Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
cesta1
16. sep 2021
646 

„Nie, ja to chcem … !“

 „Nie, ja to chcem …“

Príklad klasickej situácie –Ja chcem .. auto, keksík, tento mobil!“ Dieťa odmieta argumenty a jednoducho to chce. Hnevá sa, plače, púta na seba pozornosť okoloidúcich.

V pozadí podobného správania dieťaťa sú jeho potreby. Ono niečo chce, niečo potrebuje vidieť, skúsiť, dotknúť sa niečoho, možno potrebuje sladkosť, hračku, aby sa potešilo lebo je smutné. Vznikne situácia keď dieťa prejavuje búrlivejšie emócie, ktoré akoby ho ovládli.

Potrebou rodiča je zase jeho bezpečie, poslušnosť, strach ako bude dieťa vnímané okolím, čo z neho vyrastie a vzniká ťažko zvládnuteľná situácia, ktorú často vidieť v obchodoch najmä s hračkami, na ulici… 

Často potom vidieť deti porazené a ponížené. Postarajú sa o to vyjadrenia typu – si zlý, hlúpy, pozri na iné deti, takto sa deti nesprávajú, všetci ťa videli, nechcem to už vidieť, neopováž sa už plakať.

Nepomôže ani žiadna provokačná ľahostajnosť alebo predstieraný nezáujem a vysmievanie vášmu dieťaťu. Dieťa vám nebude veriť a v budúcnosti sa vám nebude so svojimi emóciami zdôverovať.

Dieťa je nútené všetok svoj hnev potlačiť a ten si tam žije svoj život. Ticho čaká na svoj čas – buď sa znovu pokúsi prejaviť alebo sa schová za nejaké ochorenie a ohrozuje zdravie dieťaťa.

Uvedomte si, čo všetko sa v takýchto situáciách deje v mozgu a celom tele dieťaťa, preto mu pomôžte čo najrýchlejšie a najpokojnejšie emócie uvoľniť a ukončiť. Môže sa stať, že v budúcnosti nebudete riešiť vzdor a hnev svojho dieťaťa ale jeho ochorenie. A predovšetkým, ak je sila detskej  emočnej reakcie silná, hľadajte odklial ju asi tak má, kto mu „daroval“ takú silu … A jej riešenie môžete nájsť s pomocou odborníka. 

Ako reagujete?

Aké sú typické reakcie rodiča:

1. Rodič potláča v sebe hnev a snaží sa dieťa presvedčiť, aby nerobilo hanbu, prestalo kričať a poslúchlo.

2. Rodič sa rozhnevá, na dieťa kričí a nakoniec mu dá po zadku.

3. Rodič bez rozčuľovania a ďalších rozhovorov dieťa zoberie za ruku a odvedie ho, prípadne ho odnesie.

4. Rodič dieťaťu sľubuje nejakú inú odmenu, pokiaľ sa prestane nevhodne správať.

5. Rodič sa snaží niečím odpútať pozornosť dieťaťa a medzi rečou ho odvedie.

Zamyslite sa, ktorý spôsob reagovania používate?A ako často ste nútený ho používať.

Čo tieto reakcie signalizujú?

1. Táto reakcia rodiča signalizuje, že je v pozícii slabšieho, neistého, čo môže dieťa ešte viac hnevať, pokiaľ necíti silu rodičovskej autority.

2. Toto riešenie je agresívne a signalizuje bezmocnosť a neschopnosť rodiča zvládať predovšetkým svoje afekty. Rodič má potlačené emócie, ktorého ho vracajú do detského veku a jeho vnútorné deti bojujú s jeho skutočným dieťaťom. Rodič síce situáciu navonok zvládne ale učí dieťa, že pravdu má silnejší a agresívnejší.

3. Toto riešenie je pozitívne len v prípade, že sa rodič nerozčuľuje, nezlostí, dieťa nijak netrestá. Uplatní svoje právo rodiča, pretože v určitých situáciách, kde je ohrozená bezpečnosť dieťaťa, sa s ním nedá dohadovať.

4. Úplatok, ktorý chce rodič dieťaťu poskytnúť je tiež znakom jeho neistoty a môže pri opakovaní viesť k vydieračským postojom.

5. Ideálne riešenie, ktoré však vyžaduje aby rodič vedel pohotovo a tvorivo reagovať. Je dobré mať pripravený repertoár bláznivých a šokujúcich vyjadrení.

V určitom štádiu rozrušenia dieťaťa ale aj v neskoršom veku, už nie je možné jeho pozornosť odpútať a preto nejde toto riešenie vždy uplatniť.

Určite optimálne je správanie rodiča pod č.5. a pod č.3.

Kľúčovým problém v danej situácii sú aj emócie rodičov (od koho iného by ich dieťa malo?). Ak si to uvedomíte a svoje emócie ovládnete, môžete striedať a využiť každé riešenie. Vedieť intuitívne – kedy zakričať, kedy udrieť, kedy mlčať a kedy urobiť kompromis – a to bez veľkých rečí a bez veľkých emócií.

Nezabúdajte, že deti často v afekte odmietajú argumenty, pretože ich nevnímajú. Čiže spoliehať sa, že vás dieťa v tej chvíli pochopí a poslúchne je zbytočné. To je účinné až keď dieťa „vytriezvie“ a emócia odznie.

Moje doporučenie:

  • pokiaľ vám to okolnosti, ale predovšetkým vaše citové naladenie dovolia, nereagujte – jednoducho nerobte nič, nechajte situáciu plynúť, ticho odíďte, alebo sa len vzdiaľte, sledujte, nekomentujte, nekritizujte (neprilievajte olej do ohňa);
  • pokiaľ vám to okolnosti dovolia, a máte odvahu môžete správanie dieťaťa a jeho emócie zrkadliť – kričte, dupajte a tým urýchlite ukončenie jeho reagovania;
  • predsuňte odpoveď „áno“ pred „nie“: „dobre, môžeš si vybrať hračku, len musíme zatelefonovať ockovi, … musím skontrolovať, či nie je nebezpečná, … môžeš si to kúpiť za svoje peniaze, vezmeme ich z tvojej pokladničky“ alebo „len sa popozeráme, či tu nemajú niečo, čo skutočne potrebuješ“ alebo „spýtame sa tety, či nám nedá zľavu“. Takto získate čas, kedy sa reakcia dieťaťa zmierni a už bude dostupné určitým argumentom. Len neargumentujte nedostatkom peňazí. U detí to vytvára celoživotnú túžbu mať peniaze a kúpiť si to, čo bude chcieť a orientujete ho na materiálne hodnoty;
  • skúste presmerovať emócie, ale musí to byť šokujúco, (možno: „utekajme horí“), môžete využiť moment prekvapenia: „pozri letí pes“), čo funguje u menších detí. Zapojte vašu fantáziu a zmysel pre humor.
  • ak sú však okolnosti neúnosné a hračka je prijateľná – kúpte mu ju, alebo urobte kompromis. Dôsledkom ale bude, že do obchodu s hračkami s ním už nepôjdete, pokiaľ sa tam nedokáže primerane správať. Prípadne sa s hračkou nebude môcť doma hrať.  Je to možno proti niektorým iným odporúčaniam, že odmeníme nevhodné správanie dieťaťa. Jednorazovo sa ešte nemusí vytvoriť takýto podmienený reflex. Na druhej strane dieťa vnútorne myslí – „ak sa budem takto správať, nepôjdeme viac do obchodu“. A to sú dlhodobejšie pozitívne dôsledky, kedy si dieťa samo uvedomí svoje nevhodné správanie..

Ak mu vec nekúpite, zostane v ňom vzdor, bude sa cítiť porazené a bude to stále chcieť  s myšlienkou – aj tak si to raz kúpim (možno aj 30 ročný). V budúcnosti si to kúpi samo, práve kvôli potlačenému vzdoru, ktorý od detstva nesie v sebe. Základom je, nech sa dieťa samo rozhodne, že tú hračku nechce.

Mgr. Adamcová Lýdia

Mam pocit, ze sa mi pri citani niektorych Vasich clankov sniva. Naozaj 🙄

Najlepsie je podla Vas na emocie dietata nijako nereagovat? Odtiahnut pozornost od emocie kricanim "utekajme, hori" - toto akoze naozaj?Zrkadlit ich takym istym dupotanim a kricanim?

A rada na zaver "Ak su okolnosti neunosne, hracku mu kupte?"

Som velni rada, ze so synom mame nastavene zvladanie tychto situacii uplne inak, komunikujeme spolu normalne a emocie ho ucim zvladat, a nie potlacat a prekryvat hlupostami typu Utekaj, hori.

16. sep 2021
16. sep 2021

🤣 pozri leti pes

16. sep 2021

Ja som s prepáčením väčšiu blbosť dlho nečítala 😀😀😀
Ja si nepamätám čo som chcela ako malá, teda až na bábiku kt som dostala keď som mala 9 rokov ale to som otravovala rodičov že ju chcem 😀 platí keď povieme že nekúpime lebo je to drahé, na nete bude lacnejšie alebo bude akcia. Áno, má všetko teda 90% vecí kúpime ale nehodí sa dieťa o zem keď mu nekúpime Kinder vajco 😀😀😀 a keby sme povedali letí pes tak povie kde? 🤷

17. sep 2021

To akože vážne tento článok? No panecku... Ja napríklad nechodím s deťmi do hrackarstva keď nemám v úmysle im nejakú hračku kúpiť. Čiže tam chodíme len keď majú narodky a pred vianocami. Ale aj to vedia že si môžu vybrať 1 vec. Rovnako v obchode, môžu si vybrať jednu vec(žuvačky, lízatko) a hotovo. Ak by sa hádzali o zem vedia že nedostanú nič. A žiadne výhovorky na odpútanie pozornosti sme nikdy nepoužili. Nebolo treba.

21. sep 2021

Začni písať komentár...

Odošli