V rámci terapie spracovania traumy z minulosti som dostala za úlohu napísať list otcovi a tak mu povedať, čo som nestihla... bolo to pre mňa ťažké, pretože vďaka okolnostiam a možno aj mojej tvrdohlavosti toho bolo veru dosť... nechcem tu kopírovať všetko, čo som písala, iba chcem povedať vám ostatným, ako som zmeškala niečo dôležité vo svojom živote, čo už nemôžem zmeniť... možno sa aj vy zamyslíte a zistíte, že máte vo svojom okolí človeka, ktorému potrebujete niečo povedať skôr, ako sa vaše cesty navždy rozídu... urobte to... lebo potom to bolí o to viac... a skúste ma nesúdiť... niekedy sa proste nedá...

Oci,

píšem Ti, aby som Ti povedala to, čo som nestihla povedať osobne. Spoznala som Ťa v šestnástich rokoch a musím Ti povedať, že to bolo pre mňa sklamanie... Mala som vysnívaného princa a stretla som gazdu... Žil si so svojou novou rodinou v malom domčeku s veľkou záhradou, choval si všetko, čo sa dalo... pamätám si na kozu – kamzíka, ktorú sme vždy dávali dolu z nejakej strechy, na havkáča Zoru, prasiatka, ovce, kačky, sliepky, zajacov, holubov, kuny... čo som len chcela, všetko si mal... a ja som to nechápala... bola som vychovávaná inak a aj sme s mamou žili v iných podmienkach... ale postupne sa mi to zapáčilo a zvykla som si na pranie v potoku, latrínu v záhrade, zabíjačku a všetko to okolo domu... Rada som k vám chodila na návštevy a bolo to všetko fajn... Tvoja manželka ma vzala ako svoju a nikdy som necítila, že by robila rozdiely... za to si ju dodnes veľmi vážim... Ty si mal zvláštnu povahu... síce si mal heslo, že pokiaľ nepomôžeš, tak zle neurobíš, ale svojím pitím si zle narobil veľakrát... a potom sa kričalo a vzduchom lietali aj “pohlavné orgány“... proste toto bola Tvoja druhá črta... pamätám si, ako išiel od vás Peťo z prvej návštevy... predýchaval to ešte pár dní... nezvyknutý na krik... a potom, keď si sa mu vyhrážal, že Ti musí tykať a hovoriť Jožo, lebo inak mu budeš hovoriť ko..t, tak to ho už úplne položilo (a pamätáš, že si to aj splnil!) Napriek tomu, keď sa nepilo a nekričalo, bolo super... keď sme ako decká dospeli a založili si rodiny, akosi sa tie nitky popretŕhali... dokopy to dali zase až vnúčatá... keď sme došli prvýkrát s malým, už si bol iný, poznačený chorobou, ale na druhej strane aj abstinovaním... a ja som dostala prvé vnuknutie, že by sme mali dať, Šaňka pokrstiť ešte tento rok, lebo budúci môže byť neskoro... krstili sme v novembri 2010 a Ty si si neodpustil rypnúť do kňaza pred kostolom, čo sa tam hrá na Batmana... No celý Ty... A potom prišli Vianoce... stretli sme sa u vás skoro všetci a bolo fajn... Šani lozil po Tebe, ťahal Ťa za fúzy a Ty si ho nechal... a vo mne niečo zase kričalo “Foť to, foť to, toto už nebude...“ nepočúvala som... bola som lenivá ísť do chodby pre foťák a ospravedlňovala som sa sama pred sebou, že je nás tam dosť a nebudem sa pretláčať atď... keď sme sa lúčili, strašne si ma stisol... mala som pocit, že sme jedno telo a jedno srdce a vedela som... ďalšie varovanie... šli sme v aute domov a ja som nad tým premýšľala... z myšlienok ma vytrhol Peťov hlas. Mal som taký pocit, akoby sa tatko lúčil... Tak teda nielen mne sa tak zdalo... v noci vola brat... skolaboval si, vzali Ťa do nemocnice... a stále som verila, že všetky znamenia sú len tak... len akože, pretože tam hore sa niekto nudí... neboli... prehupol sa január... boli sme v nemocnici, čakal si na vyjadrenie lekárov... dávali si načas a nakoniec rozhodli... metastázu treba skúsiť z hlavy vybrať... no, vybrali... boli sme za Tebou, ležal si a nevnímal si... dve diery v hlave, jednu v hrudi... kosť a koža... kanyla v nohe, lebo v ruke už nebolo kam... a ja som nevedela, čo robiť, čo povedať... stáli sme tam a počúvali sestru, ktorá každých 15 minút vybehla z kukane a vrešťala „Pán M., máte tu návštevu, venujte sa im, nespite!!!“ A mala som chuť ju zdrapiť a tresknúť z okna... alebo ju rovno poslať do pi.e... (žeby som to zdedila po Tebe?) keď sme odchádzali sklonila som sa k Tebe a Ty si mi niečo povedal... sľúbila som Ti, že zase prídeme... cestou domou sa mi v hlave rozležala veta „Maj sa mi tu dobre, moja.“... to bolo to, čo si povedal, Ty si sa rozlúčil, žiadne nabudúce nebude... a ja som Ti nepovedala to dôležité, že Ťa ľúbim... Peťo bol zlatý, že otočí auto... spanikárila som, ako otočí??? Ak ho otočí, tak mi tato zomrie, veď sa rozlúčil, už sa neuvidíme... stále vo mne niečo bojovalo... aj nasledujúce dni... bolo to strašné, oci... na jednej strane som sa chcela rozbehnúť za Tebou a povedať Ti, že ťa ľúbim... na druhej strane som sedela v kresle a triasla som sa od strachu, že ak to urobím, tak zomrieš, keď budem stáť pred dverami nemocničnej  izby... a že Ťa vlastne ja svojou návštevou zabijem... Pamätám si to, akoby to bolo dnes... Mali sme ísť za Tebou v utorok... z nedele na pondelok sa mi snívalo, že som Ťa videla odchádzať... šiel si pešo niekam preč a ani si sa neobzrel... celý pondelok som bola ako na tŕňoch... niečo sa musí stať... niečo... už sa predsa neuvidíme a zajtra máme ísť do nemocnice... bolo to také silné, že mi bolo zle... Večer o pol šiestej zvonil mobil... vedela som... ani som sa nemusela pozerať a bolo mi jasné, lebo sa mi zrazu uľavilo... volal brat... zomrel si sám, 24.1.2011 - 15 minút potom, čo odišla Tvoja manželka po skončení návštev... a ja Ti už nikdy nepoviem, že Ťa ľúbim... pokazila som to... celý čas, čo Ťa poznám, som sa snažila držať trošku bokom, pretože si mal novú rodinu a nechcela som sa priveľmi miešať... a teraz sa mi to vypomstilo, myslela som, že mám času dosť, teda nie dosť, ale aspoň toho pol roka, čo dávali lekári... boli to necelé 3 týždne... ale aj to je dosť dlhá doba na jedno ĽÚBIM ŤA...

Oci, neviem, kde teraz si... ale dúfam, že sa tam máš dobre... chcem Ti povedať, že Ťa ľúbim... a ešte niečo... oci, prepánajána, čo budeme robiť? Veď ja som úplne rovnaká, ako Ty... máme starý dom, latrínu, záhradu, na jar pribudnú ovečky a určite aj iné zvieratá... a Šaňko chce havkáča... a stále nadávam, ako opitý námorník (pamätáš, kedysi si mi to povedal), keď ma naštvú... a nie som princezná, som gazdiná... robím kompóty a džemy, pečiem chlieb... a na veľa vecí sa ešte len chystám... som ako Ty... telom aj dušou... dúfam, že budeš na mňa pyšný... a bolo mi cťou mať takého otca... ľúbila som ťa, ľúbim ťa a vždy ťa budem ľúbiť... “tvoja“ (presne tak, ako si ma volal)

Môjmu tatinovi  1953 - 2011

   Akosi sa v poslednom čase stretávam s ľuďmi, ktorí nerobia nič iné, len zásobujú človeka “dobrými radami“. A rady o výchove sú top jedna... Mamičky sú rôzne, detičky ešte rôznejšie... čo platí na jedno, to nebude nikdy platiť na iné... takže mnoho rád sa míňa účinkom...

   Viem, že robím chyby... mnohé si uvedomím vzápätí a mnohé neskôr... mnohé možno vyplávajú na povrch v puberte... a teraz čo? Mám sa obesiť alebo zastreliť? A áno, hľadala som “zaručené návody“, radila som sa s priateľkami, čítala som knihy a diskusie... Ako hovorí moja priateľka, celkovo je problém tejto doby v tom, že OČAKÁVAME... ak ja urobím to, ten druhý musí urobiť ono, lebo ja na jeho mieste by som to tak urobila... lenže ten druhý má svoju hlavu a svoj rozum a urobí to, čo uzná za vhodné... potom je problém... toto funguje nielen medzi dospelými navzájom, ale aj medzi dospelými a deťmi... a prečo reagujeme tak, ako reagujeme? Na tom sa podieľa celý rad faktorov... tak som trochu skúmala aj v tejto oblasti... a na jednom pobyte s adoptovanými deťmi, kde sme preberali problémy s pripútaním dieťaťa k novým rodičom, som dostala tip na knižku...

http://www.navrat.sk/?lang=SK&cat=611b19c6dc7fb196b39d4fed68020170

   V tej knižke sa opisujú problémy detí, ktoré zažili v útlom detstve nejakú traumu, čo spôsobilo následný problém. Pri čítaní som zistila, že tieto veci sa netýkajú iba opustených, zanedbávaných, či týraných detí. Týka sa to každého. Dnes sa už vie, že dieťa potrebuje vzťah s matkou budovať už v brušku, neskôr kojením, nosením a pod... kedysi to bolo inak, dieťa v šiestich mesiacoch šlo do jaslí, matka do práce a také “pripútanie“ bolo neznámy pojem... niektoré deti sa prispôsobili lepšie, niektoré horšie... a čo je dôležité, našla som sa v tej knihe aj ja... moje pripútanie k mojej matke nebolo správne a preto mám teraz problém s “pripútaním sa k dieťaťu“ ...  zdá sa vám to divné? Aj mne to pripadalo také moc vedecké, ale sú na toto všetko štúdie... takže by som povedala, že mamičky, ktoré tu majú podľa iných supermamičiek nejaký problém, nemusia ani vedieť, že nejaký problém majú a všetko môžu cítiť inak (preto tu vzniká toľko sporov v debatách)... mne tá kniha veľmi pomohla v chápaní, prečo som taká mama, aká som... po ďalšej debate s odborníkmi v tejto oblasti som sa dozvedela nasledovné:

1.   nie je dôležité, čo sa stane (to zlé), ale to, čo sa stane POTOM... moja reakcia na činnosť dieťaťa môže byť neadekvátna (tým nemyslím mlátenie, ale napríklad nakričať, capnúť – pretože to inak neviem, lebo môj vzťah s mojou matkou bol taký, aký bol), ale následne je treba, aby dieťa vedelo, že som to urobila pod vplyvom zlej emócie, že mi je to ľúto, veľmi ho ľúbim a treba sa OSPRAVEDLNIŤ.

2.   v dnešnej dobe by nemala byť DOBRÁ MATKA... dnes stačí iba byť DOSŤ DOBRÁ MATKA... má to svoje dôvody, deti sú samostatnejšie a vyspelejšie, ako sme boli my v ich veku... to, čo bolo treba nám pomáhať a za nás robiť, to oni zvládnu jak sa povie ľavou zadnou... inteligencia populácie podľa výskumov klesá, pretože máme takú vyspelú techniku, že všetko robí za nás... tým sme sa “pokazili“, pretože už nie sme nútení toľko premýšľať, experimentovať, učiť sa a tým si zvyšovať IQ... preto by aj mamy, (alebo teda celkovo rodičia) ako tá “vyspelá technika“ rodiny, mali trochu to materstvo flákať... tým samozrejme nemyslím deti zanedbávať, ale nechať im voľnú ruku v objavovaní a skúmaní, hlavne robiť s nimi to, čo ich baví a nie to, k čomu ich my tlačíme...

   Vianoce... sviatky pokoja a mieru... v dnešných dňoch už tak trochu aj materiálnych vecí (trochu???) Začala som sa zamýšľať už nejaký čas pred vianocami... asi som tento rok konečne dospela... alebo som si len ujasnila rebríček hodnôt... v dobe, keď 20.12. počuť okolo len “už aby bolo po sviatkoch“ som sa ocitla v rozprávke...

   Naše tohoročné Vianoce boli najúžasnejšie za posledných neviem koľko rokov... najkrajšie zo všetkých z nášho skoro 13-ročného manželstva a možno aj najkrajšie v mojom živote... Všetko to začalo úplne nevinne ešte v novembri... naši mali objednaný kartón zákuskov (ešte od Veľkej noci), stretli sa s cukrárkou, že už na vianoce piecť nebude, že už chodí do práce od leta (!) a nebude to stíhať, že... v malom meste na začiatku decembra nikto objednávku na vianoce nezoberie... tak som si povedala, idem na to... ľavá nie som, v cukrárni som predávala, aj sa priamo tam pieklo, dačo sa na mňa nalepilo... to dám... tak som sa povŕtala v knižkách s receptami, dačo opísala od babky, dačo od uja googla... keď prišiel deň D, pustila som sa do toho... medovníky, tlapky, zázvorníky, podlesníčky, opitý Izidor, medový rez, škoricové klbká, marlenka, šuhajdy, linecké, grilážky, dvojfarebné kocky, koláčiky Franza Jozefa, orechové hviezdičky, odpaľované venčeky, žĺtkové rezy (teda tie skončili ako guľky...xi xi)... piekla som a piekla 4 dni... stále sa mi zdalo málo... veď sú vianoce... musí byť dosť... a 21.12. som začala baliť... našim a nám... a nám a našim... a zrazu som sa ocitla v rozprávke o Maruške... pamätáte na tú bezodnú soľničku? Ak to bude pre všetkých, bude dosť, ak však len pre seba, nikdy dosť nebude... a svitlo mi... stále mi bolo málo, myslela som, že keď dám aj našim, pre nás nebude dosť a tak som dopekala ďalšie a ďalšie... a keď som začala deliť, bolo to nekonečné... neubúdalo... kartón našim, kartón svokrovcom... naši a svokrovci posunuli po krabičke ďalej...naši jednej babičke, ktorá žije sama a už nevládze piecť, svokrovci rodičom... a ešte ostala krabica pre manžela do práce, a potom ho jeho kolegyňa poprosila, že kúpi, že nestihla piecť... tak som zbalila aj jej, samozrejme zadarmo... a ešte ostalo aj nám na celé sviatky... keď som si uvedomila podobnosť s rozprávkou, ostala som v nemom úžase... aj v dnešnom uponáhľanom svete ešte existujú situácie, ktoré nás zastavia a vkradnú sa nám do srdiečka v podobe hrejivého pocitu... a ja som si povedala, že tento pocit si nedám vziať a tieto vianoce sa budem snažiť pozerať okolo seba inak... nebudem hľadieť, kto má aký stromček a čo mal pod ním, ale kto má aké srdiečko a čo má v ňom... a hneď 24.12. pri zdobení stromčeka som na to zabudla... snažila som sa vešať gule rovnomerne, malý mi pomáhal a vešal 3 gule na jedno miesto... stále a znova... naštvaná, že ma zdržiava prevešiavaním a nechce si dať povedať, že to tak nemá byť, som vypenila... pozeral na mňa a úplne samozrejme skonštatoval: „Maminka, ale to tak musí byť, to je predsa maminka, tatinko a Šaňko.“... Miláčik môj, obrátil mi život na ruby, dokáže zo mňa vydolovať to moje lepšie ja a ja ho za to neskutočne ľúbim... a prisahala som si, že už nezabudnem na moje predsavzatie pozerať sa okolo seba inak... a že som videla veci... uvedomila som si, že milujem moju rodinu hlavne preto, aká je... aj pre občasné spory a hundrania, ktoré znamenajú, že každý člen je jedinečný, má svoj názor a preto netreba čakať, že sa bude správať, ako by som chcela ja... že otcova druhá manželka je úžasný človek, pretože z toho mála, čo má, sa podelila a vzala si na sviatky chlapca z detského domova. A otec je “tam hore“ určite na ňu pyšný... že manželova rodina je aj moja rodina a môžem povedať, že ich mám naozaj rada, že sú jeho rodičia aj moji rodičia a celá jeho rodina aj moja  rodina... pochopila som, že sme si museli nájsť cestu k sebe a že je chyba, keď si ľudia celkovo myslia, že “iná“ výchova a rodinné pomery znamená automaticky “zlé“... dnes sú to pre mňa dôležití ľudia a som rada, že sú to práve oni, čo prišli do môjho života... aj keď mi je jasné, že nebude vždy slnečno, podstatné je, že tam niekde v hĺbke srdca to je a dá sa k tomu hocikedy vrátiť... a takto by som mohla písať ďalej a ďalej... s niektorými ľuďmi som sa stretla, s inými som si písala, či telefonovala, a na každého som sa snažila pozerať inak... a keď som rozprávala kamarátke mojej babičky “trampoty“ s koláčmi, povedala mi niečo, čo si dovolím zvoliť za moje nové životné heslo : „V živote sa ti vráti len to, čo rozdáš. Nič viac a nič menej“... sľubujem, že sa budem snažiť viac, aby rozprávka o Maruške žila ďalej...

P.S. Na stromčeku stále visia 3 gule na jednom mieste... lebo maminka, tatinko a Šaňko sa veľmi ľúbia...