Nikto nebude biť moje dieťa (Alebo: Veľa hystérie pre nič.)

Minule som bola v práci a Miš som stretla až večer o ôsmej, keď sa vrátila z plávania. Lietala som okolo domácnosti, dobiehala som, nadbiehala som povinnosti, pretože som mala pracovať aj nasledujúci deň. V letku som sa nestihla zamyslieť, prečo má Mišela na líci červený fľak. V rýchlosti som usúdila, že to asi má vyštípané z chlórovej vody, uložila som si vzadu v hlave poznámku „Pred spaním natrieť“ a fičala som ďalej.

Zrazu si chlap medzi rečou spomenul:„A ozaj, Mišela mala na líci fľak, keď som ju bral zo škôlky. Najprv nechcela povedať z čoho, ale potom som z nej dostal, že ‘Maťo mi dal facku.’“

„Prosím?!!“ Pozrela som sa na škvrnu inými očami. Doprdele.

Ľudia, poviem vám poučenie: Nikdy nechcite nasrať matku, ktorá má mladé. Mne sa doslova zatmelo pred očami a zdravý rozum síce niečo na mňa artikuloval, ale nič som nerozumela. Ja som nikdy nebola nejak v šťastnom tranze z faktu, že mám deti, ale biológia u mňa fungovala bezchybne, vrátane všetkých inštinktov levice.

Prvý krát som naplno prežila tento pocit, keď mala Miš tri dni a ešte v pôrodnici ju očkovali. Ja som bola prítomná. Síce som nevyškriabala tej sestričke oči, ale tisli sa mi slzy do očí z napätia ako veľmi som to chcela urobiť. (Na okraj musím poznamenať, že Mišelka cele očkovanie prespala, ani sa nezamrvila, keď ju pichli.)

Niečo podobné sa mi stalo aj teraz. Začala som pobehovať po kuchyni a nevedela kde začať. Vedela som, že v tejto chvíli to cudzie decko aj tak nerozdrapím a tak som nevedela, čo teraz.

Pokusy vyžmýkať niečo z Mišuty nič neprinášali. Pomaly sa ma začínala báť a tak začala meniť verzie. Nebola to facka, popísala si to fixkou, „My sa občas kamarátime, občas nie.“.

Jej „výpovede“ boli úplný chaos, nevedela som sa vôbec k ničomu rozumnému dopátrať. Absolútne mi nedávali zámienku ísť a rozdrapiť to cudzie decko.

Môj chlap ma vyhecoval tým, že nad tým iba mykol plecom so slovami „Asi si zaslúžila.“ Ha-ha.

Nakoniec som napísala každej kompetentnej kamarátke, ktorá mi zišla na um. Viac hláv, viac kapusty, či čo. Moja hlava chcela krv, tak som potrebovala počuť niečo rozumné.

Hneď prvá reakcia stála za uváženie: „Zlatko, zabíjať ho predbežne nebudeme.“

Nakoniec som si upratala možnosti od V pokoji a slušne sa opýtam učiteliek či si niečo nevšimli po Zdvihnem toho fracka za golier tých zvyšných 5 centi, o ktoré je ešte stále odo mňa menší a zasyčím mu do ucha…

Prvú možnosť som ešte upravila na Chlap pôjde do škôlky a slušne sa opýta… a potom som už len čakala čo bude.

Ráno Miš nemala na tvári nič. Preto som pohotovo poslala drahému fotku ako dôkazový materiál.

A teda: v škôlke si nevšimli, že by tí dvaja mali nejaký konflikt. Fľak sa Mišute spravil údajne počas spánku, pretože si spala na ruke, na ktorej mala tetovačku a asi to bude kožná reakcia. Levica vo mne ostala neuspokojená, ale čo sa dalo robiť? K pravde sa už nedopátram.

Zaujímavé bolo, že na druhý večer sa jej ten fľak spravil zase. Už som bola doma, tak som mala odsledované, ako vyzerala keď prišla zo škôlky. Naordinovala som jej pre istotu fenistilové kvapky a odvtedy po škvrne ani stopy.

Musím skonštatovať, že som svojou bojovou reakciou prekvapená. Bola som pripravená si to svoje mladé chrániť hlava-nehlava. Vlastne som na seba hrdá, že som nikoho nezabila. Zasa som sa o  kúsok viac spoznala a premyslela čo robiť, ak bude niekto mojím levíčatám ubližovať.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

#skolka #matkalevica #bitka #facka #sikanovanie #trojmatka