Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
cesta1
9. jún 2017
47 

Treba si na terorizmus iba zvyknúť a báť sa ?

Pán prezident v jednom zo svojich posledných prejavov povedal:
“CHCEME ŽIŤ BEZ STRACHU. Naši ľudia chcú žiť bez strachu. Či už na Slovensku, v Estónsku alebo vo Francúzsku. Ale o tom, či to tak bude, nerozhoduje len výška prostriedkov na obranu. To nemusí stačiť. Aby sme sa cítili bezpečne, potrebujeme dôveru v našu kolektívnu, spoločnú vôľu a odhodlanie …..”.
Čo však môžeme urobiť pre seba my, aby sme mohli žiť bez strachu? Čo môžeme urobiť pre svoje deti, aby sa dokázali chrániť?
Dôležité je:
– vedieť inštinktívne reagovať v strachu,
– pracovať s odvahou a pozitívnou agresivitou,
– a znovu sa naučiť počúvať vlastný inštinkt, intuíciu alebo predtuchu niečoho. 

… aj tento chlapec je potenciálny agresor. Všetko sa začína malými vojnami v rodine.

K tomu, aby deti neboli agresívne, sa často ale používajú agresívne výchovné metódy. Násilná výchova k ne-násiliu má opačný efekt.
Z detí vyrastajú rodičia, ktorí bijú nielen svoje deti.
Násilná podoba agresie sa tak odovzdáva z generácie na generácie. Potláčaná sa stáva “stlačenou pružinou”, ktorá sa prejaví neskôr. Už dneska vidíme, že je to problémom niektorých emigrantov, ktorí pôvodnú agresiu z domova, budú prejavovať v novom prostredí, ktoré im poskytlo ochranu.

Realitou dneška sa stáva nielen terorizmus, ale sú to aj únosy, prepadnutia, nehody, šikana, týranie, ubližovanie, ponižovanie, vysmievanie, ironizovanie, ale aj prírodné katastrofy a novodobé ochorenia.
Spája ich nepredvídanosť, náš strach, naša bezmocnosť, bezradnosť a neistota. Naš “vnútorný svet” je plný obáv a média zvyšujú našu úzkosť a úzkosť “vonkajšieho sveta” množstvom negatívnych správ z domova a zo sveta.
Existenční obavy o seba, o svojich blízkych nás nútia chrániť sa, izolovať a obmedzovať predovšetkým deti.
Terorizmus nám určuje hranice – možno nebudeme toľko cestovať, lietať, navštevovať davové akcie a pod…
Možno sa naučíme žiť viac do hĺbky ako do šírky, viac sa budem venovať svojmu vnútornému svetu v tichu a pokoji domova, možno začneme objavovať iné hodnoty, nielen hmotné veci a davové akcie, možno začneme pracovať viac na sebe, na svojich strachoch a odvahe. Možno pochopíme, čo nám dáva príroda.
Naša každodenná realita je konfrontovaná s celosvetovými udalosťami a otázky “Bude to aj u nás?”, “Kedy to príde aj ku nám” napadnú každého z nás …
… a názory niektorých odborníkov – budeme si musieť zvyknúť alebo zo svojej krajiny urobiť pevnosť a stavať oplotenia.

Ako pripraviť deti na takúto budúcnosť ? 
Deti by mali byť pripravené aj na takýto život. Nie však teoreticky – vysvetľovaním, neustálym pripomínaním, kontrolovaním, pretože tým sa v ich vedomí udržiava strach, ktorý následne funguje ako magnet.

Prvou otázkou je – “ako to povedať deťom”. Deti majú “svoje radary” a cítia to v “ovzduší”.
Je potrebné aj na vedomej úrovni im to pomenovať a vysvetliť primerane ich veku. Menším deťom to môžete vysvetliť rozprávkami, bájkami, príbehmi zo sveta zvierat, ktoré môžete prispôsobiť problematike. Múdrosť prírody nám dáva množstvo poučení týkajúcich sa zabíjanie a smrti. Deti by mali vedieť o predátoroch, prečo niektoré zvieratá zabíjajú iné, že slabé zvieratká sa stávajú korisťou silnejších a preto je dôležité byť silní a odvážni.
Staršiemu dieťaťu sa dá povedať – “ak by si bol malý, tak by som ti povedal, že do osieho hniezda sa nemá pichať, pretože osy ťa potom napadnú. Vysmievanie, ironizovanie, ponižovanie má podobný efekt. Môžeš to robiť ale musíš vedieť, že riskuješ a môže sa ti to nejakým spôsobom vždy vrátiť. Alebo – zúrivého býka je ťažké premôcť, je dobré takticky sa mu vyhnúť.”
Deti sa musia naučiť rôzne životné situácie predvídať, správne vnímať, primerane reagovať a brániť sa.

Druhou otázkou je – ako pracovať so strachom, s pozitívnou agresivitou, vlastnou intuíciou a inštinktom.

STRACH je ako tma. Tma je dôležitá ale zmeniť ju môžete iba ak zapálite svetlo. Podobne je to aj strachom. Strach je potrebný a riešiť ho môžeme tréningom odvahy. Nezabúdajme na to staré – “Odvážnemu šťastie praje”.

Problémom strachu je automatické spustenie stresového reagovania a to zasiahne viaceré úrovne človeka – mozog, telesné funkcie, naše správanie. Ako to všetko dostať pod kontrolu? http://vychovavkocke.sk/produkt/modul-2-stres-a-emocie/
Základom je napríklad pochopiť funkciu pravej a ľavej hemisféry, ktoré pracujú odlišne ale v prospech celku.
Upozornila by som len na ich niektoré funkcie :
Ľavá hemisféra je zameraná na detaily, analyzuje, rozoberá, pracuje so slovami, vníma strachy. Deti orientované na “ľavú hemisféru” vnímajú rôzne životné situácie so strachom, všetko analyzujú, uľpievajú na detailoch, neustále si ich overujú.
Pravá hemisféra je zameraná na celok, s využitím intuície rieši situácie, pracuje so zážitkami, symbolmi, obrazmi a predovšetkým nevníma strachy. Deti orientované na “pravú mozgovú hemisféru” majú dar poznať celok pri pohľade na jedinú jeho časť a obraz rozpoznajú podstatne rýchlejšie ako deti ľavohemisférové. Tieto deti sú tvorivé, využívajú intuíciu a neboja sa.
Základom fungovania mozgu je vzájomná spolupráca oboch hemisfér a dopĺňanie informácií. Práve táto schopnosť je u mnohých detí blokovaná a vyžaduje špeciálne cvičenia.
AGRESIA je stará ako ľudstvo samo. Je našou podstatou a má aj svoju pozitívnu hodnotu – dáva nám silu prežiť, zvíťaziť a uplatniť sa. Dáva silu našim inštinktom, ako sú pud sebazáchovy, dáva nám silu k obrane seba svojho teritória a svojich blízkych. Súčasnou spoločnosťou je agresia chápaná z negatívnej stránky – násilie, ničenie a skôr je snaha potláčať ju a eliminovať zo života už aj u detí. Silu agresivity je potrebné presmerovať na tréning odvahy – vedieť súperiť, bojovať, utekať, plávať, športovať …

Ľudstvo sa na tejto planéte vyvíjalo a prežilo vďaka INTUÍCII a inštinktom.
Rôzne menšie a väčšie vojny, živelne pohromy, osobné traumy pomohli našim predkom vytvoriť “program prežitia”, ktorý si nesieme aj my. Intuícia znamená návrat k niečomu, čo sprevádzalo vývoj ľudstva. Kto ju mal prežil a vďaka nemu možno žijeme aj my.

Rozum a rácio nám už často nedokážu pomôcť – ako sa vyhnúť teroristickým útokom, čo si vybrať z množstva informácií, rád, ponúk, z množstva nápadov, ktorým sľubom uveriť, ktoré zmluvy podpísať, ktorým ľuďom veriť, aké výchovné metódy použiť, ako sa rozhodovať.
Stres z nesprávneho rozhodnutia, oklamanie, krachu, zlyhania napĺňajú náš život. Stojí nás to čas a prežívame stres, zažívame pochybnosti, výčitky, sklamania.

Dneska sme konfrontovaní s oslabenou schopnosťou intuitívneho vnímania, ktoré z “pozície rozumu” máme tendenciu podceňovať. Intuícia je však staršia a skúsenejšia a je ideálne vedieť ich kombinovať.

Intuícia je náš šiesty zmysel, ktorý dopĺňa naše zmyslové vnímanie reality a znovu je to o spolupráci ľavej a pravej hemisféry.
Je to náš vnútorný hlas, ktorý sa nás snaží, v každej chvíli pohotovo informovať o možnostiach a rizikách.
Spája nás s informáciami “ľudského internetu”, ktorý sa vyvíjal milióny rokov.
Otázkou je iba – “Vieme ho počúvať, dôverujeme mu?”

Intuícia je určitým vnútorným impulzom, ktorý je charakterizovaný rýchlosťou chápania a rozhodovania, ktoré nie je podporené žiadnym logickým uvažovaním a i napriek tomu je sprevádzané pocitom istoty a rozhodnosti.
… vieme niečo a nevieme prečo to vieme…

… a ak nedokážeme počúvať svoju intuíciu, aj tak sa nám ozýva iným spôsobom – zabudneme ísť niekde, nedostaneme lístky na koncert, zmeškáme vlak, ochorieme a pod. ….
Najviac som si efekt intuície uvedomila pri rozhovore s matkou, ktorá mi rozprávala svoj príbeh – mala priateľku, s ktorou si pomáhali aj pri zabezpečovaní starostlivosti o deti. Jedno popoludnie priateľka chcela vziať aj jej deti, že sa pôjdu spolu kúpať na kúpalisko. Matka mi popísala ako cítila silný odmietavý postoj k tomu, aby svoje deti pustila. Nevedela si to vysvetliť, vyhovárala sa, že deti sa majú pripravovať do školy a súčasne ju trápili výčitky. Deti zostali doma a priateľka havarovala a zahynula spolu so svojím synom.
Toto je sila inštinktu a intuície.…

Mgr.Adamcová Lýdia

- See more at: http://vychovavkocke.sk/treba-si-na-terorizmus-iba-zvyknut-a-bat-sa/