cestu domov.

„Napriek dlhému pobytu v nemocnici Sebi na podobné prostredie nezanevrel,“ vraví Sebiho mamina. „Doteraz totiž rád spomína na červenonosých pánov doktorov, ktorí ho rozosmiali. Dnes má tri roky a raz za čas musí absolvovať nejaké to vyšetrenie. Bez plaču a s úsmevom ide za každým lekárom, aj keď nie je z Červeného nosa.“ - Sebiho mamina Mirka

Aj teraz je hospitalizovaných veľa detí, ktoré potrebujú pravidelne rozveseliť. Trvalý príkaz je ten najjednoduchší spôsob, ako zabezpečiť, že dobrá nálada a smiech budú mať dvere vždy dokorán. Ďakujeme.

Fidlikáru sme vytvorili pre deti s autizmom a deti s vážnym mentálnym a kombinovaným zdravotným znevýhodnením. Pozrite si momenty z tohto predstavenia v zariadení Centrum Svetielko v Bratislave. 

Pri Fidlikáre ide najmä o individuálny prístup ku každému dieťaťu a o vytvorenie pokojnej atmosféry, v ktorej môžu deti objavovať nové podnety.  Niekedy to môže byť spievanie vlastného mena, zvuk hudobného nástroja alebo cinkanie kľúčov, ktoré ich inšpirujú, aby vykukli zo svojho sveta. 

Fidlikára sa sústreďuje najmä na zmyslové vnemy. Jednoduchý príbeh, dotyk látky či objatie prinášajú nové podnety, ktoré môžu byť pre uzavreté deti liečivé. Každé si prežíva predstavenie po svojom a to je v poriadku. Nemusia sa prispôsobiť Fidlikáre, tá sa prispôsobí im.

FOTO: Mária Műhl Candráková

Ako sa správne potknúť, šmyknúť či vraziť do dverí? To všetko si vyžaduje poctivý tréning 💪, ktorý však následne u detí v nemocniciach vyvolá skutočné výbuchy smiechu. 🙂 Zdravotní klauni majú za sebou 3-dňový intenzívny workshop, na ktorom trénovali slapstick comedy - ide o komediálny štýl, pri ktorom sa využívajú zveličené pohyby a gestá. Lektorom bol skutočný odborník na fyzickú komédiu, Michal Chovanec zo Zdravotní klaun. 🔴  

Za poskytnutie krásneho priestoru na tréning ďakujeme štúdiu Loca v Banskej Bystrici. 

Video: Ján Mikuš

Všetci dospelí raz boli deťmi. Čo znamená dospelosť a na čo by dospeláci určite nemali zabudnúť, na to sme sa spýtali detí z Materskej školy P. Horova 3 v Bratislave. Odpovede vás prekvapia, rozosmejú a prinútia zamyslieť sa na tým, čo nám dospelým v životoch chýba. Nechajte si poradiť od tých, ktorí sú na detstvo skutoční odborníci! 🙂

Občianske združenie ČERVENÝ NOS Clowndoctors oslavuje v apríli 18. narodeniny. Sme teda oficiálne dospelí, avšak v duši si stále nesieme aj to detské, hravé a kreatívne. Ďakujeme, že spolu s nami už 18. rokov prinášate viac smiechu a radosti deťom, ale aj seniorom a dospelým pacientom po celom Slovensku. Prečítajte si, čo všetko sme za 18 rokov stihli vďaka vašej pomoci a podpore.

Keď prídete na detskú onkológiu, je možné, že váš život sa otrasie v základoch. My, zdravotní klauni, však na toto oddelenie nechodíme smútiť. Najradšej sme, keď sa z izieb ozýva smiech.

FOTO: ilustračná

Prečítajte si skutočný príbeh, ktorý podľa svojho zážitku z detskej onkológie napísala zdravotná klaunka Mariana Bódyová alias sestrička Bodka.

...

Oči má veľké, sivo modré a farba pleti sa každý deň mení. Raz je žltšia, raz sinavejšia, inokedy úplne bledá. O vlasy prišla. Keď sa stretneme, pozerá na mňa celkom drzo. Vyzerá to tak, že ma o chvíľu aj opľuje. alebo spustí spŕšku nadávok, ak si ten blbý klaunský nos nedám okamžite dole. Málokedy sa mi rozklepú kolená, ale toto je prípad, keď som rada, že ich mám zahalené bombarďákmi po „babičke“. 

Očný kontakt je tá prvá zastávka, z ktorej môžete vyhodnotiť atmosféru, odhadnúť náladu pacienta. Zrak ma neklame, toto dievča mi chce vraziť. 

Kontrolka v mozgu mi však zabliká a zdravý úsudok mojej hlave vysvetlí, že mám ísť do toho a že všetky moje obavy sú len paranoja. Mám plné ruky cirkusových rekvizít a postupne mi všetky začnú vypadávať. S pevným odhodlaným hlasom sa mladej opýtam: „Tak čo, vyskúšame niečo?“ Evidentne ju ohúri môj drsňácky tón hlasu, lebo s jemným úškľabkom prikývne: „Dobre, skúsim.“ Zodvihne zo zeme zopár rekvizít a postaví sa zo stoličky, od kreatívnej práce, ktorá je tu na oddelení akýmsi druhom psychohygieny. Je krehká ako porcelán, ale zaprie sa o stoličku a už vyhadzuje jednu cirkusovú rekvizitu za druhou. Je zvedavá. „Načo je toto? A s týmto čo sa robí? Toto poznám...“

Celý príbeh nájdete TU.

Už ste sa dnes usmiali? ❤ Ďakujeme maminke Flóre za krásnu spomienku z roku 2019, keď ich v detskej nemocnici na Kamároch rozveselili zdravotní klauni sestrička Pištíková a doktor Špageta. 🙂 🔴

Nech k vám v roku 2022 prichádzajú len samé dobré veci a príjemné správy! A hlavne - nech sa vás humor neopúšťa a nech sa máte vždy s kým zasmiať.  :o)

Pre každú mamu je najkrajšie vidieť, ako sa jej dieťa smeje. A v nemocnici, kde je často viac plaču a strachu ako radosti, je úsmev skutočný zázrak. Kristiánko s mamkou sa takto tešili, keď im do dlhých dní na detskom oddelení priniesli dobrú náladu zdravotné klaunky.

Prispejte a pomôžte pomáhať. Vaším darom prinesiete viac smiechu malým pacientom, ale aj seniorom: https://bit.ly/3Hb7Hwf 

Video: Csaba Molnár (kamera, réžia), Peter Važan (strih), Boris Bačik (hudba)Účinkujú: Mária Benkovská (doktorka Cica Hopsalková) a Kristína Kilo (doktorka Tinka Pinka)Klinika detskej pneumológie a ftizeológie NÚDCH

Toto sú naše malé zázraky. Úsmev na tvári dieťaťa, ktoré bolo ešte pred chvíľou smutné, alebo sa bálo, pretože je v nemocnici. Takýto úsmev dokáže ako mávnutím čarovného prútika rozjasniť náladu v izbe a priniesť svetlo, radosť, nádej aj do ťažkých chvíľ. 

Buďte aj vy súčasťou takýchto zázrakov. Darujte na Vianoce smiech malým pacientom vo chvíľach, kedy to veľmi potrebujú.  Prispejte tu. 

Za video ďakujeme režisérovi Csabovi Molnárovi, o strih sa postaral Peter Važan a hudbu zložil Boris Bačik. Účinkujú doktorka Cica Hopsalková, doktorka Tinka Pinka a deti s rodičmi na detskej pneumológii v Podunajských Biskupiciach. 

Keď to nevzdáme, tak sa to podarí. To je motto programu Cirkus Paciento, ktorý sme v júni priniesli deťom do liečebného ústavu v Kováčovej.

Do Špecializovaného liečebného ústavu Marína prichádzajú na liečenie deti s rôznymi diagnózami. Niektorým pri pohybe pomáha vozík, barle alebo ortopedické pomôcky. Sú tu deti, ktoré sa s hendikepom narodili a aj deti, ktorým problémy privodilo zranenie či ochorenie. Nech už sú malí pacienti v Maríne na liečení s akoukoľvek diagnózou, jedno je isté - všetci sa môžu stať hviezdami.

V júni priniesli zdravotní klauni do Maríny program Cirkus Paciento. Priamo v areáli vyrástol veľký cirkusový stan. Detskí pacienti sa celý týždeň prichádzali do stanu učiť rôzne cirkusové triky, ako napríklad žonglovanie, točenie taniermi, hádzanie kruhmi, či vyhadzovanie diabola. To všetko pod vedením tých najpovolanejších učiteľov - zdravotných klaunov. Na záver sa konala cirkusová show, na ktorej mladí nádejní cirkusanti prevedú svoje číslo a užijú si svoj potlesk.

Pozrite si niekoľko z vydarených čísiel vystúpenia Cirkusu Paciento.

Zdravotní klauni prispôsobili cirkusové čísla tak, aby vyhovovali individuálnym potrebám každého dieťaťa a zároveň ich nenásilne podporili v rehabilitácii. Postaviť sa z vozíka, hoci len na pár minút počas predvádzania cirkusového triku, môže byť pre pacienta dôležitý moment. Zdravotní klauni boli počas trvania celého programu v úzkom kontakte s personálom liečebne.

„Najkrajšie je, že deti vidíme veselé. V tých chvíľach ako keby nijaký problém, nijaká choroba ani neexistovali," - povedala mama jedného z detských účastníkov Cirkusu Paciento.

Tešíme sa zase o rok. :o)

Pomáhame vďaka vašej pomoci. Prispieť a priniesť úsmevy detským pacientom môžete tu: https://bit.ly/35ZX0MF 

Som otec a mávam svoje dni. Hnevám sa a bývam netrpezlivý, prísny, smutný a unavený. Ale potom si oblečiem klaunský kostým, stane sa zo mňa Quido Bublanina a v hlave zapnem podporné systémy smiechu, empatie, zábavy a humoru.

Z malej krabičky od cukríkov vyberiem červeno-červený nos na gumičke, a keď si ho nasadím, zhlboka sa nadýchnem. V očiach sa zaiskrí, telo sa napne, prsty začnú dirigovať melódiu, nohy netrpezlivo podupkávajú, hlas sa naladí do správnej tóniny. Som pripravený.

„Pripravený?“ zaklope na dvere nemocničnej izby môj klaunský kolega doktor Stresser.

Dnes Bublanina akosi nie je vo svojej koži. Je nervózny, trochu sa bojí, má trému a nos, ten vychýrený červený nos ho trochu páli. Vie, kto leží na posteli pod oknom. 

Neustále myslí na to, ako pred tromi dňami, keď jeho červený nos spal v krabičke od cukríkov, v rannom zhone nervózne zúril na dcéru.

„Alžbetka, nevymýšľaj a odchod do školy.“

„Tatinko, ale mňa to brucho naozaj bolí…“

„Pripravený?“ zopakuje otázku doktor Stresser a vráti Quida do reality. Nos páli čoraz viac, ale dvere sú už otvorené.

„Dobrý deň, môžeme vojsť?“ Klop, klop, tresk, plesk, bum, pád, po zemi sa váľa Stresserov klobúk. Bublanina zakopne o zárubňu, preletí cez dvere a pristane dolu hlavou na prázdnej stoličke. Ozve sa veselý dievčenský smiech.

Quido sa čoraz viac zapletá do stoličky a Stresser bezmocne naháňa po izbe svoj neposlušný klobúčik. Nakoniec skončia v stoličke zapletení obaja a slamený klobúk má na hlave Quido. 

„Dovoľte, aby sme sa predstavili,“ podávajú zauzlení klauni nohy namiesto rúk a ich snaha o rozpletenie sa končí kdesi pod posteľou. Dievčatá sa opäť hlasno smejú a snažia sa uhnúť pred poletujúcim klobúkom doktora Stressera. 

Quido zadychčane vylieza spod postele a chystá sa pomôcť v naháňaní klobúka. Lenže v tom krátkom okamihu sa jeho zrak stretne s nádhernými modrými očami, ktoré vykukujú spod periny, a krásna mladá blonďavá slečna s jemne pehavým noštekom a širokým úsmevom na tvári zašepká:

„Tatinko, je to super, ste strašne smiešni, som na teba hrdá.“

Vesmír vybuchne a zastaví sa čas. Kdesi vo vnútri doktora Quida Bublaninu sa prebudí človečí tato. Užasnuto hľadím do očí svojej dcéry, ktorá leží na posteli pod oknom. V duchu ju vezmem za ruku a usmejem sa. Alžbetka sa zaškerí a zopakuje: „Som na teba hrdá, tatinko.“

Schovaný za maskou Quida Bublaninu plačem, hanbím sa a mám milión otázok. Kedy je otec hrdý na svoju dcéru? Keď ju prvýkrát zazrie v pôrodnici ako pokrčenú hrčku lásky dvoch ľudí? Keď sa na neho prvýkrát usmeje? Keď prvý raz povie „tato“ a spraví prvé nesmelé krôčiky? Keď sa naučí bicyklovať? Keď zmaturuje a nájde si výbornú prácu? Keď sa šťastne vydá a oznámi, že čaká vnúča? Alebo je hrdý, keď mu dcéra odpustí, lebo jej neveril, že má veľké bolesti, a v hneve ju poslal do školy, aby ju potom v záchvate paniky viezol ako blázon do nemocnice so zápalom slepého čreva? A teraz tu klaunuje ako o život, aby na jej ubolenej tvári vyčaroval úsmev…

Doktor Bublanina otvoril oči. Pehavá slečna na neho šibalsky mrkla a vyplazila jazyk. Quido sa nemotorne postavil, v poslednej chvíli zachytil padajúceho Stressera a spoločne dopadli na stoličku. V snahe nestratiť fazónu sa však znovu zaplietli do stoličky a s mohutným potleskom za chrbtom odkráčali z izby.

Dvere sa zavreli. Quido Bublanina si dal dole červený nos a zhlboka sa nadýchol. Stresser sa usmial a ako otec a starý otec ma chápavo potľapkal po pleci. Áno, mávam svoje dni. Ale potom si „oblečiem“ červeno-červený nos z krabičky od cukríkov a som pripravený robiť zázraky pre deti. Niekedy aj pre tie svoje.

Roman Večerek / doktor Quido Bublanina

Prečítajte si ďalšie príbehy zdravotných klaunov v knihe Na zázraky máme nos.

Ako zdravotný klaun zažívam pri svojej práci silné momenty, pri ktorých netreba slová, stačí len si užívať spoločnú radosť.

Jeden taký moment sa odohral v nemocnici, ktorú som vtedy navštívil prvýkrát. Pri vstupe na detské oddelenie mi kolegyňa, zdravotná klaunka, povedala: „Uvidíš, to sú tie najmilšie sestričky na svete“. A nemýlila sa - vrchná nás hneď privítala s otvorenou náručou.

Klauniáda prebiehala normálne, detí bolo skôr menej. Postupne sme navštívili všetky izby na oddelení. Rozveselili sme aj dvoch pubošov rozvalených na gauči na chodbe. Nechceli nám prezradiť svoje meno. Hrali sme s nimi túto hru. Oni sa bavili a sestričky opodiaľ takisto. V niektorých izbách pacienti spali, vtedy sme len nazreli a vzápätí potichu vyšli von.

Predtým, ako sme našu klauniádu ukončili, sme sa ešte vrátili medzi sestričky a pre istotu sa spýtali: „To sú všetci?“ „Asi áno, “ odpovedali, „už sú tu len maličké deti.“ „Môžeme im aspoň zaspievať?“ boli sme zvedaví.

A tak sme sa zrazu ocitli v miestnosti s malinkými nemocničnými postieľkami. Sestričky sa práve v tej chvíli starali o dve bábätká. Tretie si len tak spokojne ležalo. Keď sme k nemu podišli, videli sme, že má sivé očká, zakalené, bez zreničiek.

„Bábätko nevidí, pravdepodobne z vášho klaunovania nebude mať veľký zážitok,“ povedala citlivo sestrička.

Kolegyňa, sestrička Vydarená, k bábätku prišla bližšie a pohladila ho po rúčke. Ono okamžite reagovalo. Neviem ako je to možné, ale vedeli sme, že vie, že sme jeho návšteva. Začal som spievať pomalú uspávanku, ktorú spievam aj doma svojim deťom tesne predtým, ako zaspia. Okrem našich doma ju ešte nikto nikdy nepočul. „Čo to?“ pomyslel som si. Bábätko zrazu vyplazilo jazýček a vykúzlilo na celú miestnosť ten najkrajší úsmev na svete. „Ono sa usmieva? To som ešte nevidela!“ žasla jedna zo sestričiek.

Spievali sme ďalej, zatiaľ čo bábätko ležalo s doširoka roztvorenými rúčkami. Vyzeralo, akoby skutočne tancovalo so sestričkou Vydarenou. Na ten úsmev sa zabudnúť nedá!

zdravotný klaun Filip Lenárth / doktor Zlatko Bažant

Prečítajte si ďalšie príbehy zdravotných klaunov v knihe Na zázraky máme nos.

Foto: Nemocnica AGEL Levoča

Milé mamičky, nech vám pri všetkých každodenných radostiach a starostiach nechýba zmysel pre humor.  🙂

Ako dostať na prvého mája bozk pod čerešňou? Inšpirujte sa sestrou Svižnou, ktorá má nápadníkov plný batoh. 🙂 #cervenynos

Juditku čakala operácia. Niektoré deti plačú, ona sa rozhodla trucovať. Vo chvíli, keď bola už jej mama v koncoch, na presklené okienko na dverách izby pristál motýľ. Patril zdravotnej klaunke, ktorá má na podobné zázraky nos.

Autorkou príbehu napísaného podľa skutočného zážitku je zdravotná klaunka Mariana Kovačechová.

„Nerob mi to...ja si to nedám...nechcem...“
„Veď toto je tvoje obľúbené...Chcela si, aby som pribalila motýlikove a teraz ho nechceš! Čo ti mám asi tak obliecť?“
„Neznášam ho, zahoď ho...“

Ako som tak kráčala po nemocničnej chodbe, nechtiac som si vypočula výmenu názorov mamy a jej malej Juditky.  Možno by ma ich „rozhovor“ až tak nezaujal, keby hlasy nevychádzali z dverí, kde sa deti, ktoré ráno prichádzajú na operáciu, preobliekajú do pyžamka. Privolala som si výťah. Kým sa ku mne lenivo dostal, vykukla zo šatne asi 6-ročná slečna v pančuškách  a tielku. Sympatická mama vybehla o sekundu za ňou s povzdychom „porazí ma z teba“. Zjavne nechcela hrotiť situáciu a nechala Juditku vkročiť na oddelenie  chirurgie nakoniec bez pyžamka. 

Takže motýľ - pomyslela som si, keď som sa dostala do šatne klaunov a pracovala som na premene Mariany Kovačechovej na Dr. Frčku Strelenú. Hmmm, šťastie mi praje. 🙂

Nos – samozrejme, červený, bublifuk, prstové bábky a ústna harmonika. To je Frčkina základná výbava pri vyšetrovaní, operovaní, doliečovaní a tiež odprevádzaní na operačnú sálu. To je jeden z programov o.z. Červený nos Clowndoctors.

Na oddelení som sa nadšene zvítala so sestričkami a pustila sa do roboty. Teda – zbierala som informácie o počte plánovaných operácií na dnešný deň, info o veku detí, o tom, ktoré z nich je tam so sprievodom a ktoré samé a tiež na ktorej izbičke čakajú na tú „svoju“ operáciu. V ponuke je vždy vyberanie mandlí, tiež „drôtov“ z končatín, urologické operácie, ale aj urgentné poúrazové.

Na štvorke je asi niekomu zima – pomyslela som si a preto som sa vybrala najskôr práve tam. Nakukla som cez presklené dvere. Malá Juditka v tielku a pančuchách sa zjavne nevzdávala a odmietala nielen pyžamko, ale aj knižku, v ktorej jej mama chcela listovať, nechcela sa pozrieť ani na rozprávku v telke. Otočená tvárou k stene ležala na posteli a trucovito občas nohami kopla do železného rámu postele.

Juditkina mama zbadala, že môj červený nos nakúka do izby. Cez sklo som sa posunkami spýtala, či môžem vojsť. Pozrela sa na Juditku, mykla plecom a rukou mi naznačila, že asi radšej nie... 

Oukej! Kam nejde Frčka – tam vyšle svojho zveda. Skryla som sa pod presklené okienko na dverách a na prst som si zručne nasadila farebného motýľa – malú prstovú bábku...

Najskôr poletoval, potom si jemne sadol do jedného rohu, zletel nižšie, zaklopal na okno a potom sa opäť vznášal v priestore skleneného okna. Opatrne som druhou rukou pootvorila dvere do izby, aby som videla, čo sa tam deje. Mama Juditke oznámila, že má návštevu. Ona, samozrejme, kopla do kovovej konštrukcie a ani sa neobzrela smerom k dverám. Keď jej mama povedala, že ide o motýľa, neveriacky nadvihla hlavu a vykrivila ju smerom k motýľovi.  Ten od šťastia zatlieskal a bláznivo sa rozlietal – až tak, že vrážal do rámu okna a odpadával. Potom predviedol akrobatické kúsky, kankán a nakoniec sa šmýkal po ráme okna a mával Juditke. Tá mu nakoniec tiež odmávala. Zabudla, že sa pred operáciou rozhodla nahnevaná na celý svet – trucovať a ukazovala mu rúčkou, aby vlietol aj k nej do izby.

Nič lepšie som si nemohla želať. Motýľ sa na chvíľu stratil. Bublifuk mi pomohol vytvoriť bublinové obláčiky, ktoré sa namiesto neho – vznášali v okne. Vtedy sa opäť objavil motýľ a Juditka od radosti, že nezmizol úplne, začala tlieskať. Motýľ jej tiež zamával, sadol si na bublinu a s ňou odletel...

Juditka čakala, čo sa bude diať. Frčka využila situáciu, konečne vstala zo zeme, zaklopala a vošla do izby.
„Prepáčte, som doktorka Frčka Strelená. Nevletel sem náhodou môj motýľ? Prináša šťastie a odvahu“.
„Tam bol, aj s bublinami a zmizol,“ informovala ma zainteresovane Juditka.
„Hmmm, dúfam, že tu niekde je... Je to môj kamoš."
„Aj ja mám motýle!“ vyhŕklo z Juditky a rúčkou si chytila tielko. V tom sa zarazila a uvedomila si, že ona vlastne na sebe pyžamko nemá. „Maminka, kde mám motýlkovské pyžamko?“ Netrpezlivo rúčkami mame naznačila, aby jej podala pyžamko a narýchlo sa snažila natiahnuť si ho.
„Fíha, ty ich máš toľko? Motýle prinášajú šťastie... Sú krehké, ale aj odvážne. A to motýlkovské pyžamko ti fakt pristane,“  povedala Frčka Juditke a tá sa spokojne zamrvila na postieľke.

„Tak ahooj, idem pohľadať toho svojho. Keď ho nájdem, prídeme ťa spolu ešte  pozrieť. A vieš čo – ak nám dovolíš, tak s tebou pôjdeme aj na operáciu a počkáme ťa, kým si pospíš.“
„Áno, áno!!! Maminka a kedy už môžem ísť na tú operáciu???  🙂

Mariana Kovačechová / doktorka Frčka Strelená 

Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.

Návšteva detskej psychiatrie je pre nás zdravotných klaunov vždy výzvou. 

Zaujať a získať si tieto deti je spravidla ťažšie ako pri detských pacientoch z iného oddelenia. Je to úplne pochopiteľné, zažili si oveľa viac sklamaní ako iné deti, možno až stratu dôvery vo svet. Preto naša misia, pootvoriť dvierka do ich sveta, nadviazať spojenie a zdieľať v ňom spolu nečakané momenty, je tu o niečo väčšou výzvou než inde. Ja mám výzvy rada!

A tak stojím ako sestrička Vygumovaná dnes práve tu. Moja kolegyňa, sestrička Endorfína, je poetická duša. Dnes sa rozhodla zdieľať s nami sen o lietaní. Prvé deti, ktoré na oddelení stretávame, myšlienka lietania zaujala: „Ale Endorfína, na to by si predsa potrebovala krídla!“

Rozhodla som sa pripraviť pre ňu prekvapenie. „Pozri, Enďa, ja som ti pár krídel doniesla“ a vyťahujem oranžový látkový valec. Deti sa smejú a Endorfína sa zháči, že to predsa vôbec nevyzerá ako krídla, ale skôr ako húsenica. „No, presne, veď každý motýľ je najprv húsenica a až potom z kukly sa vynorí ako nádherný motýľ,“ nedám sa odradiť a otváram oranžový valec, z ktorého sa vynára farebná látka. Endorfína ťahá, deti pomáhajú a ťahajú. Modré, červené, žlté a zelené trojuholníky spojené do jedného velikánskeho kruhu ako keby nemali konca.

Keď už máme celý farebný látkový kruh vytiahnutý, vyhlásim: „Aha, Enďa, toto budú dnes tvoje krídla.“ Snažím sa látkový kruh zložiť na polovicu, no pritom sa do neho celá zamotám. Endorfína sa ma snaží vyslobodiť, no čo sa podarí odmotať zo mňa, to sa zamotá zase na ňu. Deti sa smejú a poradia nám, ktorým smerom máme každá ísť, aby sme sa odmotali. „Hurá! Máme to!“ „Endorfína, stoj tu, my ti tie krídla urobíme!“ Ja držím stred farebného polkruhu za kolegyňou, dve deti sa chytia polkruhu vpravo a vľavo, celkom na konci a pohybujú ním dopredu a dozadu. A zrazu sa to stalo, sestrička Endorfína Skúmavá stojí uprostred oddelenia ako motýľ. Na oboch stranách jej mávajú obrovské farebné krídla a ona začína mávať rukami s nimi.

Všetci sa chcú pozrieť spredu na tento čarovný úkaz a potom sa zase vystriedať ako mávači krídel. Enďa si už na lietanie zvykla a tak pomaly vyráža chodbou. Prelietava okolo skríň s namaľovanými kvetmi a svojím poetickým nadaním opisuje krásy, ktoré stretáva. Ostatné deti chvíľu prekvapene sledujú tento motýlí let, ale po chvíli sa chcú zapojiť a tak sa z niektorých stávajú slnečnice, z iných tulipány a dokonca stretávame aj usilovnú včielku. Výzvou pre motýla Enďu je prelet cez dvere, za ktorými niekoľko detí sedí pri stole a maľuje. Sedí tu aj Majka, bez nálady pozerá na papier a položenú ceruzku. Zdvihne pohľad, keď sa k nej motýlia sestrička s krídlami dostane, ale vraj sa jej dnes nič nechce. Lietať sa tu veľmi nedá, lebo okolo stola nezostáva miesto na rozprestrenie krídel. Voláme teda všetkých vedľa, aby sa na chodbe pozreli na Endine nové letecké schopnosti. Jedine Majka sa zdvíha zo stoličky a my sa veľmi tešíme, že ide s nami. Enďa jej od nadšenia predvedie svoj najlepší let a odváži sa aj na zákrutu okolo slnečnicového poľa. Potom dostane nápad: „Majka, chceš si tiež vyskúšať lietanie?“ Majka nesmelo prikývne a vymení sa s Endorfínou. Pohne jedno krídlo, potom druhé a hneď ako rodený motýľ letí z jednej strany na druhú. Endorfína samozrejme nešetrí opisom scenérie, ja sa pridávam ako hudobný doprovod na ukulele, je to nádherný moment spoločnej harmónie. Na konci miestnosti sa Majka aj s krídlami otočí a jej pohľad aj vystretá póza prezrádzajú, že sa nám tu pred očami deje skutočná motýlia premena. Aj keď krídla zase zabalíme a s deťmi sa lúčime, Majka stále vyzerá ako kráľovná.

Odchádzame domov dojaté z toho, čo sme práve zažili. Opäť raz si odtiaľto odnášam ďaľšiu životnú lekciu. Pri výzvach to predsa už tak býva. Naučila som sa, ako sa stať motýľom. Myslím, že každý z nás si občas potrebuje nasadiť takéto motýlie krídla.

Gabriela Rajniaková / sestrička Gvendolína Vygumovaná

>> Prečítajte si ďalšie príbehy zdravotných klaunov v knihe Na zázraky máme nos.

Aj vy ste cez sviatky doma? Zdravotní klauni, tentokrát v civile, vám prinášajú niekoľko užitočných nápadov zo svojho súkromia. Sme v tom všetci spolu, stačí len vydržať.  Čo počas lockdownu pomáha vám? 

Mária Helexová sa už ako tínedžerka venovala práci s mládežou a dobrovoľníctvu. Po narodení syna Martina, ktorý má autizmus, sa rozhodla pomáhať ďalším rodičom a deťom s podobným príbehom. Je predsedníčkou organizácie SPOSA Banská Bystrica. Na akciách pre deti s autizmom sa pravidelne zúčastňujú aj zdravotní klauni.

Vyše 8 rokov sa venujete pomoci ľuďom s autizmom ako predsedníčka organizácie SPOSA Banská Bystrica. Nie je to náhoda, že tieto organizácie často zakladajú práve rodičia detí s autizmom.

Nie je to náhoda. Byť rodičom dieťaťa s autizmom je náročné - na čas, na psychiku a hlavne na prijatie. Musíte sa naučiť prijať autizmus ako súčasť vášho života, ktorú už neviete nejakým spôsobom pustiť. Ak bojujete, tak vám to neprospieva. Keď to prijmete, tá cesta nie je ľahká, je ľahšia.

Aké deti navštevujú priestory vášho centra v Banskej Bystrici?

Škála   detí je  široká. Od najmenších, až po dospelých mladých ľudí s autizmom. Máme vysokofunkčných, nízkofunkčných, diagnostikovaných aj nediagnistikovaných autistov. Pri deťoch sa snažíme zamerať na vzdelávanie, na pracovanie s negatívnymi formami správania, na socializáciu, ktorá je najdôležitejšia. Každé z detí je individualita. Na ani jedno sa neviete pripraviť vopred.

O autistoch sa hovorí, že žijú v uzatvorenom svete a je ťažké sa k nim priblížiť. Máte takúto skúsenosť aj vy?

Autistické deti sú v našom  svete takpovediac samé. Mnohé sú inteligenčne niekde inde, ako ich rovesníci a ťažko si hľadajú vo svojich témach kamarátov. Veľakrát to vyzerá, že sa autisti izolujú, že majú ten svoj pomyselný svet, že sú v bubline. Ale oni nie sú v bubline. Oni tým, že majú problém v komunikácii a v prijatí okolia, tak veľakrát radšej, aby neboli zranení, zostanú izolovaní. Radšej sa hrajú svoje obľúbené hry, alebo robia stereotypné záľuby. Až, keď spoznáte ľudí s autizmom, zistíte, že ich svet je bohatý, a možno veľakrát  farebnejší ako ten náš „normálny“. Ale na to všetko potrebujete čas a táto spoločnosť je veľmi rýchla. Na všetkých. A autistické deti potrebujú veľa času a hlavne kľudu, prijatia.

Ako sa dá nadviazať komunikácia či vzťah s autistickými deťmi?

Najviac pomáha keď ich počúvate, nadväzujete s nimi  interakciu, v hre, v pohybe alebo v tom, čo deti smerom k nám signalizujú, tým sa vytvára vzájomná  cesta  k sebe. Deti s autizmom  majú  úžasnú schopnosť vás prečítať na prvé stretnutie. Ich neoklamete. Ak ste naozaj pripravení, že s nimi idete robiť, tak je to ok, ak však sa len  na „niečo hráte“, tak to nefunguje. Tak to vám už potom dajú doslovne vyžrať. Musíte tu byť pre ne tu a teraz, nič iné. Žiadne bokovky tam nefungujú. Minulý týždeň sme robili spoločnosť chlapcovi  s Aspergerovým syndrómom. Kým jeho mamina bola na psychoterapii, my sme s ním komunikovali a robili tvorivú činnosť. Pracovali sme cez plastelínu, vymieňali si úlohy. Mne sa dostala úloha vyrábať hlavy a chlapec robil telá zvieratkám. Dôležitý pri práci s deťmi s autizmom je rešpekt. Popri tom spolu s kolegyňou sme sa od neho veľa  dozvedeli. Obohatil on nás a my sme mu dali pozornosť, naše kamarátstvo.

Čo je pre vás pri práci s autistami najnáročnejšie?

Deti s autizmom sú veľmi únavné. Keď s nimi pracujete hodinu, ste hotový. Nemyslím si len s autistami, ale aj s deťmi s rôznymi inými postihnutiami, každý  z nich myslí inak a má veľakrát aj problém, že verbálne nekomunikuje. Vtedy musí človek hľadať spôsob neverbálnej komunikácie. Autisti sú veľakrát nevyspytateľní. Najmä pri menších deťoch, ktoré sú rýchle, hyperaktívne, bezbrehé, musíte predvídať, čo môžu urobiť. Nikdy neviete, čo vám vyvedú. Vypustia vám akvárium, alebo vám vyberú rybičky. Čokoľvek si zmyslíte, to sa môže stať. Napríklad môj syn je verbálne nekomunikujúci, ale nikdy pred ním nesmiem hovoriť svoje obavy, lebo on ich automaticky splní. Rovnako môžete tieto deti zraniť, preto si  musíte dať pozor na každé jedno slovo, ktoré pred nimi poviete. Nemôžete na nich hovoriť veľa a zahlcovať ich informáciami. Najlepšie sú krátke vety. Presne pomenovať čo, kde, kedy. Prípadne chytiť za ruku, vizualizovať im veci, konkrétne im to ukázať, aby vám porozumeli, lebo s tým majú veľký problém.

Prečítajte si celý rozhovor TU.

Dnes je Svetový deň Downovho syndrómu. Zdravotní klauni si dnes obliekajú každú ponožku inú, aby sa pridali k myšlienke - nehľadajme rozdiely, hľadajme jedinečnosť. 

Aj vy máte dnes každú ponožku inú?

Milé ženy, doktor Slíž má pre Vás jeden dôležitý odkaz. 🙂 Prajeme usmiaty deň. 

A je to tu! Zdravotní klauni pre vás pripravili novú reláciu P. R. D. - Praktické Rady Doktorské. Odborníci s červeným nosom vám odhalia taje z oblasti medicíny, ľudského tela a zdravovedy. V prvom diely so sestričkou Endorfínou Skúmavou uvidíte, čo ste ešte nevideli. Téma je kurie oko.

Relácia P. R. D. je pre všetky deti, ale aj ich rodičov, ktorí si chcú zlepšiť náladu. Na ďalší diel za môžete tešiť o týždeň v piatok. 

Dominik je náš dlhoročný kamarát z liečebného ústavu Marína. Každé leto si nenechal ujsť program Cirkus Paciento, počas ktorého sa od zdravotných klaunov naučil rôzne cirkusové triky. Dominik bol vždy jednou z hlavných hviezd programu. 🙂

Posledné leto však bolo iné - Cirkus Paciento bol v Maríne kvôli pandémii zrušený. Dominik bol sklamaný a nám bolo tiež ľúto, že sa neuvidíme. O to viac sme sa však potešili, keď Dominik využil možnosť našej online klauniády. A malo to úspech.

„Ďakujem Vám všetkým z celého môjho srdca," napísal nám Dominik po online stretnutí.

Aj vy môžete pre vaše dieťa objednať zdravotných klaunov online - každý pracovný deň a zdarma. Stačí mať počítač, tablet alebo mobil, internetové pripojenie, funkčnú webkameru a mikrofón. Video-hovor trvá približne 20 minút a používame pri ňom aplikáciu Zoom. Určený je primárne pre detských pacientov. Či už sa liečite doma, alebo ste v nemocnici, sme tu pre vás, aby sme vám zlepšili deň.  

Tešíme sa na všetky deti, ktoré potrebujú zlepšiť náladu.

Viac info a termíny pre rezerváciu: https://bit.ly/3onZRWo

Dominikovi ďakujeme za video a prajeme veľa úsmevov.

Nádych. Výdych. Nádych. Uprene pozerá do stropu. Nevšíma si, že sme s klaunským kolegom doktorom Karolom Žinčicom klopali, ani sa nepohne.

Prídeme k nemu bližšie.

Stále hľadí do stropu.

Predstavíme sa.

Pozrie na nás kútikom oka.

Chvíľa ticha.

„Som Adam,“ povie napokon.

Pohľad má múdry, oveľa starší, než je jeho naozajstný vek. Všimne si naše červené nosy: „Načo ich máte?“

Rozpoviem mu príbeh o paradajkovom semienku, z ktorého narastie takýto nos. Usmeje sa, príbeh sa mu páči. Pre nás je to najsvetlejší bod návštevy. Kratučký záblesk slnka v jeho očiach.

O chvíľu je znovu pohľadom na strope a nevráti sa k zemi, až kým neodídeme. Biely strop stojí nehybne, rovnako ako ďalších deväť poschodí nad ním.

Vraciame sa o pár dní neskôr a návštevu Adamovej izby si nechávame na koniec. Tešíme sa, že nám dovolil vstúpiť, že nezabudol na ten malinký úsmevný okamih. Začína sa zaujímať o to, kto sme a ako sme sa dostali k práci zdravotných klaunov. Stále leží schúlený v posteli, tenké ruky a nohy si schováva pod perinou. Nechce, aby sme videli jeho zoslabnuté telo. V izbe sa začnú nenápadne objavovať červené nosy, lietajú po priestore, stratia sa a znovu sa objavia na inom mieste. Adam ožíva, smútok sa rozplýva a izba sa plní zvedavosťou.

Na ďalšie návštevy sa veľmi tešíme. Vymýšľame, čím Adama prekvapíme. Vždy máme preňho pripravené nejaké nové kúzlo či nový akord na ukulele. Sme pre Adama viac než klauni, sme priatelia, ktorí sa o neho zaujímajú. Učí sa hrať na ukulele, radí nám, hráva s nami. Je čoraz silnejší, už neleží schovaný v posteli, začínajú mu rásť husté čierne vlasy.

Asi po troch rokoch od nášho prvého stretnutia nám povie, ako je rád, že za ním chodíme. Lebo za ním nikto nikdy nechodil, nikto sa naňho nepýtal.

Sme ticho.

Do detského domova sa už vrátiť nemôže, ani školu ešte neskončil.

Stále sme ticho.

„Niekedy som rozmýšľal, či to všetko má zmysel.“ Počuť Adamove dlhé nádychy, akoby nimi naberal odvahu hovoriť. „Ale už dávno som zmenil názor. Vďaka vám.“

Všetci naraz vydýchneme.

Mám zimomriavky.

Nikto sa neodváži nič viac povedať.

Adam nepremohol iba chorobu v pokročilom štádiu. Podarilo sa mu dokončiť strednú školu, vyučil sa za kuchára. Našiel si prácu v reštaurácii aj slušné ubytovanie. Keď sme sa stretli po jeho vyliečení, predo mnou stál odvážny múdry mladý muž. Mal v sebe to, čo mnohí jeho rovesníci ešte len hľadajú – zrelosť, pokoru, vieru.

On sa učil od nás kúzla, ale my sme sa od neho naučili viac.

zdravotná klaunka Miroslava Dudková / sestrička Tina Trdlová

Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.

Rozveselíme vás aj ONLINE. Ak ste s vaším dieťatkom v nemocnici, alebo sa liečite doma, objednajte si zdravotných klaunov cez interaktívny video-hovor. Sme tu pre vás každý pracovný deň a úplne zadarmo, aby sme vám zlepšili náladu, priviedli vás na iné myšlienky či zahrali pieseň na želanie. 🙂 Vhodné pre deti akéhokoľvek veku, dokonca aj pre tínedžerov!

Rezervujte si termín tu: https://rezervacie.cervenynos.sk/

Prostredníctvom interaktívneho videohovoru sa dieťa stretne s dvomi profesionálnymi zdravotnými klaunmi, ktorí sa mu budú venovať približne 20 minút. Jediné, čo potrebujete, je internet a počítač / mobil / tablet. Ak má pacient menej ako 16 rokov, klaunskú návštevu online pre neho musí rezervovať zákonný zástupca. Klaunské návštevy sú pacientom poskytované bezplatne.

Pomáhame vďaka vašej pomoci. Každý finančný príspevok má pre nás veľký zmysel. Prispejte tu: https://bit.ly/2UOXAHx

Už viete, kam pôjdete v lete na dovolenku? ⛱  ☀️ Zdravotní klauni majú veľké plány. Niekedy až také veľké, že sa nezmestia cez dvere bytu či výťahu. 

Pozrite sa, ako sa vychystala na letnú dovolenku sestrička Lila.

Aj počas leta prinášame smiech a radosť deťom do nemocníc po celom Slovensku. Pomáhať môžeme však iba vďaka vašej podpore. Vaše 2%  z dane sú pre nás veľkou pomocou a dokážu naozaj veľa.

Viac info a postup ako darovať 2% z dane: https://bit.ly/2VSchKL