Dnes je to rok, čo som ťukala do mobilu sms: Dnes ráno babička zomrela... kecali všetci, ktorí tvrdili, že to časom bude bolieť menej... dnes mám pocit, akoby to bolo dnes... chcem vrátiť čas, prísť domov, ísť do obývačky a nakuknúť do jej obľúbeného kresla... a potom ju objať a dať jej pusu na líce... a potom mať úžasné popoludnie... priniesť jej punčové guľky a žmurknúť, že to je TEN koláč, ktorý sa mi nepodaril... a potom hľadať chybu v recepte (aj keď vieme, že som to spackala ja)... ukázať jej fotky detí z posledného výletu... a smiať sa, keď bez okuliarov vidí a okomentuje niečo iné... priniesť jej kvietok a len tak sa tešiť, že sa ona teší, lebo sa už nedostane tak často von... presviedčať ju, aby šla s nami do reštiky, lebo dnes je všetkým jedno, že sa jej trasú ruky a padá jej z vidličky, nikto si nikoho nevšíma... a takto by som mohla menovať ďalej aj celý ďalší rok... veľa maličkostí by sa našlo, pretože mi je strašne smutno... nechcem vlastne nič... len ju objať a dať jej pusu na líce... babi, chýbaš mi... ľúbim Ťa... ak Boh dá, stretneme sa v nebi... griotku prinesiem...