DUŠA DIEŤAŤA JE KREHKÁ...

... vyživuje ju láska, pokoj, úcta, radosť, krása,

... potrebuje sa tešiť, smiať, spievať, tancovať,

... aspoň kúsok z toho potrebuje cítiť každý deň.

MYSLITE NA TO!

Negatívne zážitky, krik, kritika, obviňovanie a s nimi spojený strach, smútok, hnev ale aj pocity viny dieťaťa sú emócie, ktoré sa v tichu noci ukladajú v jeho mozgu hlbšie a tým majú aj väčšiu silu pôsobiť na jeho na psychiku.

Večerné stíšenie, zmierenie, objatie, uspávanka by mali byť pokojným a bezstresovým ukončením dňa, vďaka ktorému môže telo a mozog dieťaťa regenerovať a vyvíjať sa.

Vzniknutý problém, ak to vôbec bol problém, alebo to bol problém viac rodičovský, je vhodné riešiť s odstupom času, a to v priebehu dňa a v kľude. Dieťa až potom dokáže vnímať problémovú situáciu reálne a bez emócií.
A žiadne večerné odpúšťanie dieťaťu, pretože tým ho uznávate vinným.

Dieťa nemôže byť vinné za to, čo dostalo od vás od rodičov, nemôže byť vinné za to, že ho nechápete a neviete mu pomôcť.

Dieťa je iba vašim zrkadlom.

Mgr. Adamcová Lýdia

Duša dieťaťa je veľmi zraniteľná. Výčitky, obviňovanie, kritika, občas nadávky, krik alebo aj urazený nezáujem detské rany iba jatria. Pracujem s nimi, vnímam ich a cítim ako deti trpia. Citlivo vnímam ako ľahko sú deti zraňované rodičmi, súrodencami, spolužiakmi …

A slová ospravedlnenia na tieto rany nestačia! Otázka je ako, kedy a za čo sa dieťaťu ospravedlniť, a komu ospravedlnenie viac pomáha – rodičovi alebo dieťaťu?

Môj uverejnený zážitok zo správania matky, ktorá svojho malého syna  – školáčika pred školou miesto objatia privítala slovami „roztrhala by som ťa ako žabu“, ktoré boli sprevádzané jej emóciou zúrivosti vyvolal rôzne reakcie ako bagatelizovanie situácie, obviňovanie dieťaťa, ospravedlňovanie matky s tým, že sa mu asi ospravedlnila.

Moja práca s deťmi ukazuje, že ak matka na verejnosti dokáže reagovať takýmto spôsobom, niečo podobné sa môže diať aj v súkromí, kde nemá svedkov.  Viem ale, že aj matka mohla byť zraňovaným dieťaťom a v súčasnosti, už ako dospelý rodič, by mohla práve ona  prerušiť, tento opakujúci sa program zraňovania.

Nech už majú rodičia k danej udalosti akýkoľvek komentár, verím že v prípade podobného správania si na môj názor spomenú a  bude podvedomou brzdou v ich konaní.

Aké reakcie rodičov sa objavili sa dočítate na https://vychovavkocke.sk/staci-ak-sa-dietatu-ospravedlnite/

Sú “zlé“ deti skutočne „zlé“? Sú náročné deti skutočne náročné? Sú neposlušné deti skutočne neposlušné? Sú hlúpe deti skutočne hlúpe?

Deti nám svojim správaním vždy niečo signalizujú, často im nerozumieme a trestáme ich za to.

Pochopenie toho, prečo sú deti také, aké sú, dáva nový pohľad na ich problémy a nové možnosti v ich výchove. Najjednoduchšia a najčastejšia cesta vo výchove detí je totiž ich obviňovanie za to, aké sú.

V texte Starého zákona sa uvádza: “Trestám vinu otcov na synoch do tretieho a štvrtého pokolenia tých, čo ma nenávidia, ale milosť preukazujem tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania.“

Či už veríme alebo neveríme, či si to vysvetľujeme tak alebo inak, zamyslime sa a uvedomme si, kto za čo môže.

Môžu iba deti za to, aké sú?

Ak pochopíme podstatu toho  – „KTO za ČO môže“ vyriešime mnohé svoje problémy. 

ČO potrebujeme zmeniť

Konštatovania typu: „ Deti šikanujú syna, preto sa bojí a má problémy so spaním; v škôlke asi na naše dieťa kričia, nechce tam chodiť; pes skočil na syna a on sa od vtedy zajakáva; učiteľka „sedí“ na našej dcére a ona sa nevie sústrediť; očkovali syna a on ochorel; karanténne opatrenia spôsobili narušené vzťahy a konflikty v rodinách … „

Prečo

Zo svojho detstva si pamätám príhodu: Zubný lekár vytrhol mladému mužovi zub. Objavil sa ale problém, rana mu neprestala krvácať a následne mu bola diagnostikovaná leukémia. Mnohí ľudia obviňovali lekára, a zo strachu prestali ku nemu chodiť. Vďaka tomuto zákroku a včasnému zisteniu ochorenia, však mladý muž žil podstatne dlhšie...

Alebo problém dievčatka, u ktorého sa po grilovačke objavil silný až fóbický strach z ohňa bol vlastne zabudnutým strachom starej  mamy, ktorú ako 5 ročnú vytiahol pes z horiaceho domu. Súčasný oheň bol iba spúšťačom starého silného strachu z ohňa, ktorý iba čakal na svoje ukončenie!

Odpúšťanie je veľkolepé gesto často odporúčané a často využívané, ktoré dáva pocit dokonalosti. Odpúšťanie je téma, ktorej hĺbku ani nepoznáme.

Je jednoduchšie odpustiť, ako sa postaviť zoči-voči problému a prebrať aj svoju zodpovednosť za jeho existenciu.

Čo všetko predchádza tomu, ak niekto povie “odpúšťam ti” – uznáva niekoho vinným, udeľuje trest a následne odpúšťa.
Odpúšťanie vytvára nerovnováhu v akomkoľvek vzťahu. Odpúšťanie nefunguje, iba nám dáva pocit veľkosti a moci.
“JA som tá veľká, ktorá odpúšťa a TY si ten vinný, ktorému som JA odpustila.”

Môžeme odpúšťať?

pokračovanie na https://vychovavkocke.sk/odpustanie-vytvara-nerovnovahu-v-akomkolvek-vztahu/

Mgr. Adamcová Lýdia

Riziko nevery tu vždy bolo, je a bude. Treba sa ňou zaoberať? Strachovať sa? Sledovať? Kontrolovať a predvídať?

Nie. Je zbytočné zaoberať sa iba ňou. Cesta je venovať sa sebe a zdokonaľovať sa.

Inšpiroval ma rozhovor s mladou ženou, ktorá zažila úžasné sklamanie. Je na materskej dovolenke, šťastná z narodenia dieťatka a z úspechov manžela v práci. Obdivovala jeho pracovný postup, bola naňho hrdá. Všetko bolo ale o ňom, ona akoby sa vznášala v prázdne a zrazu zistila, že manžel má milenku. Šok, sklamanie, depresia, poníženie, strach, a otázka  – „Čo ďalej…?“

Možno nebyť iba zaľúbená, byť pripravená, byť sebaistá a nebyť prekvapená!

Prečo byť pripravená? Načo byť pripravená? Ako byť pripravená?

dočítate sa na https://vychovavkocke.sk/co-s-neverou-da-sa-jej-predist/

V domčeku na periférii žila šťastná rodina. Raz v noci však vypukol požiar. Plamene šľahali a rodina s deťmi utekala von. S hrôzou zistili, že im chýba najmenšie, len 5-ročné dievčatko. Ono vybehlo na poschodie.

Otec a matka na seba zúfalo pozerali. Zrazu sa hore na manzardke otvorilo okno a odtiaľ dievčatko zúfalo volalo: „Ocko, ocko!“

Otec pribehol bližšie a zakričal: „Skoč!“ Dievčatko počulo otcov hlas a zavolalo: „Ale ja Ťa nevidím!“

„Ale ja Ťa vidím. To stačí. Skoč dolu!“ zakričal otec.

Dievčatko skočilo a zdravé padlo do otcovho náručia. Nevidíš Boha, ale Boh ťa vidí. To dôležité je dôverovať!

Ako sa naučiť dôverovať?

Kto by nechcel, aby jeho dieťa bolo inteligentné, rozumné, múdre, vzdelané, nadané, tvorivé, geniálne. A tým aj úspešné a šťastné.

Dieťa je malý génius, ale...

Dieťa je malý génius. A každý rodič je o tom presvedčený.

Dieťa sa samo naučí sedieť, liezť, chodiť, džavotať, rozprávať, tvorivo sa hrať a klásť múdre otázky. Je zvedavé, nadšené, zapálené pre nejakú činnosť.

A potom príde školský vek a dieťa je kritizované, pretože je zábudlivé, hlúpe, lajdácke, nepozorné, neposlušné, nevie sa učiť …

Začína doučovanie, špeciálne postupy na zlepšenie pozornosti, učenia, zapamätania, ale aj liečenie liekmi a psychoterapia.

Všetci citlivo vnímame vyjadrenia mladých maminiek podobného charakteru: Milé žienky…prosím vás, nájde sa tu niektorá, ktorá sa po pôrode cíti permanentne zle? Myslím fyzicky slabá, unavená, potom som zo seba sklamaná a smutná. Nemám sa k životu, akurát ten materinský pud sebazáchovy mi nedovolí vzdať sa, takže sa starám o malú najlepšie ako viem. Jem denne vitamíny, pijem veľa vody, a chodím na prechádzky s kočíkom, ale ešte aj to má tak strašne vysilí.., proste som nejaká …., či mi už šibe…máte aj vy takéto skúsenosť, ako ste si s tým poradili, kedy vám to prešlo?

Príbeh nejednej mladej ženy na materskej dovolenke. Týmto ťažkým stavom však predchádza pomalé a postupné nabaľovanie emócií strachu, smútku, neistoty, vyčerpania. Sú to stavy, v ktorých už nemáte silu zabehať si, zaspievať, nevládzete stáť ani spať….  A môžu to byť už stavy, ktoré si vyžadujú psychoterapeutický pomoc. Je dobré im ale predchádzať.

Ako si pomôcť a pritom nič nerobiť

Poznáte pocit – môj domov, môj hrad. Pocit, keď sa hodíte do svojej postele, ľahnete do vane v kúpeľni, kde zažívate ten pocit uvoľnenia, očistenia, regenerovania ale aj bezpečia – to sú naše útočiská.

Ako si vytvoriť niečo malé, tiché, pokojné, príjemné, láskavé, niečo čo budete mať k dispozícii stále, a postupne už iba tá možnosť, že máte svoje tiché miesto, vám dáva tie krásne pocity uvoľnenia, regenerovania…

Čím dlhšie budete svoje liečivé útočisko mať a využívať ho, tým rýchlejšie vám navodí pokoj duše a tela.

PROBLÉM. Koľkokrát toto nenápadné slovíčko v priebehu dňa vyslovíte? Ako často vidíte problém tam, kde nie je? A ako často ho nevidíte tam, kde naozaj je? Napríklad zdravotné ťažkosti – tie sa mnohokrát snažíme skôr ignorovať.

Stačí konštatovanie – mám/máme problém? Nie! Mali by sme sa zaoberať skôr otázkami smerujúcimi k zisteniu príčin problémov, zistiť ako vznikajú v našej hlave a prečo vznikajú.

Predstavte si svoju reakciu, keď sa problém objaví. Zľaknete sa, vaše telo stuhne, vnímanie je sústredené iba na problém, vaša myseľ sa zaoberá iba  s ním. Fantázia vám prihodí pár katastrofických scenárov. Idete ako s klapkami na očiach. V tomto stave zúženého vnímania a iba v rovine problému riešenie určite nenájdete. Musíte rozšíriť svoje vedomie a pozrieť sa ďalej.

Každý problém sa vyrieši – buď s nami alebo bez nás. Vždy bude plynúť svojím vlastným tempom, spôsobom a obsahom. A my ho môžeme prijať a ísť s ním alebo ho popierať a ísť proti nemu. Dobrou správou je, že problémy, ktoré neprijmeme a nespracujeme, sa väčšinou opakujú. Určite tak dostanete ďalšiu šancu zvládnuť problémovú situáciu a pochopiť ju.

V živote sa vždy stretávajú problémy detí a rodičov, súrodencov, partnerov či kolegov. Čo s nimi? Či už je problém vzťahový, pracovný, osobný, zdravotný, výchovný, finančný, citový, partnerský alebo sexuálny, je vždy váš.

Dôležité je začať o životných problémoch myslieť inak a predovšetkým rozložiť ich! V každom probléme nájdete reťazenie: SPRÁVANIE – EMÓCIE – MYŠLIENKY – POTREBY.

Krik, vzdor, hnev je aktívnym sebavyjadrením dieťaťa, ktorým aktivuje rodičov a celú rodinu, a niečo sa začne diať.

Ak je ale dieťa smutné, úzkostlivé, prežíva strachy, ktoré sú pasívnym prejavom dieťaťa, ktorý rodičov až tak nemobilizuje k hľadaniu pomoci.

Funguje tu základný princíp – rušia nás deti neposlušné ale poslušné deti nám doprajú pokoj, sme dokonca šťastní.

Sú ale poslušné deti šťastné? Stačí im ku šťastiu vidieť šťastných a spokojných rodičov?

Postupne ale aj tieto deti potrebujú pomoc, pretože môžu mať bolesti bruška, bolesti hlavy, majú problémy so spánkom, s jedením, bývajú často choré, kašlú, majú astmu, kožné ochorenia … To je ich spôsob prosby o pomoc. A pomocou, v tomto prípade sú často lieky.

Všetky deti sú závislé na láske. Strach zo straty lásky, strach z opustenia vedie deti k plneniu podmienok, pretože až potom sa cítia milované.

Vychovať dieťa, ktoré bude jedinečné, sebaisté, zdravo múdre, tvorivé, možno trochu neposlušné…, znamená poznať ho, poznať „brzdy“ jeho vývinu alebo nájsť „žabu sediacu na prameni“.

Predstavte si rozhovor mladých slečien: “Tú blúzku som videla v tom obchode, mali ju ale lacnejšie tam… Myslím, že ten strih a farba sa ti nehodia… Videla si ako hrozne vyzerá Jana? Stretneme sa večer pred vchodom. Len aby sme sa tam dostali…”

Povrchnosť životného nazerania, plytkosť emočného prežívania, orientácia na “mať a chcem“ a sebaistota založená na výzore… Problémom mnohých detí je povrchnosť, chudobné citové prežívanie i nedostatok empatie.

Ako výchovou zasiahnuť čo najviac úrovní v detskej psychike? Ako sa dostať pod povrch bežného prežívania? Ako sa dostať hlbšie do ich vnútorného sveta?

Čo robiť ?

Dôležité je naladiť sa na to, čo nás obklopuje, čoho sme súčasťou a byť s tým v jednote.

Potrebujú deti hranice? Potrebuje rodina hranice? Majú mať aj rodičia hranice? Mnohým dospelým určenie hraníc a pravidiel robí problém.

Otázka je načo ich potrebujeme; ako ich tvoriť ale aj rešpektovať; aký je ich zmysel a účel.

Všetci potrebujeme hranice, potrebujeme mať mantinely, ktoré tvoria priestor aj mnohým športom! Hranice vymedzujú priestor, sú orientačnými bodmi, poskytujú istotu a bezpečie, zároveň však provokujú, pretože sú značkami s označením STOP.

Deti aj v súčasnosti potrebujú hranice, deti chcú hranice a pravidlá, chcú mať jasno. Ak určujete deťom primeraným spôsobom hranice, vedia že sa o nich zaujímate, že sú pre vás dôležité. Cítia, že si dáte tú námahu a venujete im čas na vytvorenie hraníc.

Hranice vymedzujú priestor, obsah a čas, v ktorom sa dieťa môže bezpečne pohybovať. Hranice sú pre deti orientačnými bodmi vo voľnom priestore, kde sa môžu prejavovať sa a vytvárať väzby voči iným ľudom. Postupným zvnútornením vonkajších hraníc vznikajú ich osobné hranice, ktoré si vedia brániť a tým aj chrániť svoj vnútorný priestor. A hlavne deti potom dokážu rešpektovať aj osobné hranice iných.

Aké hranice máme k dispozícii?

1. Nie je žiaľ ojedinelé, že zaťkovia alebo nevesty nemajú svoju svokru v láske alebo to platí opačne – ona si neobľúbila ich. Čo myslíte, prečo tento rodinný problém tak často vzniká?

On nevzniká, on je starý ako ľudstvo a sprevádza rodiny naprieč generáciami. Čiže má svoje hlboké korene a opakuje sa v každej generácii.

Každý muž a každá žena sa raz stanú otcom a matkou, a stanú sa aj zaťkom a nevestou, a určite budú aj svokrom a svokrou. V jednej osobe zažívajú pocity trpiacej nevesty a dominantnej svokry. Nesú si v sebe celý archív ich pocitov.

Skúsme krátku meditáciu. Zatvorte si oči : Pokojne dýchajte a predstavte si svojho malého syna alebo dcéru …, skúste vnímať ich detstvo….,predstavte si ako sa spolu hráte, spievavate, smejete sa, uspávate ich. Sledujte ako vaše deti rastú, dospievajú …., až raz, ste v nádhernom kostole, v ktorom vediete svoju dcéru/syna k oltáru, kde na nich čakajú ich partneri …, nežne sa pobozkajú a spolu odchádzajú…, zostávate sama, …. iba z diaľky sledujete, akí sú šťastní, občas si nerozumejú, hádajú sa, smejú sa, kričia na deti …, a vy ste z toho zmätená – utekať tam, niečo im treba povedať, zachrániť maličké deti. Ozýva sa váš materský alebo otcovský cit. Akoby ste zabúdali, že vaše deti vyrástli. Niečo sa vrátilo a vy možno trpíte. Precíťte tieto pocity a iba ich predýchajte aby sa rozpustili.

2. Môže ísť aj o generačné rozdiely v názoroch, alebo napríklad aj nesúhlas s výchovou či starostlivosťou o dieťa – vnúča. Určite existuje cesta pre mier a pokoj v rodine. Čo navrhujete? Kto by mal ustúpiť? Ako nájsť zlatú strednú cestu?

Sú to priam zákonité generačné rozdiely a s rozdielovými názormi skoro vo všetkom. Vždy však máte dve cesty – máte možnosť, v nezhodách pokračovať alebo nájsť mier a pokoj aj pre ďalšie generácie.

Šesť základných stratégií korigovania nálad: pokračovanie

4.Spoločenská podpora: Hľadanie pomoci v širšej rodine, u priateľov alebo u odborníkov – psychológov, psychiatrov, lekárov, kňazov. Komunikujte s ľuďmi vo zvýšenej miere, zdieľajte s nimi rôzne aktivity, šport, umenie, relax. Predovšetkým by to mal byť niekto, koho máte radi, niekto, s kým sa dokážete zasmiať, ale aj plakať. Nezabúdajte na rodinné stretnutia a udržiavanie rodových väzieb.

5.Defenzívne stratégie: Nejde o pesimistické postoje a úniky. Ide o úmyselné vyhýbanie sa osobám, situáciám, ktoré sú zdrojom napätia, nepokoja a konfliktov. Ide o stiahnutie sa do svojho vnútra, dlhodobý oddych, ticho, prázdno, pokoj, kláštor, púť.Nebojte sa byť introvertom, ktorý čerpá svoju energiu v tichu a samote.

6.Priama redukcia napätia: Užívanie liekov na zlepšenie nálady, na uvoľnenie napätia. To by však malo byť časovo obmedzené a sprevádzané psychoterapiou, ktorá je zameraná na riešenie súvislostí. Zvýšená konzumácia jedla, užívanie drog a alkoholu – to sú už rizikové aktivity vedúce k zhoršeniu emočného prežívania, pokiaľ trvajú dlhšie obdobie a sú nekontrolovateľné.

Schopnosť kontrolovať svoje nálady, nachádzať, osvojovať si a kombinovať spôsoby ich vedomej korekcie je dôležitou úlohou výchovy a sebavýchovy.

Mgr.Lýdia Adamcová

Šesť základných stratégií korigovania nálad:

1. Aktívne ovplyvňovanie emócií: Patria sem všetky relaxačné metódy na odbúranie napätia a zvýšenie energetického potenciálu. Aktívny pohyb s využívaním všetkých živlov – plávanie, potápanie, behanie, práca na záhrade, ochranárske aktivity, ale aj sex či cvičenia na elimináciu stresu ako napr. joga. Harmonický pohyb zameraný na dýchanie – chôdza, tanec, spev, plávanie, masáž, dýchacie cvičenia. Uvoľňujúce (katarzné) aktivity – behanie, kričanie, dupanie, trasenie, chvenie, smiech, plač. Aktivity so zvieratami – prechádzky, výcviky. Aktivity smerujúce k umeniu – pasívnejšia účasť na koncertoch, divadelných predstaveniach, ale aj aktívna tvorba – maľovanie, fotenie, modelovanie, písanie. Kognitívne stratégie – analýza problému, vypracovanie plánu na riešenie.
2. Aktivity na odpútanie pozornosti: Zmena prostredia, presmerovanie záujmu, počúvanie hudby, horúci kúpeľ, sprcha, čítanie satirickej literatúry, smiech, slnenie, dýchanie, ale aj upratovanie, čistenie bytu, vysávanie, relaxačné masáže, bozkávanie, objatie, pritúlenie sa a ak nemáte partnera alebo zvieratko na pomaznanie, funguje aj niečo mäkké, nežné, huňaté. Pomôže písanie denníka, automatické písanie, kreslenie, čmáranie, modelovanie. Nezabúdajte na vône, nájdite si vône, ktoré dokážu meniť vašu náladu. V spojení s krásou to môže byť aj kytica obľúbených kvetov. Sústredene vnímajte prítomnosť, zastavte sa a obdivujte svet okolo seba, a užívajte si momentálnu chvíľu.
3. Pasívne ovládanie nálad: Najčastejšie je využívaná televízia či počítače a mobily. Vhodné sú ale knihy, ktoré vás dokážu preniesť do iného sveta a príjemne vás preladiť. Na rozdiel od televízie nezaplavia váš mozog vizuálnymi a sluchovými podnetmi. Nezabúdajte na relaxačný účinok ručných prác – vyšívanie, pletenie, háčkovanie, tvorenie rukami, ale aj hojdacie kreslo, kozub, čaj, čokoláda, labužnícke jedlo, nakupovanie, návšteva kina, oddych a spánok, sauna, pobyt na slnku, meditácie, samovrava, písanie denníka, vonná lampa, zvieratá. Vytvorte si svoj kútik, kde budete mať chvíľu iba pre seba.

Mgr.Lýdia Adamcová

www.vychovavkocke.sk

Byť bez nálady, bez energie, apatický, bez záujmu, pesimistický, melancholický, smutný, depresívny alebo napätý, nekľudný, netrpezlivý, vznetlivý, podráždený, výbušný … Každá z týchto nálad má aj svoj protiklad – byť pokojný, optimistický, kľudný, uvoľnený, trpezlivý, nadšený…

Pocity, nálady, vášne, afekty – to je bohatý svet emócií, ktoré sú hybnými silami nášho života a  robia ho farebnejším. Nálady sú dlhšie trvajúce citové stavy ale slabšej intenzity. Človek vedome dokáže ovládať svoje náladové prejavy, aj keď to nemusí byť vždy ľahké.

Aké nálady nás sprevádzajú životom? Nakoľko ich dokážeme ovládať a ovplyvňovať? Nakoľko sme ich otrokmi? To sú otázky, na ktoré by sme si občas mali odpovedať.

Čo spôsobuje naše nálady? Ich podstatou je náš vnútorný „náladový archív“ s vynárajúcimi sa spomienkami, ich spúšťačmi sú vonkajšie okolnosti nášho života, a to sú rôzne zážitky ale aj problémy. Dôležitú úlohu zohrávajú aj dva základné fyziologické faktory – dostatok/nedostatok energie a nahromadené stresové napätie. Prevenciou extrémnych výkyvov nálad sú preto uvoľňujúce, relaxačné a energizujúce aktivity.

Nálady tvoria neodmysliteľné pozadie nášho života, udávajú tón rodinnej atmosfére, našim sociálnym vzťahom, ovplyvňujú výkonnosť, časom môžu tiež negatívne ovplyvniť náš zdravotný stav a vidieť ich aj na našom vzhľade.

V súčasnej dobe cítime pomerne silný tlak, aby sme sa orientovali na pozitívne myslenie a pozitívne emócie. Žiť v pozitívnom alebo negatívnom náladovom extréme je však proti programu, ktorým nás vybavila múdra príroda.

Intenzita prejaveného vzdoru a hnevu je u každého dieťaťa iná. Niektorí rodičia takéto správanie dieťaťa nepoznajú a niektorí s dieťaťom bojujú celé jeho detstvo. Nezvládnuteľné deti sú nezvládnuteľné, dovtedy pokiaľ nepochopíte zmysel a účel ich správania.

A svoje správanie nechápu ani deti. Časté sú ich vyjadrenia – „neviem, prečo som zlý“.

Požiadala ma o pomoc maminka, pre dlhoročné problémy s dcérou. Jej hnev a provokácie boli zamerané voči nej ako matke. Po prvom sedení ma matka poprosila o radu ako má reagovať na správanie dcéry vyskúšali rôzne rady a nepomohli im. Odpovedala som, že neviem. Doporučila som jej nech reaguje ako to bude cítiť, ale bez veľkých afektov a scén a nech počúva svoj inštinkt.

Na ďalšie sedenie prišla pokojná s tým, že dcéra jej dala facku – „a ja som jej ju vrátila, nakričala na som na ňu poslala do jej izby.“ Bolo to krátke, rýchle a necítila ani výraznejší hnev, a dcérine provokačné správanie skončilo.

Matka pochopila, že dcéra ju provokovala k ráznemu až razantnému správaniu. Spýtala som sa jej odkedy a prečo má problém so svojim presadením sa. Rozplakala sa. Vrátili sme sa do obdobia jej prvého tehotenstva, ktoré muselo byť v 6. mesiaci ukončené. Bol to pre ňu ako zlý sen – „vysvetlili mi to, ale bola som ochromená a nezmohla som sa na žiaden odpor. Mám iba jeho obrázok zo sonografického vyšetrenia, ktorý si opatrujem“. Doteraz nevie, kde dieťatko dali a rozporné boli aj údaje o jeho pohlaví“.

Štyri mesiace po tomto prerušení tehotenstva, znovu otehotnela s dcérou – „vôbec som ju nevnímala a prežívala som strach a myslela som na prvé dieťatko.„

Prvá pomoc v akejkoľvek situácii má svoje pravidlá a svoju postupnosť. Skúsme vytvoriť časovú postupnosť prvej pomoci vo výchovných situáciách,  v ktorých ste neistí, bezradní, šokovaní, nahnevaní a neviete či udrieť alebo mlčať..

Časové fázy reagovania na stresujúcu výchovnú situáciu: 

Prvých desať sekúnd

Tento čas je najkritickejší, preto nereagujte hneď. Mlčte a pre seba si povedzte: „ŽIJE.“ Spustíte tak radosť z toho, že vaše dieťa je tu a je v poriadku. Aj pár sekúnd vám pomôže v tom, že nezačnete hneď kričať. Získate čas pre seba aj pre dieťa. Dýchajte! Jedno z bezpečnostných pravidiel leteckých spoločností je nasadiť kyslíkovú masku najprv sebe, až potom pomáhať deťom. V predĺženom nádychu môžete zaťať päste a v predĺženom výdychu ich uvoľniť. V rámci tejto pauzy si môžete uvedomiť a precítiť, že vaše dieťa je živé a zdravé.

Vo výchove sa často stretávajú emócie detí a rodičov, spôsobom „padla kosa na kameň“. Všeobecne sa viac hovorí o detských emóciách, čo však s tými rodičovskými?

Rady a odporúčania typu “byť pokojným, trpezlivým, empatickým rodičom…“ vám veľmi nepomôžu. Prečo? Slovnými radami svoje emócie nikdy nerozpustíte, nedostanete ich pod kontrolou. Iba ich v sebe potlačíte.

Predstavte si situácie:

• škola vám oznámi, že vaše dieťa šikanuje iných,
• vaša dcéra sa vracia domov neskoro v noci, možno pod vplyvom alkoholu,
• zistíte, že vaše dieťa má neprimerané kontakty na sociálnych sieťach,
• vaše dieťa chodí poza školu, klame,
• váš syn predáva drogy,
• vaše dieťa nosí zo školy poznámky alebo dostane päťku,
• vaše dieťa je vzdorovité, odmieta jesť, spať, robiť si poriadok,
• vaše dieťa nerešpektuje pravidlá,
• opakujú sa súrodenecké konflikty.

Ako zareagujete? Rýchlo a prudko, fyzickými trestami, nadávkami, krikom či plačom? Takto len hustne domáca atmosféra. Nie je isté, či sa emočnou búrkou “prečistí vzduch“. Výchovný problém sa týmto spôsobom nerieši, iba sa potláča a hľadá sa vinník. A poslušné deti to nemusia odhadnúť.

Príbeh zo začiatku mojej znaleckej praxe vám možno pomôže zmeniť pohľad na niektoré situácie: Študenti si zorganizovali pomaturitné stretnutie v prírode. Bolo leto, prázdniny, vôbec sa im nechcelo ísť domov. Jedna študentka, poslušné a zodpovedné dievča, sľúbila matke, že sa domov vráti do 19:00. Spolužiaci sa však dovtedy neplánovali vrátiť, tak sa rozhodla odísť sama. Jej matka začala večer dcéru zháňať, obvolala všetkých spolužiakov, ktorí už boli doma, no neúspešne. Dievča našli o 3 dni zavraždené…

Mnohí odborníci pracujúci s deťmi sa stretávajú s ich vyjadreniami typu: „Načo žijem?“; „Nechcem tu byť“; „Radšej keby som sa nenarodil“. Deti a téma života, o ktorej sa bežne nerozpráva.

Vzťah detí k životu je ovplyvnený predovšetkým vaším postojom k životu a emóciami, ktoré prežívate a prejavujete vo svojom živote.

Aký vzťah majú vaše deti k životu? Učíte ich vnímať život, jeho plynutie, jeho silu, jeho bohatstvo, jeho prekážky? Pomôcť vám môže krásne a symbolické prirovnanie života k rieke, ktorá má dva brehy, tak ako má aj dieťa dvoch rodičov.

Obdobím, kedy si môžeme uvedomiť hodnotu života sú Vianoce. Je to symbolické obdobie narodenia a začiatku života. Dokážu tento moment narodenia vnímať deti v množstve darčekov, ktoré na Vianoce dostávajú.

Potom prichádza jar, ktorá je spojená s prebúdzaním prírody a vždy je spojená s príchodom nového života. To už nie je symbolické – to je skutočné, videné, cítené. Pamätám si rána, keď prišla maminka a priniesla v košíku kuriatka a dala nám ich do postele. Vedela som, že sa už liahnu. Bolo krásne vidieť vytŕčať zobáčik v škrupinke vajíčka, alebo vidieť chumáč srsti a v ňom malé zajačiky, alebo sa zrazu objavila mačka a za ňou ťapkali malé mačiatka.

Časť svojho života sme ako deti so zvieratkami rástli, starali sa o ne, patrili do našej rodiny. Bola som svedkom aj ich smrti, ale na druhý rok sa znovu narodili. Všetky deti sme sa naučili vnímať život i smrť.

Prečo? Za dôležité považujem dva dôvody:

• Ak vám dnes povedia, že máte onkologické alebo iné ochorenie, to neznamená, že vzniklo dnes, teraz a tu. Každé ochorenie, každý úraz, ale aj problém má svoju históriu a svoj príbeh presahujúci náš život. Poznám cestu od ochorenia k jeho koreňom. Je to vždy náš jedinečný príbeh, príbeh konkrétnych ľudí, ktorí žili v konkrétnom čase, je to príbeh, ktorý pokračuje a ak zostane nepoznaný a neriešený, budú ho zažívať aj ďalšie generácie. Je to príbeh siahajúci do neznáma, ale nie je neznámy – je uložený v našom rodovom archíve, preto s ním môžeme pracovať.
• Keď sa cítime zdraví, máme možnosť a čas sledovať a riešiť niečo skryté, staré, zabudnuté. Znamená to, že môžeme riešiť svoju prítomnosť, ale aj minulosť a tým aj budúcnosť, a to vo veku, kedy máme silu, múdrosť a nadhľad. V starobe už budeme mať iba múdrosť a zbytok životnej energie budeme musieť venovať chorobám a chodeniu po lekároch.

Ochorenia majú vonkajšie prejavy, ktoré vidíme, cítime a liečime liekmi, ale aj hlboké vnútorné príčiny, s ktorými by sme mali tiež pracovať. Podobne je to s burinou – nestačí odtrhnúť vonkajšiu viditeľnú časť, je treba odstrániť aj korene, čo je o niečo pracnejšie.

Choroba tu nie je preto, aby nás zničila, ale preto, že nám prináša istú informáciu. Telo nám vždy vysiela varovné signály pomocou symptómov už od detstva. Či už sú to symptómy psychického charakteru (strach, agresivita, depresie, panika, tiky, úzkosť, poruchy sústredenia a učenia, poruchy správania) alebo sú na fyzickej úrovni (rôzne bolesti, zápaly, chronické ochorenia, alergie, opakované úrazy). Vždy sa na ne môžeme pozrieť ako na signály tela, ktoré nám dávajú informáciu predovšetkým o tom, že v psychickej rovine je niečo nespracované, niečo, čo nekontrolovane rastie. Môže sa nám to zdať nezrozumiteľné, ale v prejavoch fyzického tela a psychiky môžeme objaviť vzácne súvislosti, ktorých poznanie oslobodzuje a vedie k úľave.

Ako pomáha prevencia

Zdravotná prevencia, to je hľadanie prvých príznakov poškodenia jednotlivých orgánov. Sleduje sa cukor, cholesterol, onkomarkery, sleduje sa krvný tlak alebo nástup cukrovky, rakoviny. Chodíme na preventívne očkovania, preventívne prehliadky u všeobecného lekára, pediatra, gynekológa, zubára. Výsledok – na bolesť dostaneme lieky, na ekzém masť, na oslabený zrak okuliare, prípadne stresy a vyčerpanie riešime zmenou životného štýlu alebo alkoholom, cigaretou…

Hongkong 15. júna (TASR) – Ľudstvo si musí začať hľadať vo vesmíre nový domov, pretože na Zemi rastie riziko vyhubenia všetkého živého, povedal na prednáške v Hongkongu slávny astrofyzik Stephen Hawking. Podľa tohto vedca už o 20 rokov by mohol človek postaviť stálu základňu na Mesiaci a o 40 rokov kolóniu na Marse.

„Také príjemné miesto ako Zem nájdeme len v inom hviezdnom systéme,“ povedal Hawking. Pre život na Zemi hrozí nebezpečenstvo, že ho zničí katastrofa, napríklad nečakané globálne oteplenie, atómová vojna, geneticky zmutovaný vírus, alebo niečo, na čo sa doteraz nemyslelo.

Ak sa ľudia sami nevyhubia v priebehu nasledujúcich 100 rokov, mali by podľa Hawkinga osídliť ďalšie miesta vo vesmíre, ktoré by neboli odkázané na pomoc zo Zeme. Mnohí vedci sú zajedno s Hawkingom v tom, že ľudstvo sa kolonizácii vesmíru nevyhne. 

Skúsme si predstaviť situáciu sťahovania ľudstva na inú planétu. Kto pôjde prvý, ako sa stanoví poradie. Kto, kedy a ako odletí, pôjdu prví očkovaní, a čo povie vesmír na neočkovaných, vyberú sa veriaci alebo neveriaci, bieli alebo čierni, zdraví alebo chorí, bohatí alebo chudobní, múdri alebo hlúpi …. Otázka je aj, koľko dostaneme priestoru, čo si budeme môcť vziať do nového sveta.
So záujmom som si prečítala článok – Tajomství ŠAMANISMU. Je to rozhovor s psychológom a biológom Petrom Chobotom.

Na otázku – Ak šamani vnímajú budúci vývoj svetových udalostí, odpovedal – „Pre šamanov je kľúčový vývoj človeka a jeho premeny v čase. Podľa ich videnia sa teraz nachádzame v epoche Pachacuti, čo je doslova doba, kedy sa všetko staré rúca a vytvárajú sa nové štruktúry a prístupy k životu. Ako dlho táto doba potrvá to záleží na nás samotných. Po dobe Pacachuti má prísť epocha, ktorej hovoria Taripay. To je epocha, v ktorej budeme doslova „každý každého jasne vidieť“…

Ľudia v tejto epoche budú schopní bežne sa „vytelesňovať „– schopnosť vedomého vystúpenia z tela bude silne rozšírená. Po tejto epoche má prísť doba, kedy sa „ húsenica konečne zmení v motýľa“ – doba, kedy človek de facto prestane byť (našimi slovami) organickou bytosťou. Bude to doba, kedy sa ľudia pretransformujú v akési zhluky inteligentného svetla a prestanú byť závislí na biologickom živote. Budú sa, podľa šamanov, rýchlosťou myšlienky premiestňovať priestorom, a to nielen po planéte, ale tiež otvoreným kozmom. Na Zemi alebo na akejkoľvek inej planéte budú schopní v okamihu zmaterializovať svoju hmotnú podobu. To je epocha Munay, epocha lásky a hlbokého pochopenia významu a zmyslu bytia.“

Aký má zmysel učiť dieťa angličtinu, ktoré ešte nevie úplne rozprávať? Kamarátka mala trojročného syna, ešte nerozprával, ale už sa učil angličtinu. Vedel, čo znamená sit, stand… Dnes má odklad prvého ročníka základnej školy. Nemyslím si, že to súvisí s angličtinou, ale svedčí to o tom, že možnosti dieťaťa neprekročíte ani tým najexkluzívnejším kurzom.

Z mojich klinických skúseností (a nielen z nich) je zjavné, že zmysel učenia v útlom veku je diskutabilný a môže byť skôr škodlivý. Máme tu nárast detí s poruchami sústredenia, učenia, čítania, chápania čítaného textu. Stále počúvame kritiku na deti (ale aj ich rodičov), že deti nečítajú. Mnohé z nich majú poruchy čítania, čo však neznamená, že sa im čítať nechce. Ak by ste nechápali, čo je v texte napísané, tiež by vás čítanie nebavilo. Ak vám písmená na stranách poskakujú, pletú sa a mozog ich nevie identifikovať, tak neviete ani čítať. Čo ak toto súvisí s úžasným nástupom angličtiny a jej preferovaním už v skorom veku? Za hlavný problém v učení sa cudzieho jazyka považujem citový postoj rodičov. Sú nadšení, že ich dieťa hovorí anglicky, chvália sa, kde a koľko sa bude učiť, neustále rozprávajú o tom, aká je angličtina dôležitá… A skromná slovenčina zostáva schovaná niekde v kútiku.

Materinský jazyk je jazykom našej identity, má hlboké korene v našich génoch a to nijako nezmeníme. Citový aspekt prijatia slovenčiny s vnútornou hrdosťou je základným predpokladom úspechu kdekoľvek na svete. Vaše deti budú prijaté, ak z nich vyrastú sebaistí a hrdí Slováci a nie ľudia, ktorí chcú byť niekým iným.

Nie všetky deti učiace sa cudzí jazyk musia mať nejaké poruchy učenia, ktoré sú spôsobené mnohými inými faktormi. Každá porucha a ochorenie je ako chobotnica. V určitom čase a v určitom bode sa stretnú viaceré udalosti, ktoré následne spôsobia určité ťažkosti. Dieťa môže mať určité predispozície na poruchu a učenie sa cudzieho jazyka bude poslednou kvapkou pred vznikom problému. A čo sú predispozície? To je tiež jedna veľká téma.

Čo to robí s jeho hlavou? Nevytvára to zbytočný zmätok?

Napriek neustálemu vedeckému skúmaniu sú mozog a psychika veľkou záhadou. Prudký vývin a zrenie mozgu prebieha práve v období detstva. To ale nemusí znamenať, že dieťa má dostatočnú kapacitu na učenie sa cudzích jazykov.

….to je cesta od predškoláka k stredoškolákovi. Tu niekde môžete cítiť rozdiel medzi rozprávkou a príbehom. Vnímavosť starších detí k rozprávkam postupne klesá, pretože svoju úlohu už splnili a zástupnú rolu už majú príbehy, poviedky, povesti a poučné mytologické báje. Ich podstatou sú reálnejšie životné situácie, zážitky a ich dôsledky.

Načo sú príbehy?

“Realitu spoznávame prostredníctvom príbehov. Žijeme vo svete príbehov, každý náš deň sa skladá z jednotlivých príbehov.”
Michal Černoušek: Děti a svět pohádek

Rozprávanie príbehov je terapeutickou metódou a umením zároveň. Je to ten prirodzený most medzi rodičom a dieťaťom, ktorý zbližuje, umožňuje rozumieť si, chápať sa navzájom a odovzdávať si správne posolstvá – to všetko už na inej, vyspelejšej úrovni.

Hovorené slovo, ktoré sa začalo vytrácať z našich životov, znamená aj deficit počúvania. Čo počúvajú dnešné deti doma? Príkazy, komentáre, kritiku, chválu…? Rozprávanie príbehov tvorí základ vzájomnej komunikácie a počúvania.

Príbehy pre nás nie sú iba informáciou – zanechávajú v nás aj citové stopy, ktoré v nás rezonujú – prežívame ich a hľadáme prepojenia na iné príbehy. Život sa stáva seriálom príbehov  – niekedy ich ovplyvňujeme, niekedy iba sledujeme. Príbehy nás nútia myslieť, pozerať sa na veci z rôznych strán.

Čudujem sa, ako sa niektoré mladé mamičky čudujú:

– že dieťa je potrebné objať a držať v náručí keď plače,
– že, ak nemôže spinkať, je dobré byť s ním,
– že dieťa nie je zlé, ak sa zlostí,
– že sa mu nemajú vysmievať, ak plače v škôlke,
– že dieťa má svoj dôvod, ak je tvrdohlavé,
– že, ak dieťa nevie čítať, nemajú ho za to kritizovať,
– že, ak sa nevie sústrediť je potrebné mu pomôcť a nie ho biť,
– že dieťa nie je lenivé, ak sa mu nechce učiť,
– že je dobré, keď sa dieťa niekedy nudí..

Čudujú sa:

– ako môže dieťa prežívať ich strach a hnev, ktoré prežívali v detstve,

– ako dieťaťu pomôže, keď budú pracovať na svojom hneve a strachu,

– ako môže mať dieťa depresiu, doma mu predsa nič nechýba, 

 „Nie, ja to chcem …“

Príklad klasickej situácie –“Ja chcem .. auto, keksík, tento mobil!“ Dieťa odmieta argumenty a jednoducho to chce. Hnevá sa, plače, púta na seba pozornosť okoloidúcich.

V pozadí podobného správania dieťaťa sú jeho potreby. Ono niečo chce, niečo potrebuje vidieť, skúsiť, dotknúť sa niečoho, možno potrebuje sladkosť, hračku, aby sa potešilo lebo je smutné. Vznikne situácia keď dieťa prejavuje búrlivejšie emócie, ktoré akoby ho ovládli.

Potrebou rodiča je zase jeho bezpečie, poslušnosť, strach ako bude dieťa vnímané okolím, čo z neho vyrastie a vzniká ťažko zvládnuteľná situácia, ktorú často vidieť v obchodoch najmä s hračkami, na ulici… 

Často potom vidieť deti porazené a ponížené. Postarajú sa o to vyjadrenia typu – si zlý, hlúpy, pozri na iné deti, takto sa deti nesprávajú, všetci ťa videli, nechcem to už vidieť, neopováž sa už plakať.

Nepomôže ani žiadna provokačná ľahostajnosť alebo predstieraný nezáujem a vysmievanie vášmu dieťaťu. Dieťa vám nebude veriť a v budúcnosti sa vám nebude so svojimi emóciami zdôverovať.

Prečo existuje šikana? Prečo sú šikanované niektoré deti a iné nie? Kde je hranica medzi šikanovaním a detským súperením o pozíciu v kolektíve?

V kriminológii a v psychológii je odbor „viktimológia“, ktorý sa venuje spôsobom správania obete. Nie je to náhoda, že šikanované je práve vaše dieťa a že sa stane obeťou. Vzťah „páchateľ – obeť „ má svoje zákonitosti. Páchateľ si podvedome vyberá, takú obeť, od ktorej očakáva najmenší odpor. Vie to odhadnúť podľa chôdze, pohľadu, rečového prejavu, celkového vyžarovania. Ide o vnútorné osobnostné danosti, ktoré sa nevedome prejavujú na vonkajšom správaní obete. Je dôležité riešiť osobnostné problémy obete aj páchateľa.

Šikana je chobotnicou našej spoločnosti – týka sa detí, dospelých žien ale aj mužov a starých ľudí, čiže postihuje všetky vekové kategórie a spôsoby – fyzické ubližovanie a psychické ponižovanie, s intenzitou od vysmievania, ohovárania, intrigovania, neprimeraného kritizovania a ubližovania v reálnom ale aj virtuálnom priestore. Dôsledky – strach, depresie, neurotické prejavy, sebapoškodzovanie, ktoré vedú k zmene prostredia, odchodu, rozchodu, liečeniu, a nie sú ojedinelé ani samovraždy.

Problémom v súčasnosti je nástup kybernetického šikanovania. Najrizikovejšou kategóriou sú tu práve deti. Deti sú na internete oveľa odvážnejšie, majú pocit anonymity, že ich nikto nepozná, nebudú odhalené a často si dôsledky svojho konania ani neuvedomujú. K útokom a agresivite na internete môže preto dochádzať častejšie, ako v bežnom živote.

Šikanujú vaše dieťa?

Je to signál, že vaše dieťa sa nevie brániť, má strach, je slabé a chýba mu sila a odvaha brániť sa. Ak toto prijmete, môžete začať riešiť jeho psychický stav a začať podporovať jeho osobnostné prejavy a inak zamerať výchovu. Nemusíte dávať energiu do obviňovania školy, iných detí, ich rodičov a robiť tam poriadky, prípadne hľadať inú školu pre svoje dieťa. Svet je totižto plný útočníkov a predátorov a to nezmeníte. Môžete svoje dieťa iba naučiť ako na nich efektívne reagovať.

Šikana nie je v spoločnosti osamotený jav. Patrí k nej aj zneužívanie, týranie, terorizmus a na konci všetkého sú vojny…

Kde to všetko začína? Žijeme vo svete hodnotenia pozitívneho aj negatívneho, múdreho aj hlúpeho, objektívneho aj subjektívneho. V tomto svete sa objavuje kritizovanie, ironizovanie, klebetenie, posmievanie, ohováranie, vulgárne komentovanie, verbálne šikanovanie. Prastarou témou sú známe dedinské klebety a ohováranie poza chrbát. Mnohí máme na to spomienky.

Dnes klebety a im podobné informácie počujeme aj z rôznych médií, bulvárnej tlače a sociálnych sietí. Tie sú plné „verbálnej šikany“, do ktorej sa niektorí ľudia veľmi radi zapájajú. A všetko to môže pokračovať aj fyzickým týraním, lynčom a ukrižovaním, ktoré poznáme z histórie kresťanstva.

Téma šikanovanie je viac vnímaná v škole, ale začína už doma. Spočiatku nenápadne, možno rôznymi posmeškami rodičov, ktoré sú adresované deťom, ale aj cudzím ľuďom. Pre mnohých rodičov je prekvapením zistenie, že ich dieťa v škole šikanuje – fyzicky a verbálne napáda deti a nastupuje aj kyberšikana.

Problémy detí, ale aj dospelých, ktorí sa stali obeťou týrania, zneužívania a šikany, sú diskutované a riešené. Problémy ľudí, ktorí sú agresormi, zostávajú neriešené a skôr iba trestané, pritom sú pre spoločnosť oveľa nebezpečnejšie.

Na pozadí správania páchateľov i obetí je strach. Ten u nich spúšťa odlišné inštinktívne reakcie. Šikanovaný reaguje únikom, stiahnutím sa a šikanujúci reaguje útokom, bojom a prenasledovaním. Obaja sa vzájomne zrkadlia a boja sa svojho skrytého strachu. Šikanovaný a šikanujúci, to sú dve strany jednej mince a vždy sú signálom, že pomoc potrebujú obaja. V prípade šikanovaného trpí v živote on sám, v prípade šikanujúceho je jeho správaním ohrozená spoločnosť.