Škôlka – druhé dejstvo

Zase mi tak nejak po 100 rokoch prišlo, že by bolo fajn napísať nový blog. No a keď musíš, tak musíš a tak čítajte.

Asi vás neprekvapím, keď oznámim, že oficiálne sú všetky tri deti odovzdané vzdelávacím inštitúciám. Niektoré s väčším úspechom, niektoré s menším. Tým väčším deťom, ktoré sú vo vzdelávacích inštitúciách s menším úspechom sa budem venovať nabudúce. Teraz sa pozrieme na tie malé s veľkým (úspechom).

Ľudia, to je také dobré! Prestavte si, že máte vyhorenú matku po troch – nie, moment - šiestich rokoch na materskej, viete, kam deti pôjdu, viete, čo tie deti potrebujú , poznáte učiteľky, poznáte systém..no čo viac treba? Už som sa nevedela dočkať, kedy nastúpia na celý deň a desila som sa momentu, že ochorejú a budú musieť zostať doma.

Spomínam, ako som prvý krát odprevádzala do škôlky Miš. Hehe. Nenávidela som systém, ktorý mi kradol tri roky piplané bábätko, nenávidela som tie inštitúcie, ktoré ten systém zabezpečujú, dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, že učiteľky nie sú platené za to, aby spôsobovali môjmu pokladu doživotné traumy, ale že sú vlastne úplne super a krokodílie slzy som ronila, keď som videla, že môjmu pokladu sa tam páči …!

Druhý krát pri krpcoch som ronila slzy, že aj 15.9. je zase nejaký voľný deň. Vravím, už som na tom bola zle.

Systém okolo ranného vychystávania sme si našli rýchlo. Môj rekord vo vychystávaní rodiny, trasa posteľ-auto, je niečo okolo 17 minút. Tri deti a jedna matka. No dobre, až také super to nie je – keď sa veľmi ponáhľam, nestihnem si spraviť make up.

Najprv vyhodíme Miš v škole. Tej stačí iba zastaviť auto. Vygúľa sa z neho sama a Tomáš potom slávnostne zatvorí. Potom sa tešíme ako na ňu trúbime, keď kráča po chodníku.

Odkedy nosím dvojičky do škôlky, nečítam Facebook ráno v posteli, ale v škôlkarskej šatni. Mám more času, kým sa vyzlečú z tých 300 vrstiev. (Teda – najprv im to nešlo, takže aj jedna vrstva bola problém a kým to natrénovali, prišla zima. Blbé, no.)

Znova sa potvrdilo, že maminka je brzda pokroku. Túto fintu mi ukázal tatinko. A je to dobrá finta, pretože keby som nepozerala do mobilu, ale na nich, tak by som to nevydržala a pomohla im.

Ivuška je prezlečená asi za 4 minúty, Tomáš za 20. Keď si vyzúva topánky, robí pri tom zvuky ako keby chcel odniesť mŕtveho mamuta do jaskyne. Do toho stále hádže pohľad typu siroty Podhradských. Aj po tých mesiacoch to stále skúša, hoci vie, že ja ho nevidím.

Do škôlky prichádzame prví a ja, vďaka Tomuchovi, odchádzam posledná. Ale aspoň poznám všetkých rodičov osobne.

Oslobodená od detí potom kmitám celý deň, aby som o druhej vyzdvihla Miš, aby sme stihli spraviť úlohy, kým krpci prídu zo škôlky. Ale to je iný príbeh, ako som už spomínala.

O štvrtej to už taká pohodička nie je. To už viem, že v najlepšom prípade bude revať iba Tomáš. Ivuška už väčšinou vie, že aj doma čakajú super veci. Napríklad druhý olovrant. Tomuško sa veľmi nerád necháva vyrušiť z aktivty, ktorá ho zaujala. Buď začne plakať alebo sa na mňa nazlostí „Ja som sa chceu ešte huať!“, dramaticky rozhodí tými chudými rukami, dupne a hrozivo sa mračí. V každom prípade sa tým sa blokne a už vôbec nespolupracuje. Takže sa znova obliekame tých obligátnych 20 minút. Vychystanej Ivanke je v plnej poľnej teplo a tak mi nenápadne uteká na schody za rohom, alebo sa hojdá na takom podivuhodnom kuse nábytku, ktorý vyzerá ako polmesiac a asi je to sedák. Čiže je spotená a otlčená, kým sa pán brat ráčia vychystať. Ak ide so mnou aj Miš, tak je na tom dosť podobne. O ten mesiac sa totiž s Ivanou bijú. Alebo sa na ňom hojdajú naraz, čo vedie ešte k horším ujmám na zdraví.

Ja sa odtiaľ ponáhľam, pretože poobede tam majú taký špecifický smrad, z ktorého ma napína ešte od čias ako som s nimi bola tehotná a chodila som tam pre Miš.

To už do mobilu nepozerám, ale snažím sa hlavne Tomáša obliekať, tak aby si nevšimol, že to vlastne robím za neho.

Doma je už dobre, vypustím ich a idem servírovať ten druhý olovrant.

A teda v čom je to iné, že sú dvojičky? Napríklad to, že sa o seba starajú. Konkrétne Ivuška o Tomáša. On má to svoje laxné tempo stále, takže raz ho pani učiteľka upozornila, že ak sa neprezlečie do pyžama, kým veľká hodinová ručička prejde z jedného miesta na druhé (5 min), tak pôjde spať tak ako je. Ivanka sa tak zľakla, že pôjde spať holý, že ho začala obliekať. Inak sa hrajú aj každý sám. Ivanka už dokonca má aj kamošku. Tomáško má kľud, keďže akčná sestra je zamestnaná inými deťmi a do všetkého mu nekafre.

Ja? Ja som v tomto druhom dejstve zbavená takého sentimentu, aký som zažívala prvý krát. Už ma nedojíma, že moje ďalšie bábätká sú už také veľké, že chodia do škôlky. Skôr presne naopak. Chvalabohu, že už sú takí veľkí a takí samostatní.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

#skolka #dvojicky