Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
cesta1
10. jan 2017
43 

Pekné detstvo je dar, ktorý posielate ďalej!

Pekné detstvo je dar, ktorý posielate ďalej! S detskou psychologičkou o výchove a rodičovskej láske...24.09.2016 Autor: Zuzana Valovičová  Zdroj: Najmama.sk Foto: istockphoto.com Skôr, ako pôjdete hľadať informácie o výchove na internet, zamyslite sa, čo by ste robili, keby ste boli na pustom ostrove a mali problém s dieťaťom. Je dôležité vedieť sa spoliehať na seba, dôverovať si, - hovorí detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová, žena so 43-ročnou praxou v oblasti výchovy

„Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť a dieťa sa pridá.“ Vyslovil raz známy detský psychológ Ivan Štúr a z jeho slov sa stal veľmi obľúbený citát.

Môže mať viacero významov - napríklad nebyť prísnym rodičom, skôr priateľom, ktorý nebude dieťa držať nakrátko alebo i to, že je potrebné drobcovi ukázať život a rodičovskú tvár z tej najsvetlejšej strany, aby dieťa bolo naším najlepším odrazom...

Ale naozaj netreba vychovávať, stačí iba pekne žiť?

„Dr. Štúr svojím vyjadrením vystihol podstatu výchovy. Problémom je ale každodenný život s bežnými problémami a popritom ho žiť krásne a šťastne. Niekedy to nejde zosúladiť.

Rodičia sú len ľudia prežívajúci stresy, bývajú preťažení a unavení. Patrí to ale k životu a výchova sa deje aj vtedy. Deti majú vidieť aj druhú stranu života, samozrejme v únosnej miere.

Základom je ale rodina, v ktorej deti cítia súdržnosť rodičov a je dobré, ak cítia aj širšie rodinné pole - starých rodičov.

V takomto prostredí majú deti pocit bezpečia a bežné konflikty ich až tak nezaťažujú,“ povedala na margo citátu, ktorý pohol spoločnosťou a mnohými rodinami, odborníčka Mgr. Lýdia Adamcová.

A ďalej dodáva: „Dieťa od momentu svojho počatia nevnímalo mamu a otca, cítilo iba „to“ krásne a nežné medzi nimi. To sú jeho prvé dotyky s rodičovskou láskou a nehou, a práve to mu dáva silu a istotu žiť.Mgr. Lýdia Adamcová - psychologičkaZdroj: archív L. Adamcová

Potrebuje "TO krásne" celý svoj život a vie to potom dávať aj ďalej. "TO krásne" čo priťahuje rodičov k sebe, priťahuje aj ich deti. To je totiž „to“, čo dávno poznajú, pretože sa v tomto poli lásky a nehy vyvíjala každá bunka ich tela.“

Svoj pohľad na rodičovskú výchovu nám poskytla Mgr. Lýdia Adamcová, žena so 43-ročnou praxou, ktorá je sama mamou a starou mamou, navyše je facilitátorkou metódy One Brain a pracuje s terapeutickou metódou rodinných konštelácií. O Výchove v kocke píše aj na svojej stránke a blogu.

Ako teda vychovávať a nevychovávať? Aké sú najčastejšie chyby nás rodičov? A má nejaký význam nechať dieťa vyplakať už, keď je malé? Prečítajte si tento naozaj inšpiratívny rozhovor plný vzácnych slov...

Ako sme už v úvode spomínali, v spoločnosti sa stal v poslednej dobe obľúbeným tento citát, ktorý vlastne hovorí o tom, že dieťa je odrazom svojich rodičov. Čo si myslíte vy? Súhlasíte s tým - sú deti naozaj odrazom svojich rodičov, a ak chcú byť vo výchove úspešní, musia ísť v prvom rade sami príkladom?

Začala by som citátom od Daniela Pasterčáka "V mojej osobe sa moja matka a môj otec stali jedným telom."

Slovo "odrazom" nevystihuje podstatu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Predstavte si dva malé kúsky nejakej hmoty - plastelíny rôznej farby. Začnite ich spolu premiešavať.

Hmota zostáva, ale vzniká nová jedinečná kombinácia farieb. Ľudská hmota, ale rastie a rodičia rastú vo svojom dieťati. Rastú vaše schopnosti, radosti, depresie, hnevy, agresivity a to je vzájomne prekombinované.

V tejto ľudskej hmote sú uložené všetky genetické informácie, ktoré sa udiali na genetickej línii oboch rodičov.

Deti sú preto jedinečnou kombináciou genetických dispozícii oboch rodičov. Stáva sa, že rodičia povedia – náš syn je celý starý otec. Korene identity detí siahajú ešte ďalej a veľmi ďaleko.

Byť príkladom? O tom nerozhodujeme my. Či chceme, alebo nechceme vždy a vo všetkom sme vzorom, ktorý si detský mozog zaznamenával a ukladá ako modelové situácie na prežitie.

Rodičia sa však podľa doporučení učia hrať role - nemáme kričať, nechceme aby deti videli naše hádky, naše depresie. Všetko to potláčajú. A tu vzniká problém.

Ako prvý výchovný princíp som vo svojom projekte "Výchova v kocke" uviedla princíp - výchova v pravde. Dieťa si vo svojom vnútornom svete nesie od nás naše schopnosti, emócie, tajomstvá, ale vo vonkajšom svete vidí iné správanie rodičov. Svojim vnútorným radarom registruje rozdiel.

Začne vám prejavovať to, čo ono cíti vo svojom vnútri, akoby zrkadlilo váš potlačený vnútorný svet.

Rodičia ale vidia iba problémy dieťaťa - je drzé, agresívne, nepokojné, smutné, lenivé, a treba s ním niečo robiť, zmeniť ho, liečiť ho. S kým je ale potrebné pracovať?

Ja to bežne prirovnávam k práci záhradníka, ktorý má choré jablká. Nebude predsa liečiť jablko po jablku, ale začne liečiť strom. A tak je to aj s rodinou.

Dnes sa z výchovy detí robí často hotová veda, rodičia majú k dispozícii množstvo kníh, rád a predsa často počúvame, že dnešné deti sú nevychovanejšie, než tie v minulosti, je to tak? Ak áno, čo myslíte, prečo?

Výchova tu vždy bola a bude. Výchova k rodičovstvu sa nikdy špeciálne neštudovala, no napriek tomu ju zvládali všetky generácie. Niektorí lepšie a niektorí horšie.

Výchova má svoje počiatky v rodičovskom inštinkte, postupne sa pridal vyvíjajúci rozum a vznikla múdrosť, ktorá je uložená v archetypoch - prastarých vzoroch matky a otca.

Už malé deti sa pri hre správajú podľa týchto vzorov. Iné je správanie dievčatka a iné chlapca. Čiže my sme sa už narodili s rodičovským potenciálom a od narodenia sa učíme byť rodičmi. Ako dospelí rodičia ale prestaneme počúvať svoj rodičovský inštinkt vyvíjajúci sa milióny rokov.

19 prikázaní Marie Montessori, ktoré vám pomôžu byť lepším rodičom

Majte na pamäti, že dieťa je jedinečná osobnosť a takou výchovou ho...

Súčasný svet technológií nám dáva záruky, študujeme návody, a ak veci nefungujú, vrátime ich, vymeníme alebo vyhodíme. Do tohto sveta sa narodí dieťa - bez návodu a bez záruky.

Príde na rad internet, vygoogliť sa dá všetko. Nevieme však hľadať vo svojom vnútornom svete, aby sme zistili, čo dokážeme - riadiť sa rodičovským inštinktom, skúsenosťami rodičov a svojou múdrosťou.

Vždy poviem, skôr ako pôjdete hľadať informácie na internet, zamyslite sa, čo by ste robili, keby ste boli na pustom ostrove a mali problém s dieťaťom. Je dôležité vedieť sa spoliehať na seba, dôverovať si.

Ak neviete ako ďalej, nerobte nič a vždy sa bude niečo diať a situácia sa porieši. Odstup času dá aj vám iný pohľad na problémovú situáciu. A ak sa problémy hromadia, je potrebné obrátiť sa na odborníkov.

Problémom mnohých rodičov je, že výchovné rady a doporučenia nefungujú alebo fungujú iba dočasne. Často sa stretávam s rodičmi, ktorí majú potom pocity viny, pretože sa problémy dieťaťa nezlepšujú, sú zneistení, bezradní, ešte aj obviňovaní.

Rodič by mal poznať základy fungovania psychiky, základné výchovné aj nevýchovné princípy, počúvať svoj inštinkt, aby vedel ako rady a doporučenia používať.

Starý problém je, že každá staršia generácia povie - dnešné deti sú nevychovanejšie. Nie sú to iba nevychovanejšie deti, ale aj neistí a bezradní rodičia. Vidím problém v oslabenej rodičovskej autorite, akoby deti "trénovali" rodičov a skúšali ich silu, ktorú rodiča prejavujú skôr krikom, trestami a nie silou svojej osobnosti.

Platí, že výchova rodičov ovplyvní človeka už navždy? S ohľadom na dopad v ďalšom budúcom živote, napr. už aj ako dospelého človeka…

Navždy! A našu výchovu cítia aj ďalšie generácie. Aj na nás budú vnuci a pravnuci spomínať, hodnotiť nás a kritizovať, tak ako to možno niekedy robíme aj my.

Mnohé problémy ľudí v dospelosti sú ozvenou detských zážitkov. To je známy jav.

Pekné detstvo je dar, ktorý posielate ďalej. A ak človek nie je spokojný so svojim detstvom, má dve možnosti. Môže v tom pokračovať alebo môže zmeniť to, čo sa mu nepáčilo a nepokračovať v tom. Práve aj v tom prípade môže vyhľadať pomoc.

Stretávate sa s rodinami, kde v jednej dominuje prísnejšia výchova, v druhej voľnejšia. Ktorá cesta je podľa vás lepšia? Nie je príliš benevolentná a voľná výchova deťom na škodu? V tom zmysle, že sa nevedia začleniť do spoločnosti, robia si, čo chcú, nemajú mantinely?

Nejde iba o rodinu, môže ísť aj o rodičov, jeden je prísnejší, druhý benevolentnejší. Taktika jednotného frontu voči deťom neexistuje, vysvetľujem a to aj v 1. module Výchovy v kocke.

Nedoporučujem rodičom hrať úlohu podľa určitých rád, napríklad - byť prísny, byť benevolentnejší. Sú výchovné situácie, v ktorých je potrebné byť prísny a iné, v ktorých môžu byť benevolentnejší a dať dieťaťu určitú slobodu.

Vediem rodičov k tomu, aby inštinktívne vedeli situáciu zhodnotiť a rozhodnúť sa ako reagovať alebo nereagovať a mlčať.

Mlčanie je silná výchovná metóda a povie niekedy viac, ako moralizovanie. Nie som zástanca vyhranených výchovných metód, byť len prísny, alebo byť benevolentnejší, ide tu o ich správnu kombináciu. Samozrejme, vždy sú tu ešte aj schopnosti a povaha dieťaťa.

Akých chýb sa dnešní rodičia, berme do úvahy slovenských, najviac dopúšťajú vo výchove? S čím sa najčastejšie stretávate v praxi?

Dávnejšie vo mne dozrievala myšlienka spracovať tému o chybách a omyloch rodičov. Pripravujem k tomuto celé jedno video, nie síce preto, že by rodičia robili veľa chýb.

Uvedomujem si, že každý rodič chce svoje dieťa vychovávať najlepšie, často si však nesú chybné výchovne modely zo svojho detstva.

Rodičia nemajú doriešené svoje citové problémy, ktoré potom spontánne ovplyvňujú výchovné postoje k deťom. A v rodine potom vznikajú výchovné problémy. Chyby patria k životu, k výchove a treba sa vedieť iba poučiť.

Skôr by som sa sústredila na chybné povedomie v celej spoločnosti. Predovšetkým sú to zle pochopené ženské a mužské výchovne úlohy v tom zmysle, že otec vyhlási - "ja budem zarábať a ty budeš vychovávať naše deti.

Matka dokáže deti vychovať, ale nedokáže zo svojho syna sformovať muža, a svoju dcéru nenaučí ako vnímať a reagovať na mužské postoje a na mužský svet. Miesto toho, aby sa tieto role dopĺňali, necháva sa výchova detí na matku.

Matky, zaujaté bremenom výchovy, zabúdajú potom na partnerský vzťah. Deficitný partnerský vzťah oslabuje a zneisťuje deti, ktoré necítia tú pradávnu silu prameniacu z intimity.

Zabúda sa aj na generačné väzby, tieto sa pretŕhajú a mladé rodiny akoby strácali svoje korene. Vo svete detí majú starí rodičia nezastupiteľné miesto.

Vyčerpaní rodičia nevedia požiadať o pomoc starých rodičov a nahrádza ich televízia, mobily a počítačové hry. Strata generačných koreňov znamená prerušenie toku života, ktorý je ako rieka so svojimi prítokmi a mladí sa rozhodnú urobiť svoj "potôčik".

Dôsledky vidieť v unavených maminkách a rozpadajúcich sa rodinách.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí majú pocit, že výchovu svojho dieťaťa nezvládajú - ak je napríklad dieťa príliš výbušné, neposlušné, ba priam agresívne, alebo naopak apatické, nespolupracuje…

Na jednej strane máme bezradných rodičov a na druhej strane deti, ktoré zrkadlia určité problémy rodičov, ale aj rodiny.

Výchova, respektíve vzájomné pôsobenie medzi rodičmi a deťmi, tu bola veky a dokázali vychovávať aj naši starí rodičia, prastarí rodiča a to bez týchto informácií, ktoré máme my.

Práve to je ten problém, že mnohí rodičia strácajú rodičovský inštinkt a rodičovskú múdrosť.

Iná situácia je v prípade extrémnejšieho problémového správania dieťaťa. Tu sa snažíme prísť s rodičmi na to, čo im dieťa signalizuje a čo im zrkadlí. Problémové správanie dieťaťa má svoj hlboký význam.

Deti citlivo reagujú na nedoriešené problémy rodičov z ich detstva. Prišla za mnou maminka s dievčatkom, ktoré sa začalo po nástupe do materskej škôlky pocikávať.

Okrem toho sa im narodila ďalšia dcérka a staršie dievčatko sa priznalo, že by jej niečo aj urobila, ale nemá to v hlavičke, aj keď ruky by jej chceli niečo urobiť.

Pri rozhovore s maminkou sme pochopili, že tento problém mala aj ona v tom istom veku ako dcéra.

Aj jej sa narodil mladší súrodenec a rodičia ju dali spať do samostatnej a vzdialenejšej izby, kde sa veľmi bála, začala sa pocikávať a skryte ubližovala mladšiemu súrodencovi. A dcéra dnes prežívala to, čo patrilo jej maminke a iba jej to zrkadlila.

Pracovali sme s maminkou a problém zmizol aj u dcéry.

Od akého veku je dieťa tvarovateľné, resp. kedy, ako a za akých okolností podchytiť správanie?

Od najmenšieho veku, a to aj vtedy, ak spinká. Dieťa a jeho mozog spracováva všetko vedome aj nevedome. Je ako špongia, ktorá nasáva všetko zo svojho okolia.

Vo vývoji dieťaťa sú obdobia, pre ktoré je typické určité správanie - obdobie vzdoru a obdobie puberty. Vtedy je dobré rešpektovať určité správanie dieťaťa, nedramatizovať ho, a možno zostať nad vecou.

Hovorí sa, že ak sa dcéra s matkou háda, matka si môže povedať "dobre som ju vychovala". Samozrejme, sú tu ešte aj iné aspekty tohto prirodzeného správania detí, ktorým sme prešli aj my.

Aj my sme boli voči svojim rodičom kritickí, možno provokační. Ak sa to už deje nám, je to iné.

Ak ale určité nevhodné správanie je vleklé, má väčšiu intenzitu, možno sa aj stupňuje, presahuje kritické vekové obdobie, tu je potrebné začať veci riešiť.

Je neefektívne dieťa obviňovať, kritizovať, ale je dôležité zaoberať sa tým, prečo musí naše dieťa takto reagovať.

Má podľa vás zmysel nechávať napríklad už aj malé bábätko vyplakávať, ako to niektorí rodičia robia vo viere, že takto svojmu dieťaťu už od mala stanovujú hranice, aby nebolo rozmaznané?

Nemá to zmysel. Predstavte si, že plačete. Určite k tomu máte nejaký dôvod a miesto chápavého prístupu vás zatvoria do miestnosti. Nikto sa nebude o vás zaujímať, a to len preto, aby ste sa naučila neplakať.

Nemám rada slovo rozmaznané a ešte lenivé dieťa. V 1. module "Výchovy v kocke" hovorím o tom, ako hlboko zasahuje v ľudskom tele stres a prežívané emócie a ako ďaleko až do dospelosti ovplyvňujú prežívanie a správanie človeka.

Iba bezcitný rodič vie nechať dieťa plakať a ono plače možno práve preto, že necíti jeho city a potrebuje ich.

Samozrejme, plač môže mať množstvo iných príčin, ale objatie a kolísanie tu bolo veky a matky nosili svoje deti uviazané na svojom tele, aj s nimi pracovali. Deti takto cítili jej teplo, jej pohyb a prežívali s ňou rôzne jej pocity, ale v bezpečí.

Dnes je dieťa zatvorené v detskej izbe a má tam samo spinkať, a ak plače, nikto mu nerozumie. A téma hraníc je veľká téma, ja som však na túto tému pozrela inak.

https://www.facebook.com/vychovavkocke/

http://vychovavkocke.sk/

    Odporúčame