Zabudnite na matku s nadhľadom. Zabudnite na vtipné postrehy. Zabudnite na životom ostrieľanú trojkusovú matku. Teraz vám píše vystresovaná prvomatka prváčky, ktorá nenávidí systém, ktorý jej ukradol roky piplané bábätko, nenávidí tie inštitúcie, ktorý ten systém zabezpečujú a stále je presvedčená, že učiteľky na prvom stupni sú platené za to, aby spôsobovali deťom doživotnú traumu. Alebo aspoň ich matkám. Všetkým. Je to jedno, lebo v tomto prípade rozum dovolenkuje.

A tak roním krokodílie slzy, pretože vidím, že môjmu pokladu sa tam nepáči. Asi..? Neviem.

Blog na tému prvá trieda vo mne vrie už dlho, ale ja som stále nevedela čo mám doň napísať. Ak sa mám držať faktov, tak by som napísala, že prvý dojem – zlý. Päť detí z Mišutinej škôlky, ktoré šli s ňou do tejto školy, rozhodili do štyroch tried. Jedine spolužiačky - dvojčatá nechali spolu.

Asi po mesiaci som pochopila, prečo to spravili. Stretla som jednu známu, ktorá mala syna v tejto škole pred desiatimi (!) rokmi a s ním zo škôlky prešlo do jednej triedy tuším 17 spolužiakov. Rodičia týchto detí boli jedna partia, ktorá spolu chodila na dovolenky. Takéto rodičovské komando muselo tú pani učiteľku ničiť. Skúste hádať, ktorá pani učiteľka to bola. Jasné, že tá naša. V tom čase musela začínať, čiže má môj obdiv, že to ustála.

Záverom – Mišutka tam ostala bez kamošiek. Áno, ani to by nemuselo byť v zásade zlé, veď si nájde nové. Ale. Ale Miš sa s nimi nechcela kamarátiť. Vraj jej vadilo, že sú neposlušní a divokí. Myslím, že oni by sa s ňou aj kamarátili, vždy sa k nej správali pekne, ale ona radšej sedela v lavici a kreslila, vystrihovala a lepila.

Doteraz keď som pre ňu chodievam, má okolo seba strašný bordel, ceruzky a fixky všade, pod sebou more strihancov a pred sebou štós kresieb a koláží.

Zase mi tak nejak po 100 rokoch prišlo, že by bolo fajn napísať nový blog. No a keď musíš, tak musíš a tak čítajte.

Asi vás neprekvapím, keď oznámim, že oficiálne sú všetky tri deti odovzdané vzdelávacím inštitúciám. Niektoré s väčším úspechom, niektoré s menším. Tým väčším deťom, ktoré sú vo vzdelávacích inštitúciách s menším úspechom sa budem venovať nabudúce. Teraz sa pozrieme na tie malé s veľkým (úspechom).

Ľudia, to je také dobré! Prestavte si, že máte vyhorenú matku po troch – nie, moment - šiestich rokoch na materskej, viete, kam deti pôjdu, viete, čo tie deti potrebujú , poznáte učiteľky, poznáte systém..no čo viac treba? Už som sa nevedela dočkať, kedy nastúpia na celý deň a desila som sa momentu, že ochorejú a budú musieť zostať doma.

Spomínam, ako som prvý krát odprevádzala do škôlky Miš. Hehe. Nenávidela som systém, ktorý mi kradol tri roky piplané bábätko, nenávidela som tie inštitúcie, ktoré ten systém zabezpečujú, dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, že učiteľky nie sú platené za to, aby spôsobovali môjmu pokladu doživotné traumy, ale že sú vlastne úplne super a krokodílie slzy som ronila, keď som videla, že môjmu pokladu sa tam páči …!

Druhý krát pri krpcoch som ronila slzy, že aj 15.9. je zase nejaký voľný deň. Vravím, už som na tom bola zle.

Systém okolo ranného vychystávania sme si našli rýchlo. Môj rekord vo vychystávaní rodiny, trasa posteľ-auto, je niečo okolo 17 minút. Tri deti a jedna matka. No dobre, až také super to nie je – keď sa veľmi ponáhľam, nestihnem si spraviť make up.

Mišutka je v našej rodine stále pilotný projekt. Situácie, do ktorých sa s ňou dostávame, sú pre nás nové. Fakt, že okrem nej máme ďalšie dve deti, tomu nijak neprispieva. Pri Miš vymýšľame ako zvládať úplne nové veci a s malými sa vlastne učíme ako s dvomi deťmi naraz zvládnuť to, čo sme už zažili, ale v takom čase, ktorý bežne stačí na menej ako jedno dieťa.

Tento príspevok je dôkazom toho, že keď už decko vypiplete a vyšupnete ho do sveta (nechcete, ale musíte), čoraz menej viete ovplyvniť to, čo vaše dieťa v tom svete porobí. A keď teda už nejaké blbosti porobí, vy si môžete jedine trieskať hlavu o stenu. A veruže si ju trieskate. Riadne. Neviete nijak zaručiť, že váš potomok sa bude správať ako očakávate.

Všetky tri naše deti sú plavci. Trepeme sa s nimi po kurzoch od malička pretože to, či dieťa vie plávať je v našej rodine otázkou základného prežitia. To znamená, že naša najstaršia už niekoľko rokov pláva bez strachu a bez pomôcok bazénoch i jazerách.

Miš práve po prvý krát od bábätka na plávanie nechodí. Od januára do apríla sme na plávaní, ktoré mala zaplatené, boli dva krát a tak som ho prehodila až od septembra. Preto sme sa potešili, keď prišla možnosť zo škôlky, že deti budú mať dva týždne kurz plávania. Môj chlap sa ešte uisťoval, či bude kurz aj pre tých, čo už vedia plávať, aby to nebol len zabitý čas a utopené peniaze.

Nejakú kulehu som šípila ja a aj on. Obaja totiž dobre poznáme tendenciu našej nastaršej v najnevhodnejších momentoch sa tváriť ako z pomocnej školy. Vypleští tie modré oči a v tom okamihu jej ubudne tak 15 bodov IQ.

Chlap jej ešte pred kurzom rozprával niečo o tom ako sa budú deti na plávaní deliť do skupín podľa toho, ako vedia plávať. Ja som nepovedala nič, ale keď sa vrátila po prvej hodine, hneď som sa jej pýtala ako bolo.

Áno, aj ja sa môžem chváliť svojmi deťmi. Sú úžasné a vychované, môžem so všetkými tromi naraz plus s dvomi psami sama ísť do Freshmarketu, naobedovať sa tam, ísť krížom cez celý lokál si kupiť kávu, nejakú zeleninu a zísť dole do garáže. Môžeme cestovať MHD. Všetci z toho máme výlet a veľký zážitok, pretože sme rozmaznaní chodiť všade autom. Zvládame nákupy, návštevy, reštaurácie a ostatné spoločenské situácie.

Potom raz sa stane, že sa nám všetkým naraz stretnú „svoje dni“ a maminka to rozdýchava týždeň.

Teda rozdýchavam to tak, že až som sa po 100 rokoch znova unúvala napísať blog.

Začalo to už tým ako sme vybrali Mišelu zo škôlky. Behom piatich sekúnd som ju chcela vrátiť naspäť. Vybehla von, ako zmyslov zbavená letela, cesta – necesta, hysterická matka – nehysterická matka. Malí, zatiaľ bez akýchkoľvek zmyslov, za ňou, samozrejme. Dobehla som ju, keď vyliezla na nejaký múrik, Ivana a Tomáš tiež a potom nevedeli zliezť.

Chytila som ju za plecia, sklonila sa (tých 10cm) pred jej tvár a zavrčala, že buď sa okamžite upokojí alebo jej zakážem holú existenciu (a sľúbenú cukráreň) na najbližších 30 rokov.

Do cukrárne sme prišli bez úrazu a bez nervov. Bol tam detský kútik, takže topánky, bundy a svetre lietali ešte skôr, než som našla miesto na sedenie.

Konečne, po dvoch rokoch, som mentálne dozrela na to, aby som šla s dvojičkami do detského kútika.

Keď sa znova obzriem do minulosti, ako to bolo s Miš, tak s ňou som chodila pomerne veľa do materského centra. Mala som tam svoju partiu mamín, chodili sme na tanečky, kreslenie, divadielka, vždy sme stihli poklábosiť, dať kávu a o pol 12 domov, obedovať a spať. Obidve.

Bolo to asi v druhom roku materskej a bolo to asi najlepšie obdobie.

S krpcami som kútiky nezažila, pretože spávali dva krát denne viac ako rok a pol. Potom prišlo leto a tak sme chodili von, potom jeseň, čiže moja robota a potom Vianoce. (Strašne rýchlo to letí… a to je dobre, pretože pozajtra bude zase leto).

Ale to sú v zásade výhovorky. Keby som veľmi chcela, tak by som sa aspoň raz týždenne utrhla z môjho bizi programu. Mne sa tam však zúfalo nechce chodiť. A odkedy som tam teda teraz párkrát šla, už aj viem prečo. Že pohodička? Že kávička? Že kamarátky? Že zabudni.

Napchať sa do auta je to najľahšie. Potom to vpustím do toho kútika a začína cvičenie na pozornosť, rýchlosť a pohotovosť. Pôvodne som si myslela, že vám opíšem prvý deň, ktorý sme takto strávili v kútiku, ale rovnaký priebeh to malo aj druhý, aj tretí krát, …

S radosťou oznamujem, že záujmy mojich mladších detí sa výrazne rozširujú. S poľutovaním musím oznámiť, že som netušila, koľko hračiek máme jednorazových.

Je pravda, že títo naší malí dostávajú výrazne menej hračiek, ako fasovala ich staršia sestra v ich veku. Nejde ani o to, koľko to stojí, ale skôr o to, že v zásade všetko, čo som mala pocit, že by mali mať, už majú po staršej sestre. Takže tie veci iba znova vyťahujem, zhruba v tom istom čase ako sa k nim dostala Miš.

Ok, kecám. Nevyťahujem skoro nič z toho. Predošlé riadky bol iba môj plán, ktorý dosť nefunguje.

Ilustrujem na príklade: Nedávno som vytiahla puzzle. Také tie cca 12 kusové, niektoré časti boli do tvaru autíčok, alebo kvetiniek. Miš to skladala hádam aj po tme, keď mala cca rok a trištvrte. Krpci privítali novú aktivitu s veľkým nadšením. Tomuško hneď pochopil princíp, velice všetko vysypal a následne cpal na plochu jednotlivé kusy ako mu prišli do ruky. Ivuška vysypala svoje kvetinkové a potom si všimla, že Tomáš má určite lepšie. Tak sa začali o ne biť. Rev, krik, puzzle lietali po miestnosti, … zasiahla som v momente, keď ich začali v zápale boja krčiť. Nakoniec som ich ako tak spacifikovala a mohli sme sa sústrediť na princíp skladania puzzle. Po 4,5 sekunde to Ivanu prestalo baviť a išla sa pozrieť, či Mišuta nemá ešte lepšie puzzle. Jasné, že mala. Ale pre túto chvíľu si ich Miš ubránila.

Tomčiak pri tom obsedel a ku koncu už vedel doplniť autíčkové a kvetinkové časti, keď som mu ja poskladala tie okrajové. Nakoniec sa tiež išiel pozrieť, či Miš nemá niečo lepšie. Jasné, že mala. Síce si teritórium ubránila, ale dostala za to zo štyri nahnevané capkance po hlave od rozhorčeného brata.

Keď sme skúšali hrať pexeso, už od začiatku to bola katastrofa. Najprv som si zašpinila karmu, keď som v záchvate materskej iniciatívy vypla Ivuši Mášu a medveďa. To decko je na nej závislé, Máši nikdy nie je dosť. Takže tú som pre pexeso stratila, ešte som ani nevysypala krabičku na koberec. Mišuta sa zdula a nechcela hrať, keď zistila, že nebudeme hrať pexeso tak ako sa to má, ale tak, že otočíme kartičky hore obrázkom a tak budeme hľadať dvojice. Ostal jedine Tomáš a toho som to teda naučila. Ivuška sa neskôr trochu ukľudnila, vrátila sa k nám. Hrať sa síce nechcela, ale iniciatívne aspoň rozsadla krabičku, v ktorej býva to drevené pexeso uložené.

Ivuška je jedno šikovné, priebojné, inteligentné decko s uhrančivým pohľadom. Označenie Malá akčná žena ju vystihuje asi najlepšie.

A to aj v dobrom význame slova a aj v tom zlom. Medzi šikovnosťou, inteligenciou, aktivitou a prešibanosťou, neposednosťou a neposlušnosťou je totiž tenká hranica.

Naša Ivuška je decko, o ktorom stále viem. Je to vietor v rodine. Stále cirkuluje okolo mňa a spôsobuje, že ju nepretržite, minimálne podprahovo, vnímam. Keď sa Mišela a Tomáš pekne hrajú, Ivucha behá medzi nimi a robí im zlobu, aby upútala ich pozornosť. A ešte stíha behať aj za mnou a držať aj moju pozornosť v kondícii. Aj teraz keď píšem, tak stojí za mnou, capká ma po chrbte, naťahuje oblečenie a íska vlasy (Ivanka je veľký vlasofil. Ručička ponorená do vlasov je hneď druhá najlepšia ukľudňovacia vec po dudli.). Stále niečo rozpráva. Má taký typický, zvláštny, ako keby mierne zachrípnutý hlas. Do totálneho, hrdelného „chřipáku“ prechádza, keď je poriadne naštvaná.

Vietor potrebuje veľa energie, ale teda Ivutiena zo vzduchu nežije. Papá toľko, čo my všetci dokopy, vrátane tatinka. Váha ukazuje 13,2 kg, pričom u Tomáša 11,8. (Okrem toho je aspoň o 3 cm väčšia). Ráno zje svoje raňajky, doje (rozumej: ukradne, ak sa podarí) Tomášove a potom sa s ťažkým srdcom spod stola pozerá ako raňajkujem ja.

Čo sa týka jedla, od lakomosti by sa obaja vedeli pozabíjať. Tu sa prejavil ďalší môj naivný predpoklad: dvojičky sa vedia lepšie podeliť lebo od malička musia. Hehe. Aj vy sa smejete, že?

V hlavičke jej to funguje natoľko dobre, že si je vedomá, čo pácha na Tomášových jedlách a preto sa bojí, že sa jej to vráti a Tomáš začne kradnúť tiež. Preto keď sa musí vzdialiť od stola, berie pre istotu aj tanier.

Nápad ísť s dvomi, resp. tromi malými deťmi na dovolenku lietadlom sa môže zdať ako nie úplne najrozumnejší. Hlavne po minulých zážitkoch. Ale po prvé, človek má tendenciu na zlé zabúdať a po druhé môj cestovateľský duch už pišťal nudou a ja som to jednoducho chcela vyskúšať. Avšak najvýznamnejší argument, ktorý mi dodával odvahu bol, že do poslednej chvíle som zo srdca neverila, že sa tam naozaj dostaneme.

Čakala som, že sa stane všetko, vrátane teroristického útoku a my ostávame v Senci.

Chvíľami to vyzeralo, že sa moje katastrofické predpovede naplnia. Nahnuté sme mali poriadne. Týždeň pred odletom mi len tak náhodou napadlo skontrolovať pasy. Hahá. Jasné, že platnosť Mišutinho vypršala pred tromi mesiacmi. Našťastie, sme stihli vybaviť nový. Keď mi pár dní po tom prišlo z cestovky upozornenie, že mám skontrolovať pasy, už som sa iba dobre pobavila.

Deň pred odletom som odovzdala všetky deti kamoške, aby som mohla pobaliť, presťahovať nás do Bratislavy, aby sme odtiaľ mohli letieť do sveta. Večer, keď som si pre nich šla, oznámila mi „Ivuške pri obedňajšom spánku niečo vytieklo z ucha.“ Zatmelo sa mi pred očami. (Naša posledná dovolenka do Tunisu skončila 5 hodín pred odletom na Mišelinom vysokom CRP a vysokých teplotách.)

Doma som Ivuške naliala do ucha „Burowovú ušnú inštiláciu“ (Slovo „inštilácia“ mi asi navždy utkvie v pamäti. Vôbec mu nerozumiem). Tipovala som, že uško ju mierne pobolieva, ale nie je to žiadna tragédia. Chlap ma však vyhnal na pohotovosť. On sa tváril, že má pred odchodom ešte prácu. Uhm. No lebo ja nie. Dobaliť polozbalené kufre nie je robota. Jupí. Tak sme šli.

Na pohotovosti to bola totálna prča. Celá, poriadne plná čakáreň mala jednu diagnózu – črevná viróza. Videla som princezné úplné vyblité z podoby, ktorým tatinko držal pred tvárou misku, trafenú maminku, ktorá pri okienku hystericky vysvetľovala, že jej malý má od piatej ráno (bolo 8 večer) zelené striekavé stolice (wtf?!) a zvažovala ako rýchlo odtiaľ utečiem a čo budem teda robiť. Našťastie jeden správne mierený telefonát ma nasmeroval priamo na ORL pohotovosť. Po vyšetrení som mala chuť plakať a smiať sa naraz. Diagnóza bola začervenaný bubienok a dostali sme – Burowovú ušnú inštiláciu. Milujem ju. Ale večerný kľud milujem viac.

Iba…?

60 mesiacov alebo teda 5 rokov máme Mišutienu. Keď som si roky prepočítala na mesiace, tak ako to robím pri krpcoch, prišlo mi to strašne málo. 5 rokov už znie ako viac času, ale 60 mesiacov je akože ju máme od minulého týždňa.

Ja by som povedala, že 60 mesiacov z môjho života bolo obdobie, kedy som ju ešte nemala a zvyšných 324 už áno.

Život s takým päť ročným tvorom je už naozaj v pohode. Ráno sa sama sa oblečie, sama sa obslúži z chladničky, pustí si rozprávky, sama sa umyje a keby mi nezašepkala do ucha „Mami, idem kakať.“, ani sa nezobudím. (Samozrejme za predpokladu, že krpci sú bezpečne uprataní v postieľkach, hrajú sa a netlčú sa cez mreže).

Miš je športovo založené decko. Na bicykli nezaostáva, vo vode nezaostáva, na korčuliach zaostávam ja a veľmi rada sa pridá, keď ma chytí záchvat a po večeroch cvičím doma pred telkou: „Maminka, donesiem ti mobil a pusti tú tetu, čo ukazuje ako máme cvičiť.“ Už so mnou skúšala aj planking. Rada chodí na gymnastiku „Je to super, ale všetko ma bolí.“

Na druhej strane nemá ambíciu tancovať ako baletky, ani ako hiphopové tanečnice a ani spoločenské tance ju nechytajú „Ja by som sa to nevedela naučiť, mami.“

Minule som bola v práci a Miš som stretla až večer o ôsmej, keď sa vrátila z plávania. Lietala som okolo domácnosti, dobiehala som, nadbiehala som povinnosti, pretože som mala pracovať aj nasledujúci deň. V letku som sa nestihla zamyslieť, prečo má Mišela na líci červený fľak. V rýchlosti som usúdila, že to asi má vyštípané z chlórovej vody, uložila som si vzadu v hlave poznámku „Pred spaním natrieť“ a fičala som ďalej.

Zrazu si chlap medzi rečou spomenul:„A ozaj, Mišela mala na líci fľak, keď som ju bral zo škôlky. Najprv nechcela povedať z čoho, ale potom som z nej dostal, že ‘Maťo mi dal facku.’“

„Prosím?!!“ Pozrela som sa na škvrnu inými očami. Doprdele.

Ľudia, poviem vám poučenie: Nikdy nechcite nasrať matku, ktorá má mladé. Mne sa doslova zatmelo pred očami a zdravý rozum síce niečo na mňa artikuloval, ale nič som nerozumela. Ja som nikdy nebola nejak v šťastnom tranze z faktu, že mám deti, ale biológia u mňa fungovala bezchybne, vrátane všetkých inštinktov levice.

Prvý krát som naplno prežila tento pocit, keď mala Miš tri dni a ešte v pôrodnici ju očkovali. Ja som bola prítomná. Síce som nevyškriabala tej sestričke oči, ale tisli sa mi slzy do očí z napätia ako veľmi som to chcela urobiť. (Na okraj musím poznamenať, že Mišelka cele očkovanie prespala, ani sa nezamrvila, keď ju pichli.)

Niečo podobné sa mi stalo aj teraz. Začala som pobehovať po kuchyni a nevedela kde začať. Vedela som, že v tejto chvíli to cudzie decko aj tak nerozdrapím a tak som nevedela, čo teraz.

Ihrisková matka je v mojom ponímaní osoba, ktorá chodí venčiť svoje ratolesti na ihrisko pravidelne. Keďže ich je viac, poznajú sa, postávajú, posedávajú, odjedajú detské chrumky a klábosia.

Ja nie som ihrisková matka. Mám svoju partiu mamín, z času na čas nepohrdnem detskou chrumkou, rada klábosím, ale na ihriskovú matku som to zatiaľ nedotiahla.

Po prvé pre to, že neznášam ihriská. Všetko je tam vysoko, ďaleko, decko je ťažké, a zúfalo ma nebaví lietať za ním, dávať pozor, aby sa v zápale zábavy niekde neskántrilo. No a krát 2, samozrejme. Preto na ihriská chodíme málo. (Mišela už môže, vie tam lietať aj sama a pri tom sa neprizabiť). Druhý dôvod prečo nemusím ihriská je, že tie maminy čo tam trávia každý deň (alebo mám brutálne šťastie a vždy, keď sa tam raz za dva týždne vytrepem, stretnem tie isté) ma nikdy neprijali medzi seba. Nemám rada predsudky, tak nejak principiálne ich vlastne vôbec nechápem, ale na ihriskách sa mi už zo dve materské stalo, že som bola odpísaná čisto na základe nejakého predsudku.

Situácia vyzerá takto: Prídem na ihrisko, hlúčik matiek na jednej strane pieskoviska, ja na druhej. Moje deti sa rozbehnú, hor sa na adrenalínové dobrodružstvo. Maminy sa zomknú do pevnejšieho hlúčika, sem tam niektorá otočí hlavou a skenuje. Mňa a moje deti. Z Mišelčej materskej som z ulice poznala jednu maminu, s ktorou sme sa normálne zdravili a sem tam prehodili slovko – dve. Keď som ju strela v tlupe na ihrisku, tvárila sa, že ma nepozná. Bez srandy. A tam niekde začala celá moja ihrisková averzia.

Nepomohol tomu ani zážitok ako sme vzorne čakali s dvomi malými deťmi na hojdačku. Krpci mali čosi vyše roka, ihrisko tuto u nás obsahuje 1 ks hojdačky a keď sme sa chceli ísť hojdať, je vždy obsadená. Tak sme slušne stáli v rade a čakali, kým nás mamina čo hojdala svojho potomka, pustí. 3 minúty, 8 minút, 12 minút…ono sa to nezdá, ale na ročné deti je to dlho. Ostentatívne na mňa táto mater pozerala, ale nepustila nás. Keby som bola na jej mieste, vidím maminu s dvojičkami, tak ich pustím, aj keby sa mi z ich matere chcelo grcať. Nerobím to pre ňu, ale pre tie deti. Táto nie, normálne som moje nechápajúce bábätivce odvliekla za ručičku preč zo slovami: „No, dievčatko sa veľmi chce hojdať, tak nás dnes asi nepustí..“

A teda do tretice môj posledný zážitok. Chvíľu som si myslela, že svitá na lepšie časy. Jedna mamina so mnou nadviazala kontakt. Mala okolo seba hlúčik zdanlivo rovnako starých detí, cca 6-7 rokov, jedno asi tak ako moji malí a jedno v bruchu, a keď spadlo dieťa spolumatky, vykríkla „Bože, dúfam, že nebude mať dvojitú zlomeninu ruky!“ Bez srandy. Vravím si však, dám jej šancu.

Kde bolo tam bolo, bola jedna maminka a tá si myslela, že keď bude mať viac detí, tie sa naučia rýchlejšie si požičiavať a deliť sa o hračky.

A potom ich teda mala.

A tu rozprávka končí a začína horor. Pretože čo sa týka požičiavania hračiek medzi mojimi deťmi býva to horor, v lepších dňoch tragédia, tragikomédia, thriller, psychologický thriller a dráma. Niekedy viac žánrov naraz, občas jedna epizóda v žánroch preskakuje a občas ostáva v jednom od začiatku až po koniec. Rozprávka ani omylom.

Miš, svojho času jedináčik, sa o hračky vedela celkom slušne podeliť. Doma toto riešiť veľmi nemusela (iba ak so psami) a ja som na to, pravdaže, dbala. Veľa sme chodili medzi deti, kde mala dostatok príležitostí na sociálne interakcie a teda aj na zdieľanie hračiek. (Aká učená veta!)

Ja, svojho času stále jedináčik, som si (zase raz) naivne myslela, že keďže mám detí viac, je to dostatočná tréningová situácia na požičiavanie hračiek. Isteže...

Keď sa pozriem do minulosti (rozumej tak rok dozadu) krpci sa tĺkli o hračky akonáhle sa vedeli k sebe doplaziť na dĺžku ruky. A keďže bábätká robia všetko naplno, často bola takáto epizóda mládeži nepprístupná. Pamätám si 7 mesačnú Ivušku ako šklbe vlasy svojmu bratovi, hlava mu lietala hore dole, a pri tom pišťala, pretože jej niečo ukradol.

Tretie pokračovanie na tému maminka v práci.

Spätne si uvedomujem, že prvé náznaky som zaznamenala už minulé leto, keď som si dovolila odveliť sa na prázdniny. Vtedy pred mojím odchodom ochorel môj chlap. Zdĺhavý výber pred chladiacim pultom spôsobil, že ho napadol nejaký vírus a mne spôsobil starosti, ako sa postará o naše potomstvo v záchvate „kašlíčka a rýmičky“. Vtedy som ešte nemohla tušiť aký bude ďalší rok, takže súvislosti sa mi spojili až teraz.

Najprv vám ale objasním z čoho pozostávajú moje mimomaterské aktivity. V stručnosti, okrem práce na cca 6 dní do mesiaca chodievam aj na štvordňové školenia do Čiech. Od januára som bola trikrát.

Nové železné pravidlo v našej rodine je, že vždy pred mojím odchodom niektoré z detí ochorie. Vždy. Toto nie je žiadne preháhaňanie v záujme lepšej čítavosti. Robím si čiarky, sledujem to, takže viem.

Prvýkrát to boli síce trápne sople a pokašliavanie, ale choďte preč na 5 dní (školenie + práca), keď máte doma dve deti, ktoré sa topia v hlienoch a jedno, ktoré vyzerá, že sa možno bude topiť tiež. Dovtedy som tak dlho preč od svorky nebola. Ja som sa pre zmenu topila vo výčitkách.

Druhý krát mi volali do práce zo školky, že Miš zvracala. Telefonicky som narýchlo organizovala jej prevoz domov. Bolo to prvý raz, čo mi takto volali, takže stres, panika a – samozrejme výčitky. Našťastie kým to chytili aj moje mladšie deti, už som bola doma. Napriek celej tragédii som sa vďaka tomu dozvedela, že zo šiestich ľudí, s ktorými som pracovala, mali štyria dvojičky. To bola celkom haluz.

Zase púšťam paru po čerstvom zážitku. V prvom šokovom záchvate som sa rozhodla, že na dovolenku s krpcami proste nejdem. Minulý rok sme neboli tiež, pretože som si myslela, že s dvomi nechodiacimi deťmi to bude záder.

Po roku si myslím, že s tromi chodiacimi deťmi to bude väčší záder.

Boli sme cez prázdniny zase raz v aquaparku. Bola som potom unavená ako ťažná krava. Podmienky boli ideálne, trafili sme čas v rámci režimu, bol so mnou chlap a ani sme nič nezabudli. No napriek tomu, som mala dosť.

Veľkonočné sviatky skončili na snehu, deti boli zababušené ako cibule. To znamenalo po vstupe do budovy ich odbaliť, chytiť tri sady teplého oblečenia (vrátane môjho, Miš si niesla sama) do rúk, tašky do zubov, a ísť si oskenovať čip na zápästí. Jasné, mohla som nechať deti oblečené, ale Ivuša si vie vyzlieť čiapku. Tomáš to síce nevie (rozumej: samého by ho to nenapadlo), ale vie ju napodobniť, takže vlastne vie. A už keď májú dole čiapku, strhávajú aj šál a teda, môžem ich buď nechať oblečených, alebo zbierať zvršky zo zeme celú cestu k šatni. Aha, a ešte som zabudla, že cez turniket musím decko zobrať na ruky. Vyťahujem spod bundy tretie a štvrté chápadlo a beriem Ivušu na ruky. Ani nemôžem frflať na chlapa, nech niečo zoberie, lebo ten štandardne ide naložený viac ako ja.

Za turniketom to všetko zložím a prezujem deti. V tomto zariadení sú šatne spoločné, takže nastáva vyzliekací chaos. Snažím sa nejak rozumne upratať naše veci, aby sme mali potom pri obliekaní menší chaos, ale bez šance. Všetky handry končia natlačené v dvoch skrinkách, ani pánboh by sa v tom nevyznal.

Chvíľu tŕpnem, že som zabudla plávacie plienky, ale našťastie to bol planý poplach.

Minule ma kamoška zarazila otázkou, či nie som hrdá na to, že mám tri deti. A že mám dvojičky. A že sú zdravé, šikovné a že to celé funguje.

Dosť ma bolelo odložiť bokom všetku tú moju iróniu, sarkazmus a cynizmus, ale keď som to spravila, musela som si priznať, že som hrdá. Som hrdá na seba, na deti, na chlapa. A aj na psy.

Tak som zase trošku bilancovala. A teraz som sa dostala k tomu, aby som zistenia svojej otupenej mysle zosumarizovala a šupla na virtuálny papier. Priznávam, že o dobrých veciach sa píše ťažšie ako o domácich pohromách, napríklad v podobe Tomáša pijúceho zo psej misky. (Slamkou.)

Tak si teda už rok a pol fičím ako trojmatka a konečne začínam vidieť svetlo na konci tunela. Doma mi z týždňa na týždeň vyrástli ľudia, ktorí poväčšinou aj ako ľudia reagujú a pomaly začínajú inteligenciou dobiehať našich psov. (Áno, je to hnusné, ale pravdivé. Cynizmus, irónia a sarkazmus – vitajte späť).

Dopracovala som sa teda k nasledujúcemu:

1. Každý zlé obdobie trvá iba chvíľu. Iba chvíľu mali 2,5 kila a boli to prdkavé vajcia, iba chvíľu vrešťali (nielen) v noci ako zmyslov zbavení, iba chvíľu som k nim musela pobaliť polovicu domácnosti, iba chvíľu budú vonku utekať kade tade a na mňa kašľať. Určite iba chvíľu bude trvať, kým sa naučia sami jesť, kým sa zbavia plienok a rovnako aj iné radosti, ktoré nás ešte čakajú.
2. Konečne mi dorástli vlasy.
3. Mám (takmer) autobus a ešte som ho neoškrela.
4. Nikto mi neháda, že mám tri deti. Aby som bola úprimná, nikto mi neháda ani jedno.
5. Videla som ako sa bijú ročné deti. Pohľad pre bohov! Vždy zabudnem zasiahnuť, lebo plačem od smiechu.
6. Mozog mi neskamenel úplne. Pracujem, vzdelávam sa, chodím do sveta. Veľmi často to je manažérsky masterpiece, že to ide, ale ide to. A pomaly si to aj prestávam vyčítať.
7. Moje nové heslo: Hlavne vydržať!

Takže už som sa pochválila, že chodím do práce. Čo som sa zatiaľ nepochválila je, čo sa deje, keď sa vraciam domov.

Že neprichádzam domov plná energie a v stave nirvány, to som už spomínala. Domov sa teším. Naozaj. Ako však vchádzam do dverí, moje pocity obsahujú asi toto: Jééj, bábätivce! Mišina! Havíky! Chcem si ísť vyložiť nohy a dajte mi všetci pokoj! Jémine, to je bordel! Chce sa mi spať. Odlepte odo mňa tie deti! Čo budeme jesť? Aha, v sprchovacom kúte sú použité plienky. Poďte sa všetci pritúliť!

Mierne povedané, sú to protichodné pocity.

Na jednej strane nič nevládzem, na druhej strane mnou lomcujú výčitky, že ja som počas dňa v kľude zjedla obed a niekto mi spravil kávu pričom moje deti a domácnosť musela trpieť moju neprítomnosť. Nie je to ani kritika toho, že doma nie je poriadok podľa mojich predstáv, keď prichádzam. Fakt nečakám, že tí ktorí ostanú s deťmi budú leštiť kľučky. Som rada, že s nimi niekto je, kľučky si vyleštím aj sama. Problém, je že mám pocit, že ak tie kľučky nevyleštím hneď, budem zlá matka.

Hystericky snažím dobehnúť: chcem byť všade, všetko upratať, navariť na ďalší deň, umyť okná, hrať sa s deťmi, hrať so psami, oddýchnuť si. Nič z toho sa mi samozrejme nedarí, iba sú všetci na nervy.

Deti revú, pretože pobehujem hore dolu, nedočiahnu na mňa. Miš nereve, ale chodí za mnou a rozpráva zážitky z dňa, vyjednáva o sladkostiach a ja to nepočujem, lebo deti revú. Psi za mnou chodia, Dáša mi ťuká do nôh, pripomína sa. A tak za mnou chodí celá svorka, kým ja ako udretá pobehujem hore dole, upratujem postele, napĺňam pračku a robím ostatné veci, bez ktorých by tu dozaista všetci zemreli.

Zase som raz bola vytočená do bledomodra. Mala som pocit, že to skrátka nedáme tak, aby sme zachovali mentálne aj fyzické zdravie všetkých zúčastnených.

Bábätká momentálne fungujú v režime, že v čase, kým sú hore, lietame za nimi a snažíme sa striedavo zabrániť zániku ich existencie, alebo vecí, ktoré majú práve v rukách. Nič nepomáha, aby sa situácia zlepšila. Čítame knižky, chodíme von, rozprávame sa, skúšame loptičky hádzať, autíčka púšťať, lego skladať, veže z kociek stavať,… nič. Knihy sú síce zaujímavé, ale čítajú všetkými zmyslami, takže knihy sa pomaly míňajú. Minule ma už Miš prosila, aby som im už nedávala jednu knihu, pretože ju má rada a už ju natrhli.

Všetko končí v ústach. Všetko. Vrcholom jemnej motoriky je, že dve legové kocky rozpoja, ale iba na to, aby si ich napchali do gágora a oslintané zahodili. To isté s ceruzkami pri trápnom a úplne zbytočnom pokuse kresliť.

Naše aktivity vyzerajú tak, že ich po spaní (či už rannom, alebo cez deň) vypustím, Ivuša si všimne, že som nechala v kuchyni šamlík (bez neho by som nenavarila), tak sa začne naň liepať a sťahovať veci z linky, zo stola a verím tomu, že keby mala príležitosť, skontroluje aj sporák. Keď šamlík nie je k dispozícii, postačia lanká na žalúziách, iskra na sporáku, rúra, psia voda, košík s pečivom…a to sme len v kuchyni. Márne som im vyhradila zásuvku a poličku, ktoré „môžu“. V obývačke toho moc nemajú čo zničiť, iba ak neusledujem notebook, mobil, tablet, diaľkáče od televízie a prípadne nejaké dekorácie. Tie som síce postupne zbalila, čím som uvoľnila miesto na parapete, tak na ňu vyliezajú a šklbú žalúzie.

Krízová je ešte kúpeľňa. Tiež je tam šamlík, ale tentokrát Mišelin. Dočiahnu len tak-tak, visia na umývadle a chniapu kade tade. Vyzerá to strašne krkolomne. Radi ochutnávajú zubné kefky všetkých členov domácnosti. Štyri zuby vyfluorované jedna radosť. Jasné, že ich učím, ktoré sú tie ich a oni to aj veľmi dobre vedia. Vyberú si ich iba vtedy, keď sa veľmi krivo pozerám.

Samozrejme, že na všetky rizikové miesta majú senzor, a vždy presne vedia kedy sú dostupné. Mne senzor, kedy sa idú zabiť chýba, tak lietam hore dole a robím čo sa dá. Deti síce zatiaľ žijú, ale bez následkov to nie je.

Tak sa to stalo. Chvíľa, na ktorú som sa tešila a aj som sa jej bála ako čert kríža. Nastúpila som do práce.

Nebojte, nenechala som doma tri nezaopatrené deti napospas osudu full time. Do práce chodím približne dva dni do týždňa. Síce na celý deň plus dlhá cesta, ale večer už všetci zase v jednej posteli (to chvalabohu nie, ale hodilo sa mi to tam).

Pracujúca matka..nový status, nové obzory, poviem vám.

Úvodom - mám dosť. Ťažko povedať, či je to novosťou práce, alebo tým, že predtým som po príchode domov z práce nemusela upratovať hračky, chystať večeru a rýchlo šupnúť ešte jednu pračku, kým pôjdem spať. Mozog v hladine alfa od momentu ako som auto zacúvala do garáže a neodbila pri tom ani jedno zrkadlo.

Doma hluk, bordel, tri deti, dva psy a všetci sa navzájom prekrikovali, pretože každý mi chcel niečo povedať tým svojím spôsobom. Tešila som sa, že ich zase vidím, ale nestíhala som to sledovať a nebodaj na to aj reagovať. V tie prvé dni sa mi stalo, že Miš mňa tlieska a lúska prstami okolo hlavy „Mami! Mami!“, aby upútala moju pozornosť, lebo si všimla, že ma stratila. Do toho Ivuša potrebovala ískať moje vlasy a Tomčiak ma presviedčal, že ho mám zavesiť za nohy dole hlavou. (Alebo sa uskromní a bude stačiť, keď mu dovolím požuť diaľkové od telky.)

Podľa mňa ma najviac zabilo, že som o 6:30 už sedela v aute. Skoro vstávať som si na materskej odvykla, pretože za normálnych okolností prvé oko rozliepam o pol ôsmej.

Milí moji,

nedávno som našla moje staré “reporty” z prvej veľkej cesty do veľkého, neznámeho sveta – do Ománu. Písal sa rok 2007, mala som (teraz už) neuveriteľných 24 rokov a všetko pred sebou.

Dadk z roku 2015 sa na Dadk ’07 dobre zabavila a tak som sa rozhodla, že sa so svojimi dojmami z toho výletu podelím aj s Vami.  Aby ste však nestratili prehľad o tom, ako sa má moja svorka, tak sa reporty budú každý druhý týždeň striedať s novinkami so sveta bábätiek a maminiek.

Ideme na vec:

Hojte,

odpusťte mi ten hromadný mail, ale chcela som vám napísať všetkým a sme tu len týždeň.

Na úvod idem znovu trochu porovnávať. Miš v našej posteli cca do dvoch rokov spávala iba veľmi výnimočne. Bola síce s nami v spálni, ale vždy som sa snažila, aby spinkala vo svojej postieľke. Aj po kojení som ju vždy (hoci mnohokrát z posledných síl) preložila naspäť. Výnimočne sa stalo, že ju u nás zabudla a spali sme všetci spolu. Nechcela som to veľmi podporovať, lebo z môjho detstva si pamätám ako ťažko sa mi odchádzalo z rodičovskej postele.

K nám do postele teda začala chodiť, keď sme ju v dvoch rokoch odsťahovali do svojej izby. Ale tiež to bolo iba z času na čas.

Potom prišli dvojičky a spávala s nami skoro rok, pričom krpci boli sami v detskej izbe. Teraz sú už všetci spolu na hromádke, ale Miš k nám chodieva pomerne často. Nie je problém so zaspávaním, rada ide do detskej („Tam nie som sama.“), ale vždy sa poteší, keď jej sľúbime, že ju v noci preniesieme k nám. Cez víkendy je u nás štandardne, aby ju ráno bábätky nezobudili a všetci tak môžeme spať dlhšie.

No a keďže sa snažím byť spravodlivá voči všetkým deťom (nech ma to stojí čo chce), zmäklo mi srdce, keď Mišutka a tatinko (?!) mali nápad, že keď zaspia, prinesieme večer do postele aj bábätká. Bábätká sme prenášali už spiace.

Posteľ máme veľkú, spravenú na mieru od steny k stene, 220 cm. Čiže sa nemôže stať, že keď sme „Five in the bed“ a jeden sa premrví, koala vypadne.

Tak teda sme tam už všetci ležali a tešili sa zo seba. Ja som sa tešila asi 6 minút, Tomáško asi 11 a pol. Nakoniec sme ho preniesli naspať do jeho postele. U nás sa totiž prebral, pozeral, nevedel, čo sa deje, či sa ideme hrať alebo čo. V svojej posteli potom okamžite zaspal. Veď predsa tam sa spí.

Ako som sľubovala (tu: dvojickovo.sk/index.php/pribehy/vianoce/390-nase-prve-vianoce-s-dvojcatami.html), že budú akčnejšie, tak veru boli. Hneď z  úvodu sme museli prijať rôzne krízové opatrenia, pretože dve bábätká sú skrátka dve bábätká a ja mám len jedny nervy.

Výzdoba bola skromnejšia (aj tak tá, ktorá nebola prilepená, skončila zle), koláče sme vypekali po ôsmej večer, na veľké upratovanie som deti musela vypratať z domu a ako som sa obávala, v najväčšom ohrození existencie bol vianočný stromček.

Postavili sme ho tri dni pred vianocami a krpci boli uchvátení. Nažhavili tie malé paprčky a hor sa obchytkávať a ochutnávať. Napriek tomu, že Ivuška bola disciplinovanejšia, prvá guľa padla za obeť jej vinou. Normálne ju rozkusla. (Bez následkov, dýchajte.) Tomuško odolával ťažšie, v kuse sme ho museli napomínať. Prvý večer chodil okolo stromčeka s rukami za chrbtom, taký bol už vycepovaný, chúďatko. Mal síce teóriu, že keď sa schová za stromček a tam bude žuť vetvičky a svetielka, tak si ho nevšimneme, ale túto teóriu, žiaľ, musel zamietnuť.

Po dvoch dňoch nadšenie opadlo, tak som si dovolila zavesiť na strom zopár kusov sklenených guliek.

Ale teda prípravy sme stíhali, plánovanie celkom zvládam. Problém nastal, keď sa na štedrý deň zobudili bábätká poobede. Prvá vstala Ivutiena. Zobudila sa do zlého rozmaru. Vôbec jej na nálade nepridalo, keď videla prestavaný nábytok a čulý ruch príprav v celom byte. Spustila samozrejme najväčší Rev a jediné po čom túžila bolo visieť na mojich vlasoch. To úplne nešlo a tak som začala trochu stresovať. Nakoniec sa s nimi chlap zavrel do detskej, inak by som sa neprezliekla a nenachystala stôl.

Večera už bola v kľude, ktorý závisel hlavne od toho, že som zabezpečovala plynulý prísun potravy. Sedeli za mnou v tých svojich sedačkách a vždy keď dochádzalo jedlo, Ivuška ma zaťahala za vlasy, aby som doplnila zásoby. Nechcete vedieť, čo všetko pojedli.

Idú Vianoce a to je čas pečenia koláčov. Vždy som zbožňovala tieto prípravy. U nás piekla moja babka a ja som jej pomáhala. Ok, skôr som jej „pomáhala“. Páčilo sa mi, že jej môžem pomáhať, páčilo sa mi ako vonia celý byt, ako sa u nej na balkóne hromadili napečené zásoby.

Obávam sa však, že moje deti tieto prírpavy zbožňovať nebudú. Môj veľmi ťažký materský limit je, že keď sa Miš rozhodne mi „pomáhať“, zatínam zuby. Keď počujem nadšené „Mami, budem ti pomáhať!“ alebo častejšie „JA! JA! JA to urobím!“ všetky chlpy sa mi postavia. Jedna vec je, že veci s ktorými mi pomáha, by som najradšej mala rýchlo za sebou. Jej zapojením sa sa činnosť nielen predĺži, ale aj skomplikuje. Skrátka nie som dosť trpezlivá, aby som sa s ňou vyhrajinkala, aby mohla, ja neviem, vysávať.

Druhá vec je, že špeciálne pečenie ma samu dosť baví, vždy si pri ňom oddýchnem. Na ručné práce moc nie som, ale toto mi ide. A aj preto sa mi tú činnosť nechce s nikým zdieľať.

ALE, keďže som akčná matka vedomá si svojich limitov (aspoň väčšiny), bojujem so sebou a tak Miš zapájam vždy keď chce. Zuby síce zatínam, ale pevne dúfam, že to zase až tak zo mňa nie je cítiť.

Naposledy keď sme piekli bol scenár dosť typický:

Miš celá nadšená, nevedela sa dočkať … totálne ničoho. Alebo všetkého. Kým som vybrala veci, ktoré sme potrebovali, už bola celá znechutená od sústavného čakania: „Mami, kedy už budeme piéécť?!“ Trpezlivo som jej vysvetlila, ako zakaždým, že si musíme pripraviť misy, múku, vajíčka („Ja! JA! Budem rozbíjať vajíčka!“). Vybrala som dózu s múkou a keď som sa otočila od chladničky, kde som hľadala vajíčka, Miš mala celú dlaň až po zápästie ponorenú v múke. Samozrejme, že keď ju vytiahla, zdvihol sa biely oblak. Prehltla som všetko možné čo sa mi dralo na jazyk, obmedzila som sa iba na konštatovanie, že to asi nebol najlepší nápad. Potom začala prekladať múku z dózy do misy. Po druhej lyžici sa už zase nevedela dočkať: „Mami, kedy už budeme PIECŤ?“ Biela cestička na stole ma už nevzrušuje. Vždy ju tam nájdem, už som vytrénovaná, otrlá matka.

V tomto prípade by bol na mieste expresívnejší výraz, ale hrám sa na dámu. Čo sa vlastne stalo: Nad Mišutkinými škôlkarskymi výstúpeniami visí nejaké prekliatie. Akože idú tie vianoce, mali v škôlke „Posedenie pri jedličke“ (Fakt sa to tak volá.).

Tentokrát som ostala nejaká pomýlená ja (zase raz). Vedela som, že bude, hovorili nám to na rodičovskom združení (aj rodičovské združenie sa stále volá rodičovské združenie), konkrétne, že 10.12. Tiež sa vtedy spomínalo, že všetky akcie nám pripomenú aj mailom.

Lenže nakoniec bola Miš toho 10.12. doma, pretože v škôlke mali odstávku elektriny. Mail o besiedke mi neprišiel a tak som vo štvrtok 11.12. ráno dumala, či sa bude besiedka konať alebo nie. Aj mi preblesklo mysľou, že by som ju asi pre istotu mala pekne obliecť, ale v rannom zhone mi to behom pár sekúnd úplne vyfučalo. Keď odchádzala, hovorila som si, že keby niečo, básničku vie.

No ale to, že nebola vypeknená, nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo, že ja som jej vystúpenie nestihla. Nešla som z domu a úplne zle som si to naplánovala a vyhradila som si na cestu z centra mesta 15 minút. Samozrejme že, v poobednej špičke čisté sci-fi. Tak som teda ďalších 15 minút (čo je prakticky trvanie celej akcie) meškala a akurát som stihla nástup prvákov základnej školy, ktorí vystupovali po škôlkaroch.

Čo vám budem hovoriť? Nielenže sa hanbím, navyše som o sebe presvedčená, že som matka vhodná akurát do smetí. Je mi to neskutočne ľúto. Nebola teda pekne oblečená. Naštastie ju pani učiteľky prezliekli do čistých vecí, pretože tie z rána neprežili výtvarnú a ešte ju aj pekne ju učesali. Básničku vedela. Videla som to na videu, ktoré mi poslala spolumamina z škôlky (strašná hanba.) Veľké šťastie, že jej dieťa stálo vedľa môjho a tak som to celé videla aspoň takto.

Po ceste domov som znova dumala, ako vyzistiť rozsah škôd a nepritom nespôsobiť nejaké ďalšie. Miš vyzerala, že ju to nejak extra nezobralo. Viac ju trápilo, že hračky, ktoré si škôlkari našli pod tou jedličkou, musia ostať v škôlke (konkrétne šlo o jedného čierneho koníka). Zdanlivo vyzerala, že sa nič nedeje, ale ona sa väčšinou zaobíde bez nejakých emocionálnych prejavov. Nič extra som však nevymyslela, tak som jej aspoň za seba povedala, ako ma to strašne mrzí. Ona to zase prešla tým svojím stoickým pokojom, takže vlastne neviem, či ju to trápi alebo nie. Už som sa v tom však nechcela rýpať.

Keď som bola decko, tešila som sa na Vianoce automaticky. Bolo to skvelé, stromček, výzdoba, koláče, darčeky a všetko. Otec, ktorý si nakladá už tretiu porciu kapra a nie a nie dojesť až taký skvelý nebol, ale dalo sa to prežiť.

Ako som bola čoraz staršia, čaro vianoc vyprchávalo. A na čo výzdoba, na čo koláče, veď budem zase ako prasa a zase sa budem naháňať za zbytočnými darčekmi.

A potom sa mi narodila Miš a celý môj vianočný entuziazmus sa vrátil v plnej sile. Zrejme ako rodič v niektorých evolučných veciach fungujem skvelo, pretože mám silnú potrebu odovzdať deťom tradície a zvyky. Ja sa na vianoce zase každý rok teším. Nie preto, že by som si ich ja nejako špeciálne užívala (pre mňa je to asi mesiac trvajúca drina a prípravy). Jednoducho povedané, ja sa teším na to, ako sa budú tešiť moje deti.

A preto sme znova začali v rodine hrať predvianočné a vianočné divadielka. To prvé divadielko je Mikuláš.

Robili sme Mikuláša aj keď mala Mišela 5 mesiacov. Spočívalo to v tom, že som si odfotila topánky a naaranžované sladkosti a bolo vybafčo.

Druhý rok to už bolo o niečom inom. V mikulásške ráno tatinko volal z kuchyne, že prišiel Mikuláš. Miš sa celá šťastná rozbehla za ním. Asi v polovici cesty si uvedomila, že vlastne nevie, čo to Mikuláš je, a možno by sa mala radšej báť. A tak druhú polovičku cesty dobehla s plačom. Potom však Mikuláša, (v jej vtedajšom podaní „Mikešeje“, ktorý u nás zľudovel) zobrala na milosť.