Tancujem medzi kvapkami dažďa...

Konečne v piatok začalo pršať... konečne... všetkým už to 3-týždňové sucho liezlo na nervy, všetci sa sťažovali, brblali, frfľali... sedela som v MHD a tešila som sa... ja sa vždy teším, keď prší... je to niečo, čo mi je blízke... podľa čínskeho horoskopu som ohnivý drak a moja ohnivá povaha z času na čas potrebuje sprchu, aby som vychladla... zmoknúť do nitky je to, čo mi robí radosť... áno, som úchyl a čo... niekto nechce zmoknúť a za to sa špára v nose (alebo inde). A ako si tak sedím v rozpálenom buse (lebo búrka prišla nečakane), ľudia začali vyskakovať a zatvárať okná, lebo na nich PRŠÍ... no prosím pekne, posledné dni som nepočúvala nič iné, len že už by mohlo spŕchnuť... a keď sa tak stane, tak bác, ono nám to vadí... nájde sa vôbec niekto, kto je vďačný za dážď aj v prípade, že mu zrovna časovo nevyhovuje? Lebo ako poliať v noci záhradu a zmyť prach je ok, ale ovlažiť cez deň ľudí, tak to pŕŕŕ, milá príroda, na tom sa nedohodneme... Kráčala som domov a mokla som do nitky... cez potôčiky vody, ktorá mi stekala cez oči z vlasov,  som pozorovala ľudí... no napchali by sa aj do myšacej diery, len aby na nich nespadla kvapka vody... ach jaj, ľudia... nič a nikto im nevyhovie... ignorovala som divné pohľady a tak som si domov tancovala medzi kvapkami... keďže nie som dobrá tanečníčka a musím priznať, že ma to ani nebaví, narážali sme s kvapkami do seba, postúpali sme si po nohách a tešili sme sa, ako sa nám darí jašiť sa... som úchylná, čo sa dažďa týka... a teda že dnes som si myslela, že som našla podobne úchylú ženu, ktorá šla predomnou... a zase pršalo a ja som zase nemala dáždnik... a všetci naokolo šli pod dáždnikmi... niektorí divne kukali, no mne to zase nevadilo... a očividne ani žene predomnou nie... ohodená v minišatočkách a svetríčku, úžasné štekle, parádna kabela cez plece, dajaká nóbl baretka... tak si vravím, kukaj, ani nóblženské nenosia vždy dáždnik... no ako tak kuknem druhý raz, krok má akýsi neistý... možno nevie chodiť v štekliach... hm... možno má vypité, oblečko vyzerá, akoby bola niekde - stretko, párty, čo ja viem... v ruke s niekoľkými hrubými prsteňmi polozmoknutá cigoška... prechádzam okolo nej... do očí mi udrie jej obrovské bruško... ako by moja mama povedala - brucho zarovno nosom (a teda bolo ešte hodný kus pred nosom)... ako viem, že karma je zdarma a viem, že som hnusná, ale fakt som si priala, aby v tom bruchu mala radšej obrovský nádor a nie dieťa... ožratá jak doga s cigoškou v paprči... aj tie kvapky dažďa akosi posmutneli... tancovala som si domov medzi kvapkami dažďa, no mala som pocit, že to už nie je dážď ale slzy... Boh opatruj toho človiečika...