Deti v nemocnici ma poznajú pod menom primárka De Mencia. Ako zdravotná klaunka už deviaty rok prinášam smiech malým pacientom aj vo chvíľach, kedy im často vôbec nie je do smiechu.



Známou chodbou na detskej ortopédii sa rúti klaunská expedícia. Ja ako primárka De Mencia a kolegyňa Lucka ako sestrička Annamnéza Celková. Došuchceme sa za veľkého hurhaja do jednej nemocničnej izby, kde leží najvyššia pacientka, akú sme kedy videli.


„Joj, ako dobre, že idete, skoro celý deň mi plače,“ hovorí nám jej mama a vyzerá veľmi ustarostene.


Janka meria famóznych stodeväťdesiatpäť centimetrov a má asi osemnásť rokov. Leží na posteli, z ktorej jej len tak-tak nevytŕčajú nohy a pozerá sa na nás veľkými modrými uplakanými očami, ktoré sú prázdne, plné beznádeje a straty chuti do života.


Viem, že jej operovali chrbticu a už tam leží nejaký ten týždeň. Je taká bezmocná a krehká, až za ňu pociťujem obrovskú zodpovednosť. Skúsila som sa vžiť do jej kože a pravdu povediac, asi by mi žiadne slová útechy nepomohli. Musíme nájsť iný spôsob, ako jej urobiť radosť.


„Ale jej to pristane, keď plače, čo?“ konštatuje sestrička Annamnéza.


Slečna na to len fŕkne a otočí hlavu, aby sme si nevšimli, že ju poznámka pobavila. Zrazu som zistila, ako na ňu.


„Moja milá, počúvaj ma,“ hovorím jej. „My sme ťa sem prišli študovať až z Oščadnice, pretože si jediný ľudský exemplár na svete, ktorý dokáže plakať non-stop dvadsaťštyri hodín a netrpí pritom dehydratáciou. Vieme, že je zdravé si občas poplakať, ale v takomto množstve to môže byť nebezpečné. Takže sa prosím ťa sústreď a plač, chceme vidieť, či to robíš správne. Tri-šty-ri, teraz!“ poviem, skláňame sa nad ňou a s vypleštenými očami sledujeme ďalší príval sĺz, ktoré sa už ale... nedostavujú.


Namiesto plaču sa Janka začne smiať, utiera si slzy a poťahuje soplík.


„No nesmejte sa, toto je vážna vec!“ vyhŕknem podráždene s tvárou vzdialenou od jej tváre asi dvadsať centimetrov. „Viete koľko stojí taký lístok z Oščadnice? Veď takýchto vyrehotaných pacientov nám ani zdravotná poisťovňa nepreplatí. Človek sa už teší, že konečne nájde poriadny študijný materiál, a nájde tu toto. Vysmiatu modelku. Pôjdem ja radšej študovať rozmnožovanie makakov do Nórska, lebo toto sa už nedá,“ rozčuľujem sa a behám hore-dole po izbe.


„Upokojte sa, pani kolegyňa, veď ona sa raz dosmeje,“ ubezpečuje ma sestrička Annamnéza.


To už ale po slzách nie je ani stopy. Janka sa smeje, natriasa sa na posteli a mám pocit, že počujem buchnutie obrovského kameňa, ktorý spadol zo srdca jej mamy. Tá sa pozerá na dcéru a do očí sa jej tlačia slzy. Vyzerá, akoby sme jej dali najkrajší darček na svete — smiech jej dcéry.


Ako ma tak sestrička Annamnéza ťahá za rukáv z izby a ospravedlňuje sa za moje správanie, sledujem Janku. Utiera si slzy a od návalov smiechu sa v kŕčoch chytá za brucho. V tej chvíli si po prvý raz v živote uvedomujem, že smiech navonok vyzerá rovnako ako plač. Úsmev je naozaj veľmi krehká záležitosť a niekedy treba na jeho vyčarenie veľmi neobvyklé metódy.


Ale to už je na nás, klaunoch a klaunkách, aby sme presne vycítili, čo kto kedy potrebuje.


Jarka Sýkorová / primárka De Mencia


Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý prvý pondelok v mesiaci vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.


Príbeh bol uverejnený aj v knihe Malé zázraky.

#cervenynos