Vravím si, že tréningových situácií nie je nikdy dosť a tak sme začali s bábätkami chodiť do sveta. Nie iba tak, že sedia v kočíku, ale pekne, hardcore, behajú.

Ako som už písala, výlet začína u nás na chodbe, ale obliekanie je v pohode. Krpci sa strašne tešia vždy keď im obúvam topánky, lebo vedia, že sa pôjde do sveta a tak držia a spolupracujú. (Fakt, že si každý aspoň trikrát strhne čiapku, nerátam). Tu pre mňa nastáva dôležitý moment: Nechávame kočík doma alebo ide von prádzny. Samé pricupkajú k výťahu a k autu. Ani sa už veľmi nezdržiavajú smeťami v tráve. Len Tomčiak od brány zásadne vždy odbočí opačným smerom ako zvyšok rodiny.

Keď sme takto boli prvý krát v potravinách, Tomáša som naložila do nákupného košíka do oddelenia pre deti a Ivuška šla na deku do oddelenia pre potraviny. Mala som taký interný záväzok (ok, skôr zbožné želanie), že skúsime nákup prežiť bez nezaplateného rožka v paprčiach.

Ako som začala som košíka nakladať tovar, zasvietila mi v hlave kontrolka, že jejda, Ivana sa tým bude prehrabávať a určite všetko požuje. Ale nie. Stačilo jej dať do rúk jednu vec a bol pokoj. Bolo mi ľúto, že Tomčiak sa tam iba vykrúca, na nič nedočiahne a tak som mu spravodlivo tiež niečo podala. Výborný nápad, vec okamžite letela k zemi a on sa vrtel a mrnčal ešte viac. V preklade: rád by vyhodil z košíka aj ďalšie položky. Nákupné tempo sme teda zrýchlili. Potom mi opäť raz napadlo, že tréningových situácií nie je nikdy dosť a preto som sa rozhodla ich vypustiť do predajne. No... odvážne, vravím si teraz.

Ivuška ma veľmi milo prekvapila. Šla, kam som ju volala, zodpovedne odniesla balenie čaju k babke, ako som jej povedala. Iba raz si zmýlila uličku, ale buďme k nej zhovievaví, mala vtedy iba 13 mesiacov.

Tomáš bol neskutočne nadšený všetkým okolo seba. Úplne zabudol, že existuje nejaká maminka. Nevedel kam sa vrhnúť skôr, len zrazu sa mu šmyklo a šľahol na zem. V tomto momente sa už maminka zišla, aby ho pozbierala a on mohol ísť obchytkávať dózy s kávou. Pokus dať mu niečo nakúpiť ako Ivutiene nevyšiel, pretože ja som chcela, aby nakúpil pollitrovú fľašu minerálky a on chcel nakúpiť oriešky. A véééľa. Skončili sme pri tom, že som ho škriekajúceho ťahala naspäť ku košíku.

Teda môže. Ale posteľ, periny, horúci čaj a spánok nie sú dostupné liečebné prostriedky. Rutina skrátka nepustí, deti pýtajú jesť a prebaľovať. A tiež ich treba chrániť pred ich samovražednými pokusmi skúmať najvyššie položené miesta v domácnosti. Čiže kým sa nedostaví niekto, kto šichtu prevezme za mňa, liečim sa studeným čajom, babysitovaním vlastných detí a paralenom, na ktorý celý čas myslím, ale pokiaľ mi ho niekto nestrčí až do gágora, tak si ho sama zabudnem dať.

Už pri Mišute som začala mávať tzv. mikrochoroby. V jeden deň ma úplne zlomilo a druhý som už nevedela, že mi niečo bolo. Áno, v tom najhoršom som si čaj uvarila, prezieravo som si preniesla paplón do obývačky na gauč, že budeme ležať a pozerať rozprávky. Aj spať som šla spolu s Miš. ALE, kým som sa dostala k pôvodne horúcemu čaju, už z neho bol čaj ľadový. Na gauči na paplóne ležali akurát tak psi, ktorí túto zmenu s nadšením privítali. Ja som lietala okolo decka. A samozrejme, že keď som padala na hubu, spomínaný potomok spal 28 minút za celý deň! (Mimochodom, kto vymyslel, že spite zarovno s dieťaťom? Veď to sa v 98% prípadov nedá. Buď mám robotu, alebo vždy, keď si ľahnem, tak každých 5 minút na striedačku vreštia.)

Uvedomila som si, že tento dobrý mikro zvyk si môžem pestovať aj počas najbližších rokov. Problém však je, že kým bola iba Miš, bola som takto chorá asi tri krát za tri roky. Odkedy máme aj drobce, som chorá trikrát za rok. Môj imunitný systém asi už nevykrýva, keď sú choré celé jasle.

Imunita sa takto odporúčala aj minulý víkend (chvalabohu to bol VÍKEND). Ani mi nebolo tak zle, ale strašne sa mi chcelo celý deň spať.

Náš vytrénovaný tatinko síce potiahol starostlivosť a aj by som mohla váľať šunky v posteli, ale mne to skrátka nedalo. Choroba mi asi prešla na mozog, pretože som sa motala po byte, na všetkých štekala, všetci boli podľa mňa pomalí, hluční, otravní, neschopní, mala som pocit, že bezo mňa to tu všetko pomrie. (Spätne sa divím, že mi nepomohli pomrieť moji príbuzní, už len preto, aká som bola odporná). Kľud som teda mala iba keď spali bábätká (to som tiež patrične okomentovala). Navečer to už bolo lepšie. Ľahla som si na gauč a snažila sa vnímať televíziu. Okolo mňa totálny výbuch (stále som si nezvykla). Akonáhle som si ľahla, všetci traja sa zhŕkli na mne. Ivuška bola najpriebojnejšia, zavesila sa do mojich šiat a vyšplhala sa hore. Ležala na boku, mrvila sa, ale vždy tak, aby mala ručičku labužnícky zaborenú v mojich vlasoch. V preklade: prakticky mi ten malý vlasový fetišista celý čas ležal priamo na hlave a šticoval mi vlasy.

Tomčiak sa chodil túliť zdola. Prišiel, pritúlil sa a zakaždým nechal na mne slizovú stopu a kocku z lega.

Spoločné aktivity mojich detí sú pre mňa citlivá téma. Všade čítam, aký skvelý je trojročný rozdiel medzi súrodencami, ako ich treba všetkých zapájať do spoločných aktivít a tak ich učiť spolupráci a prispôsobeniu. Pekné, múdre, vzletné a úplne nepoužiteľné. Aspoň pre mňa. A fakt nemôžem povedať, že by som sa nesnažila.

Napríklad, také kreslenie. Mišela sa strašne rozkreslila v poslednej dobe. Jej kresby sa začínajú dosť podobať na veci, ktoré tam, podľa jej slov, sú nakreslené. Doma sa však kreslenie nekoná. Akonáhle vytiahne krabicu s ceruzkami, zbehnú sa zombíci, každý sa na Miš tlačí z jednej strany a paprčami sa snaží dočiahnuť a ukoristiť ceruzky. No dobre, vravím si, to je v pohode. Každému vložím do spomínanej paprče jednu ceruzu, nech je kľud. Ceruzka automaticky putuje do úst. A keďže na ožužlávanie farbičiek každému stačí jedna ruka, druhou kradnú Mišute papier. Hej, aj papier som im už dala a ukázala čo sa s ním robí. Aj ten zjedli. A potom chceli zjesť znova aj ten Mišutin. Chňapali po ňom každý z jednej strany, až kým Miš nepraskli nervy.

„Mami, bábätká ma otravujú!“ Treskla farbičku o zem, papier nechala napospas travičom a šla sa zavrieť do spálne. Na to nemám liek. Hocikam sa snažíme utiecť, šplhajú sa nám po kolenách, vreštia a dožadujú sa spoločnej aktivity.

Keď si čítame knihu, packajú do stránok, snažia sa ich otočiť, čo vedie k ich trhaniu. Pritom stále niečo brblú, pištia, sáču sa, lebo každý chce uchmatnúť knihu pre seba. Ani ja poriadne nepočujem čo čítam, nieto ešte Miš.

Malé lego – no dovidenia. S tým sa Miš môže hrať keď spia. Zatiaľ som, žiaľ, nenašla dosť duševných síl, aby som to s nimi riskla. Ale vrabce čvirikali, že by som ich mala do Vianoc nazbierať. Veľké lego – vyšklbnú mi ho z rúk a podľa nálady buď šmaria o zem, alebo strčia do úst.

Von s nimi síce chodím trénovať poctivo skoro každý deň, avšak na ihrisko vzdialené asi 100 metrov a 30 schodov sme to ešte nedotiahli. Čiže Miš prestupuje z nohy na nohu, šplhá sa po múrikoch a čím krpcov značne provokuje a pokúšajú sa vyšplhať za ňou. Dobré to však bolo na chalupe, na dedine, kde som to všetko vypustila aj s tými ich chodítkami a odrážadlami a každý si už niečo našiel. Tomčiak, napríklad, spadol do pilín. To mala aj maminka zábavku asi na pol hodinu. Mišela pučila tie mačky, ako som spomínala a Ivutiena brázdila cesty svojim hračkárskym dvojkočíkom.

Tomu ako chodíme von, predchádza intenzívna príprava v podobe obliekania a obúvania.

Jedna z veľmi častých otázok o živote s dvojičkami, ktoré som dostala boli: „Jejda a ako vy idete von?! Veď to sa nedá vychystať.“ Kto má deti (jedno stačí), vie, čo to znamená. Vôbec to nie je o tom, že sa oblečiete, obujete a idete. Teda je, ale je to hardcore verzia.

Keď bola Miš bábätko, tak sme si užili svoje. Najprv som obliekla seba, veď sa predsa nebude to úbohé dieťa potiť, kým ja sa nacpem do bundy. Potom som začala obliekať ju. Neznášala obliekanie. Čiže bol to učinený boj, pri ktorom som potila krv (skoro doslova). Keď som jej teda úspešne polámala našponované nožičky a ručičky tým správnym smerom, aby kosti zostali celé, a ona bola oblečená, vložila som ju do kočíka. Tam rev zosilnel. Nezášala kočík.

Raz som stretla susedu, ktorá mi s úsmevom hovorí: „Ja vždy viem, keď idete von.“ No, neveríím!

Vo výťahu sa ten rev ozýval dvojnásobne. Decko odpadlo až keď sme pristáli na nule. Ja som bola tiež na odpadnutie, vystresovaná ako sviňa, a to ešte celá dvojhodinová prechádzka pred nami.

Pri plánovaní ďalšieho potomstva som sa dosť desila momentu, ako budem odchádzať s dvomi deťmi. S tromi? Hehe. Taká verzia v plánoch nebola.

Za posledné asi dva týždne máme doma herečku, ktorá sa špecializuje na drámy, tragédie a princezny, potrebuje mať okolo seba permanentne tím ľudí, ktorí ju obliekajú a všade sprevádzajú. Ok, nemusí to byť tím, stačí maminka.

Do roly vstupuje vždy keď započuje „nie“, keď sa má sama obliecť alebo keď niečo potrebuje.

Príklad z dnešného dňa: Ráno pohodička. Dlho sme sa vymotávali z postele, hrali sme sa, obliekali a bolo dobre, kým sme nezišli dole do kuchyne. Miš po hodine a štyroch upozorneniach bola stále v pyžame. Vlastne nie, krivdím jej, vrchný diel už mala vyzlečený. Nakoniec ostala na poschodí sama, lebo nebola oblečená. Iba sme odtiaľ počuli ako sa odvíja srdcervúca scéna s replikou „Môže mi niekto prísť pomôcť s pančuchami?“ (Jasné, že si vie obliecť pančuchy) a „Tatinko, počkaj mááá!“, lebo tatinko sa vyhrážal, že si umyje zuby bez nej.

Nad raňajkovým jogurtom už zase slzila, pretože sa musela ísť sama vycikať.

Potom šla von pučiť susedovie mačky. Ja som sa zatiaľ s bábätkami „prechádzala“ tj. postávala som a oni fičali s tými svojimi chodítkami. Už sme boli možno aj 50 metrov od chalupy, keď sa Miš rozhodla, že chce mačičky prikŕmiť šunkou. Dobre, vravím jej, choď si zobrať. No lenže, chlap medzitým zamkol a šiel rúbať drevo. Po chvíli vidím ako suseda stojí v okne a pozerá smerom k našim dverám. Z miesta, kde som stála, som tam nedovidela. Potom som započula to teátro. Za normálnych okolností by som utekala ako šialená. Taký rev spôsobí decko, ktoré si prinajmenšom zlomilo ruku alebo zistilo, že to mačiatko medzičasom umrelo. V tomto prípade som traťový rekord netrhla. Začala som síce zavracať deti a psy, ale vedela som, že Miš to asi prežije, len jej nevyšli plány. A tiež som vedela, že potrebuje publikum, takže sa za chvíľu ukáže. Samozrejme. Vyliezla spoza rohu aj s tým plačom.

„Poď sem, Miši!“ volám na ňu z diaľky. Krivda sa začala presúvať smerom ku mne. Keď sme sa stretli, tak mi vysvetlila, že, teraz sa podržte, je zamknuté. Ja som sa zhlboka nadýchla. To kvôli akej kravine zase reve?!! Fakt so sebou bojujem v týchto chvíľach, pretože mám chuť to riešiť hocijako, len nie konštruktívne.

Keďže moje nadšenie z toho, že deti chodia, neutícha, pokračujeme.

Aby ste vedeli, už sa to stalo. Boli sme venčiť havíky v zostave jeden dospelý (ehm... ja), tri deti a dva psy. Vnímala som so to úplne inak, ako keď ideme viacerí dospelí. Zistila som, že za našimi dverami je zlý svet plný potenciálnych nebezpečenstiev, moje deti sú hluché a najlepšie mi je v malých uzatvorených priestoroch.

Obliecť sa – to je v pohode. Vyjsť z dverí je tiež ok, lebo sa všetci tešia, že idú von. Nahnať celú svorku do výťahu – problém. Maxina sa bojí, že ju niekto zašlapne (dosť oprávnene, mimochodom), tak zaostáva, Tomčiak chce ísť dole po schodoch (zadkom na napred), Ivuška chce ísť tiež po schodoch, ale smerom nahor, Mišela stále niečo rozpráva, nestíham to vnímať, tak sa vo výťahu zduje, že som jej nenechala príležitosť privolať výťah a ani „stlačiť nulu“.

Zombie sprievod sa vyvalí z výťahu von, začne nechtami škriabať po prvých dverách, potom sa kníše ku druhým a potom von. Tam ich však v pohode dobehnem, pretože smerom do veľkého sveta vedie asi trojmetrový kopček, čo je zatiaľ dosť veľká prekážka. Psy mi okamžite zmiznú z dohľadu, tak sa iba bezmocne spolieham, že sú vychované a že nejaký debil nepôjde autom po chodníku.

Tomčiak ide chvíľu za ruku, Ivuša sa kníše smerom k Mišute a tvári sa, že nepočuje, že má ísť naspäť. Nechávam Tomáša žuť kríky a idem pre ňu. Tomčiak si medzi tým všimne, že chodník má po ľavej strane superzaujímavý trávnatý zráz, kde sú dlhé konáre opadaného kríku a ide sa pozrieť. Zachytím ho práve včas, aby neskončil ako špekáčik. Ivuška zatiaľ piští, snaží sa vykrútiť ruku z mojej a utekať za Mišutou. Tomáš našiel zavretú bráničku s mrežami a baví sa tým, že prehadzuje všetko čo nájde pod nohami na druhú stranu, pričom každú jednu vec zároveň ochutná. (Nepýtajte sa čo to bolo. Nechcete vedieť.) Mišela zatiaľ lieta okolo a komentuje čo robia bábätká, ak by som si náhodou nevšimla aj sama. Nakoniec som z nej spravila husopásku a poslala ju zahnať psov domov. Domov sa však nikomu nechce ísť, takže nám to trvá a trvá. Unavení ako keby sme prišli po trojhodinovom šprinte, sa slávnostne dovalíme na naše poschodie. Vystúpime, zvesím deti zo schodov smerom nahor, strčím ich do dverí a zabuchnem. Kontrola stavov, povolené straty nemám povolené. No jasne, Maxina. Otvorím znova, sedí na rohožke. Teším sa. Ide dnu.

Vravím si, bude lepšie. Mojim deťom narastú uši a mozog a zvládneme to aj bez vodítok.

Najnovšie už doma nemáme lezúne, ale človeky vzpriamené. Tvory chodiace po dvoch končatinách (zadných). Keby sa ma niekto opýtal, kedy sú deti najkrajšie, tak by som suverénne odvetila, že okolo roka, keď začínajú chodiť. Nevidia žiadne prekážky, svet pod nohami plný hračiek neexistuje. Deti sú ako na rozbúrenom mori, hádže ich to zo strany na stranu. Malé buldozéry. Zombíci. Toto všetko sa mi spája s tým, keď pozerám ako krpci chodia.

Tomčiak začal skôr. Pomer medzi plazením a chôdzou behom týždňa zrazil na 1:9. Dnes už lozí minimálne, najmä keď na prechádzke už nevládze. (Alebo sa tvári, že nevládze, lebo chce pojedať kamienky a trávičku.) Zistil, že je strašne praktické nosiť veci v oboch rukách. Alebo sa napiť „na stojáka“ a úplne zakloniť hlavu a naliať do seba obsah fľašky.

Ivuška mi pripomína Zoidberga z Futuramy. Bol to, tuším, hybrid človeka a raka, chodil do boku, nohy široko od seba, ruky v lakťoch zdvihnuté a pri chôdzi cvakal klepetami. To je naša Ivuška. Ešte býva dosť často celá ružová, ako tento Zoidberg. Je však neskutočne vytrvalá. Keď Tomáš začal chodiť, celá nadšená som ho volala k sebe, aby pricupkal. On to spravil, hodil sa mi do náruče a pritúlil sa. Ivuške viac nebolo treba. Prepaľovala ho tými bledomodrými okáľmi a bolo úplne jasné, čo si myslí: Keď to dokáže HENTEN (predstavte si to s najväčším pohŕdaním), musím to zvládnuť aj ja. Pustila sa a šla. A tak začala chodiť.

Trénujeme aj chôdzu v nezaistenom teréne, rozumej vonku. Začali sme s chodítkami, ale bolo mi ťažké vláčiť na rukách decko a ešte aj niesť chodítko. Tak prechádzkujeme naľahko. Ale ľahké to vôbec nie je. Sme vonku cca 30 min, prejdeme max. 30 metrov. Ja spotená, ustojená, udvíhaná, decko viac na zemi ako na nohách. Psy nadšené, že sú vonku až 30 min. Nechávame za sebou oslintané kamienky, paličky, rastlinky a cigaretové ohorky (stále nie som dosť rýchla). Ivuška sa po tretej prechádzke dostala do režimu „Nedrž ma, ja sama.“, čo je celkom vtipné (zatiaľ). Taký malý, odhodlaný dubák, vždy sa popod fúzy smejem.

Priznávam, neviem, či sú ortuťové guličky. Zatiaľ som, zbabelo, ani raz nebola s nimi na prechádzke sama. Ale určite už teraz trpia selektívnou hluchotou a majú značne v paži čo kričím.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Hlásim, že sme sa prepracovali do fázy, kedy sa bábätká učia jesť samé. Poviem vám, to je akcia.

Začínali sme ovocím nakrájaným na kocky v špeciálnom tanieriku, ktorý nelieta. Má totiž naspodku prísavku. To im celkom šlo na prvý krát. Rýchlo sme prešli aj na kocky z chlebíku a paradajky, vianočku s maslom..obzory sa nám velice rozšírili. Neskutočný pocit, že môžem jesť zarovno so svojimi deťm (Nemusím im vyhladovaná závidieť každé sústo) Alebo, že pri nich možem čítať časopis! Chápete? Časopis!

Jasné, občas pozbieram z pultíku popadané kúsky (to je vlastne druhý chod), odženiem pahltného psa a pahltného Tomáša, ktorý, keď dočiahne, najprv vyje Ivuškinu misku. Každopádne, sa už aspoň raz denne najedia sami, čím získavam neskutočne veľa času naviac. Možno aj 10 minút.

No a teda, hlavná správa je, že už skúšame aj jedenie lyžičkou. Prvý pokus dopadol fiaskom, keď som podávala lyžičku Ivuške, odtiahla ruky, otvorila ústa a spýtavo na mňa pozrela. Vôbec nepotrebuje rozprávať vo vetách rozvitých na to, aby som do bodky pochopila, že mi hovorí čia robota je kŕmenie.

Druhý pokus bol úspešnejší. Tomáš vymýšľal, nechcel jesť, tak som im zvyšok obeda poskytla „na hranie“. (Keď tak na nad tým teraz rozmýšľam, to som musela mať aké zatmenie mysle..)

Princíp už chápali: treba tú podlhovastú paličku namáčať do hmoty na stolíku a strkať si to do úst, rovnako ako všetko ostatné čo sa nám dostane do rúk. To, že pri tom všetko zjedli bol iba (želaný) vedľajší efekt. Ďalšie vedľajšie efekty (neželané) boli, že špinavé boli jedálenské stoličky, v ktorých sedeli, jedálenské stoličky, na ktoré dočiahli, podbradníky, zem, psi a celé bábätká. Maľovať som nemusela, lebo tá stena aj tak pôjde preč.

Pocit z veľkej rodiny je super. Každá sranda však niečo stojí a organizácia takého kolosu sa nedá odbaviť medzi správami a Búrlivým vínom (aspoň ja to neviem). To, že nás je zrazu toľko, so sebou prináša kopec vecí, ktoré by mi predtým ani nenapadli.

Vlastne, odpusťte, žiadna päťčlenná. Keď to porátam komplet, je nás osem, aj so psami. A tak si už rok zvykám a pomaly mi začína dochádzať, čo to znamená. (Veru, niektoré veci mi idú zúfalo pomaly).

Zvykám si na to, že (sorry, Cica), že tu tomu velím ja. Ja viem, koľko jogurtov, pečiva, šunky, syrov a granúl stlačíme (vééľa), koľko treba kúpiť čokolády a horaliek, aby sme prežili. Kedy, kto a kde má aký krúžok a kto ho tam zavezie, koho treba odčerviť, koho zaočkovať, kedy sa upratuje, kedy treba myslieť na to, že už dochádza tekuté mydlo a že treba vybúrať stenu medzi kuchyňou a obývačkou (k tomu sa dostanem). Proste denná réžia domácnosti a ľudí v nej. Akože fakt ma bolí nazvať sa žena v domácnosti (keď zabudnem kúpiť toaleťáky, použijem vysokoškolské diplomy), ale odkedy v tom fungujem, začínam sa pred ženami v domácnosti sklánať. To je doblba furt to isté, milión pidi mini sprostostí, na ktoré treba myslieť, bez ktorých sa iným zrúti svet (že nie? Skúste zabudnúť kúpiť ten toaletný papier.). Strašná zodpovednosť.

Ďalší poznatok sa týka nášho obydlia. Malé nie je, to je pravda, ale začína byť nedostatočne vybavené. Moju najlepšiu kamošku, osemkilovú pračku, som vám už predstavila, ale ešte by sa k nej hodila kamoška sušička. Keď sa večer vyzlečie 6 ľudí, ráno máte 8 kilovú pračku plnú. Bábätká totiž menia outfit aj tri krát denne. Ak periem obliečky, uteráky tak...už neperiem, lebo po troch práčkach to už nemám kde vešať. Keď zrazu nemám čo prať, cítim sa celá nesvoja.

Okrem toho by sa hodil veľký mrazák, dve umývadlá, veľký botník, komoda na detské oblečenie, ďalšia sada hrncov a … a chlap len prevracia očami. Mám pocit, že čím viac toho dokupujeme, tým viac toho na zoznam pribúda. A to zatiaľ potrebuje 4 barbie - morské panny iba Mišela.

No jasne, a môj master plan o vybúraní tej steny. O rok sa totiž nepomestíme všetci za kuchynský stôl. Pre mňa tragická predstava, pre ktorú som ochotná prežiť aj bytové prestavby, ktoré z duše neznášam.

Pripravte sa na ďalší materský výlev.

Keď mali krpci asi dva týždne, Miš ochorela a zdalo sa mi vtedy ľahšie odizolovať malých ako ju. A tak sme z našej spálne presťahovali bábätká do detskej izby a Mišelu k nám do spálne. A tak to zostalo po celý nasledujúci rok. Nebola som síce na seba hrdá, že som si napchala decko do postele, ale na druhej strane mi dosť vyhovovalo, že sa nebudím na každé chrochtnutie dvoch detí a priznávam, že som bola rada, že si Miš môžem dosýta potuľkať aspoň večer. Možno aj preto nežiarlila.

No, ale donekonečna to takto nešlo, tak sa rodinná rada uzniesla, že keď sa po lete vrátime domov, Miš sa vráti do svojej postieľky. Chcelo sa mi plakať, rástli mi žalúdočné vredy z tej predstavy, ale čo už.. A tak teda ten deň prišiel.

Navliekli sme obliečky Hello Kitty, obliekli sme pyžamko Hello Kitty a ... a odprevádzací rituál som totálne zmeškala. Balenie a vybaľovanie zo Senca ma totálne zmohlo a odpadla som pred deviatou. O 11 som sa strhla zo spánku, že jejda, kto som, kde som a kde je moje dieťa a prečo je všade také ticho?! Dozvedela som sa, že do postieľky odprevadil Mišelku tatinko, prikryl ju, dal jej pusu a odišiel. Vybavené.

Odvtedy to tak je. Ani v noci nepríde. Ani nadránom. Fňuf. (Vlastne omyl, prišla raz okolo 6 ráno, že spadla z postele. Ale aj tak.)

Pred pár dňami sme sa o pol 7 ráno zobudili na to, že sa z detskej ozýva kolektívny smiech. Chlap tam išiel (vrátil sa sám!) a odcitoval „Bábätká ma zobudili a ja sa kcem s nimi huať.“

Takže máme za sebou prvý rok. A teda asi aj plus deväť mesiacov predtým, ktoré boli pre mňa asi ťažšie ako tých dvanásť potom. Chápete, že?

Slušne povedané, chvíľu mi trvalo, kým toto celé začala chápať ako výzvu. Úprimne povedané, zatiaľ som sa nikdy v živote necítila viac v prdeli, ako keď sme zistili, že čakáme dvojičky. Nikdy nezabudnem na dve reakcie mojich dobrých kamarátov. Teda jednej kamáratky, ktorá skonštovala, že čo, veď žiadna smrteľná choroba to nie je. Pravda. A ešte kamráta, ktorého citujem: „Ty a výzvy… mala by si napísať knihu.“ (Tých ktorí sa vo svojich komentároch spoznali, srdečne zdravím. Ďakujem, pomohlo mi to.)

Som presvedčená, že ich potrebujeme, keď ich máme. Ďalšia kamoška mi minule pripomenula ako som kedysi dáávno, iba s jedným deckom (hehe), mala nejapnú poznámku na mamu dvojičiek, ako sme ju míňali a ona to začula. Síce si to nepämatám, ale podobá sa to na mňa. Hm..dala by som si za to teraz facku a dopriala by som tej mamine, aby sa raz dozvedela, čo sa dialo potom. By som sa mohla v jej nejapných poznámkach teraz aj utopiť a zaslúžila by som si to.

Čiže pred rokom sa teda vyliahli. Miestami som mala pocit, že sa musím veľa vecí znova učiť ako mama prvého decka a nemám tú pohodičku druhomamy, resp. jedného druhého decka. Chápete, že? S dvomi/tromi deťmi som si nanovo musela nájsť systém, nebolo to také, že som iba vbehla do staronových koľají, pretože tých vláčikov bolo zrazu nejak priveľa. Na druhej strane som zase mala nejaké skúsenosti, ktoré ma dosť potiahli a mala som menej nervov, stresu a strachu. Som však presvedčená, že keby boli prví, tak to nezvládnem. Ako si pamätám tie stresy pri Mišute… a krát dva? Zbohom rodina.

Za posledný rok som sa naučila kopec nových vecí (určite to tak je, ale teraz mi nenapadá žiaden príklad). Stále som sa však nenaučila nevrhať nenávistné pohľady na ľudí, ktorí sa prežehnávajú, keď počujú, že mám dvojičky a/alebo sa chechcú na inteligentných poznámkach typu „…ďalšie budú trojičky?“ Aj si uvedomujem, že ja by som asi bola taká istá, ale vôbec mi to nepomáha tváriť sa aspoň neutrálne.

Takto nejak sme to doťukali do prvého roku. Želám nám všetko najlepšie, nech sa naučíme kopu nových vecí aj ďalší rok. A torta bola super.

Prvýkrát môžem čestne prehlásiť, že realita bola lepšia ako moje najhoršie obavy. Dva mesiace je pre takéto bábätká polovica večnosti a tak mi bolo jasné, že v júli som na chate mala iné deti, ako som koncom augusta priniesla domov.

Strašne som sa bála návratu domov. Okrem toho, že som hysterizovala okolo balenia, sťahovania a upratovania celej domácnosti, bola som na prášky z predstavy, že vypustím tie teliatka u nás doma, kde neboli polovicu života a medzi taškami a iným pakšametlami, ktoré bude treba vybaliť, ani poriadne neuvidím, ako sa o niečo prizabijú. Horúci tip na prizabitie som mala konferenčný stolík v obývačke. Dosť živo som si vedela predstaviť, ako si Tomčiak spomenie, že už vie vyliezť na gauč a pri ocapkávaní parapety stratí rovnováhu a tresne hlavou rovno o ten stolík. Alebo, že zožerie orchideu.

Ako vravím, realita nebola taká zlá. Pravdu som mala v tom, že som ich veľmi sledovať nestíhala. Tmolili sa po celom byte, ochutnali, čo bolo v dosahu (Tomáškovi trvalo asi 10 minút od príchodu, kým zistil, že dočiahne na miesto, kde mávame pečivo) a o tej pol 8 boli úplne smrteľne unavení. Ivuška v postieľke zahájila uvítací dvadsať minútový rev a potom už bol pokoj.

Ostatné dni už boli vcelku ok, až na drobnosti. Vkuse máme v kuchyni rozliatu psiu vodu. Ani nie preto, že si tam chodia namáčať ručičky, hračičky a kuchynské utierky, ale skôr preto, že ju nevedia obísť. Ivuška sa javí ako perspektívny mladý bagrista, alebo buldozérista a keď sa rozhodne na tatrovke navštíviť kuchyňu, tak berie so sebou všetko, čo jej príde pod kolesá. Väčšinou stiahne so sebou svoju jedálenskú stoličku, kuchynskú stoličku a ešte aj šamlík a to tlačí pred sebou, kým ju nezastavia balkónové dvere. No jasne, a po ceste rozleje tú psiu vodu.

Tomáško si už spomenul, že vie vyliezť na gauč. Keď sa mu to prvý raz po čase znova podarilo, bol na seba neskutočne hrdý. Sedel, opieral sa a tváril sa, že pozerá s Miš rozprávku a pri tom na mňa poškuľoval, či vidím, čo dokázal. Nenašli by ste pyšnejšie chlapisko v okolí dvoch kilometrov.

Inak sa mi u nich zopakovalo, čo u Miš, že v tomto veku sa radšej držala pri mne, čiže byt na vlastnú päsť neexplorujú. Tým pádom sa dajú celkom dobré ustrážiť a zatiaľ to vyzerá, že sa dožijú aj druhých narodenín.

Je taký tupý vtip, ktorý si ani nepamätám celý, ale pointa je, že lietaj nízko a v záktrutách pribrzdi. Platí to na mňa keď lietam po rôznych pochôdzkach.

Keď musím ísť niečo vybaviť, napríklad nakúpiť, mám vždy pocit, nielen, že lietam, ale tiež že je to rozsiahla akcia celospoločenského rozsahu a dopadu. Skrátka, vyžaduje to plánovanie a organizáciu a vždy som v neskutočnom strese a náhlení.

Jasné, že môžem ťahať so sebou celú svorku (nie svokru. Ale aj tú občas vláčim kade tade), ale je to dosť náročný šport. Vychystať sa, naložiť do dvojkočíka, odtiaľ do auta, zložiť kočík, pricestovať, vyložiť kočík, vyložiť deti, vybaviť, naložiť deti do auta, zložiť kočík, odcestovať... keď máme pochôdzok viac, tak si to zopakujeme viackrát. Pravda je, že zostava lekár – potraviny – pošta je to skoro taká účinná ako 4 série zostavy vo fitku. Trpia však pri tom aj nevinné deti.

Väčšinou mám to šťastie, že sa mi to podarí dobre naplánovať, deti vhodne rozmiestniť po rodine a tak idem sama.

Odložené deti sa nerovná žiadny stres. Šoférovanie je jediný pohodový moment v celej adventúre. Nikto neruší, nežobre, nereve, neotravuje... a k tomu fajn hudba.

Minule som takto behala po meste. Začala som garančkou bábätiek u lekárky (rozumej povinná lekárska prehliadka v 11. mesiacoch). Témy sa to síce netýka, ale Ivuša šla prvá, strašne hystericky revala po celý čas prehliadky (aj Tomášovej) a kvôli tomu som nič poriadne nepočula a tak neviem, čo už môžu jesť. Zachytila som, že tvaroh už áno a že mám vyrábať pomazánky ako robia v škôlkach, aby si deti zvykli, lebo potom to vraj nechcú jesť. Niečo ako rozmixovaný tvaroh s maslom a nastrúhanou mrkvou je len pre silné povahy či už kuchára alebo stravníka... Uvažujem ešte, čo by vyrábanie škôlkarskych pomazánok vypovedalo o mojom kuchárskom umení.

Nečakajte žiadnu vedu. Ide čisto o moje subjektívne pozorovania mojej výskumnej vzorky, tj dvoch ks. dievčat a jedného ks. chlapca. Nejaká teória sa síce o mňa obtrela, ale tento príspevok nijak zásadne neovlyvnila. Opakujem, ide čisto o skúsenosti jednej čudnej mamy. Dosť možné, že aj náš tatinko by to videl úplne inak.

Keď sme zistili, že bude v portfóliu aj chlapec, bola som rada, kompletka sa hodí. Už vtedy som si zaumienila, že mu nebudem vnucovať autíčka, nechám ho v pohode aj česať barbíny a budem zvedavá čo z neho vyrastie. Som presvedčená, že česanie barbín ho nijak negatívne neovplyvní. Do ružového ho obliekať nebudem, hovorila som si, lebo ružovú nemám rada.

Dosť som sa obávala všetkých tých „predsudkov“ o chlapcoch ako všetko rozoberajú, ako sú neovládateľní, vo vývine pomalší a ešte toho, že mu budem musieť sťahovať predkožku.

Prvý rozdiel, ktorý som zaznamenala, okrem toho, že inak voňal ako dievčatá, bola tá predkožka. V prvých mesiacoch sa ma kamrátka opýtala, že aké to je mať chlapca. Tak jej hovorím, že v pohode, kým sa nemusím babrať s pipíkom.. Teraz je to ešte horšie, pretože sa pri týchto preventívnych úkonoch chechce..bŕŕ.

Druhý rozdiel bol, že v úvode bol oveľa kľudnejší ako obe baby. Bol ten typ, že kde som ho zabudla, tam zostal. Potichu. Keď mal jesť, jedol, keď mal spať, spal. Až na ten nezabudnuteľný mesiac, kedy prestal jesť v noci. Stále mi nepríde vtipná spomienka ako každú noc reval dve hodiny.

Tretí významný rozdiel oproti všeobecnej múdrosti je, že chlapci sú pomalší vo vývine. Tomčiak síce dobiehal niektoré veci už za pochodu, ale začal skôr sedieť, stáť, loziť..

Keď sa mali narodiť dvojičky, tak som si tak interne povedala, že nebudem Mišelu dávať do pozície veľkej sestry, ktorá MUSÍ POMÁHAŤ s bábätkami. Zdalo sa mi, že už to bude na ňu dosť, že vôbec sú hneď dvaja a preto som jej nechcela pridávať ešte nejaký pocit, že jej tým nastanú nejaké povinnosti. Pre mňa také niečo znamenalo priamu cestu do pekla súrodeneckých vzťahov. Veď si zoberte, ako niečo robíte s čistou láskou a radosťou, keď niečo „musíte“ a ani ste sa o to neprosili.

Miš sa ani nikdy neprejavovala, že by mala záujem „starať“ sa o bábätká. Ešte aj keď sme brali von hračkársky kočík, nosila v ňom autíčko. A ja sama som teda už vôbec nemala ani hmlistú predstavu, čo sa bude diať, keď prídu hentí dvaja.

Zo začiatku teda neboli bábätká zaujímavé. Spali, vrešťali, jedli. Po 4 mesiacoch Miš nastúpila do škôlky a s bábätkami sa videla cca tri hodiny denne. V lete však mala Miš mať letné prázdniny a už od mája som sa obávala, ako to spolu všetci prežijeme. Čakala som, že začne (konečne?) žiarliť a trucovať a tak. Myslela som si, že po dvoch týždňoch začnem strihať meter, kedy už bude 2.9. a najstaršia bude konečne v škôlke.

No, ale nestalo sa tak. Miš vhupla do sesterskej roly, ani som si nevšimla ako (asi ani ona nie). Okrem toho, že tých malých zbojníkov zabaví, dá aj pozor, prípadne kričí, keď sa niečo nekalé deje. Takto zachránila Tomčiaka od štipnutia včelou, keď sa ju pokúšal napchať do úst. (Síce na druhý deň ho uštipla osa, ale to sa nepočíta). Nespočetne krát mi zachránila mobil od utopenia v slinách. Nosí im vodu, mlieko a hľadá dudle. Keď si myslí, že sa nepozerám, prikrmuje ich svojimi raňajkami. Najlepšie je, že to robí sama od seba. Tak som už aj rozmýšľala, pokiaľ je to pre ňu ešte zábava, a kde už začína povinnosť.

Nedávno sa Tomáš tváril, že sa ide zvaliť z postele a okrem chlapa reflexne zareagovala aj Miš a vrhla sa k nemu. Tiež sa stalo, že sa Ivutiena pokakala tak, že kým som zistila rozsah škôd, natrela som jej to hádam až do ucha. V tom istom momente sa stalo, že si Mišela udrela koleno. Čiže rev, ja som bola na ceste do sprchy, kde som chcela dekontaminovať dcéru č. 2 a za mnou ťapkal nadšený Tomčiak, že “super, otvorená kúpeľňa!”. Celý šťastný sa vrhol za nami do sprchovacieho kúta, kde plávalo kadečo a tak som uvažovala, ako ho odtiaľ dostanem. Napadlo mi, že ho môžem odsunúť nohou (ruky som fakt nemohla použiť..) ale to by sa hneď vrátil, alebo teda zavolám Miš, nech ho príde odtiahnuť. A ona, chúďatko moje poslušné, pribehla celá uplakaná a držala to vytešené dieťa kým som Ivanu neumyla. Potom som Miš, samozrejme, poľutovala, pritúlila a pofúkala, ale bolo mi ľúto, že sa musela tak, priam nedetsky, prekonať.

No dobre, možno sa tu rozplývam o samozrejmostiach a väčšina detí vhupne do súrodeneckej úlohy raz dva. Ale tak pre mňa, jedináčika, to samozrejmé nie je. Úprimne, som úplne paf.

Životný štýl, aký som opísala minule, sa na mne začal značne podpisovať.

Jedného dňa, keď som štyristo sedemdesiaty deviaty krát odniesla Tomáša od DVD prehrávača, po ceste vybrala Ivuške z úst kameň z kvetináča a pri tom som zistila, že Tomčiak má zase plnú plienku (jupí, už 4 zuby!), mi môj chlap navrhol, či by som nezobrala Mišelu a šla s ňou sama na víkend na chalupu.

Rovno som ten nápad zavrhla, mysliac na milión dôvodov, prečo nie. Ale potom som zistila, že mi chýba tretia ruka na to, aby som vedela prebaliť toho Tomáša, pretože on práve nemal čas ležať (nikdy nemá čas ležať, keby vás zaujímalo) a po ceste z kúpeľne som našla Ivušu, ako žuje šmirgľovací papier (nie, do tejto chvíle som nevedela, že takú vec máme v dosahu), a rozhodla som sa, že idem. A tak som zbalila seba, dcéru, psa (Dášenku), kamarátku, jej syna, jej psa (Borku) a vyrazili sme. Miš síce chvíľu váhala, že ona bez tatinka a bábätiek nejde, ale sľúbila som jej, že pôjdeme pozrieť susedovie mačiatka a bolo vybavené.

No, bolo dobre veru. Aplikovali sme hádam všetky pravidlá úsporného rodičovstva (Niečo v zmysle čo nemáš, to nepotrebuješ). Po ceste sme sa zdržali, čiže nákup sme nestihli. Ráno sme teda vyrazili do miestnych potravín, kde poznáme tetu predavačku a tá im o 9. ráno (chápem, tam je to už poludnie) dala nanuk a tak sme raňajky vyriešili po ceste. (aspoň raz som bola cool mama aj ja). Do chladničky sme potom slávnostne uložili jedno malé maslo a 15dkg (dag?) šunky. Okrem toho tam bolo ešte svetielko. Domáce paradajky sme nechali vonku, pretože vraj v chlade strácajú chuť. Mala som veľmi svetácky pocit.

Potom sme vyrazili na výlet. Miesto rádia nám úplne stačilo počúvať o čom sa tí dvaja vzadu rozprávajú:

„Aha, tam je táva!“

Zase som narazila na jeden z mojich omylov. Myslela som si, že keď budeme na chate, moje čoraz akčnejšie krpce ustrážim ľahšie ako doma. Hm... k tomu niet čo dodať.

Začínam sa dostávať do štádia, že nie som schopná ráno ani prichystať raňajky, resp. strúham tie dva jablká a jeden banán trištvrte hodinu. Totiž Tomáško sa stihne za tú dobu trikrát zvaliť aj s celým chodítkom, Ivuška si cvikne prsty do skrinky, Tomáško reve, že som mu odložila chodítko a zo žiaľu na seba prevrhne sadu kutáčov pri krbe, Ivuška sa zatiaľ okúpe v psej miske, Tomáško medzitým začne žuť Mišelinho My little pony (to môže), ale medzitým k nemu doťapká Ivana a začne ho biť po hlave, lebo aj ona chce PRÁVE TOHTO koňa a je jej jedno, že je ich tam ďalších desať. Tomáš to flegmošsky zvládne štýlom „tak si ho zožer, ja si dám dudku“ a je kľud práve na to, aby som dokončila to ovocie.

Keď už vidia, že sa blížim s tanierom, tak začína rev. Tu sa kŕmime tak, že si ich jednoducho posadím oproti sebe na zem a na striedačku ich štopem. Mám takú márnu snahu, aby prišli k tomu jedlu sami. Ivuška to v zásade zvládne, ale Tomčiak je úplne paralyzovaný hladom, že iba sedí, vystiera ruky a bezmocne reve. Tak ho teda prinesiem a papáme.

Po ich raňajkách začnem chystať naše. Bábätká vidia, že vyberám rožky, tak spustia totálne ukrivdený rev, akože ešte nikdy nejedli. Inak, somrujúce bábätko je oveľa horšie ako somrujúci pes. A aj keď im dám, rozpustia rožtek asi tak 6x rýchlejšie ako Mišela zje ten svoj a tak potom visia na jej stoličke a snažia sa od nej vymámiť ďalší.

Po raňajkách začína chvíľa pokoja. Šelmy totiž vypustím do bazéna. Tam je dobre, len keby sa Ivuša nehrala tak, že si do vedierka naberie vodu a pije ju. Často sa je stane, že sa jej rúčka od vedierka zasekne vzadu za krkom a vedierko si nevie dať dole z hlavy. Tomčiak sa tam opiera o striešku, kláti sa zo strany na stranu a Mišuta sa v bazéniku hádže, špliecha na nich a oni sa, teliatka, tešia. Ja tŕpnem, ktorý sa tam poserie.

Obed prežijeme v kľude. Až na večný, neupokojiteľný Tomáškací hlad (rozumej: reve, keď jeme my).

Hlásim, že oficiálne máme doma malého štvrorročného človeka. Už žiadne bábätko (a našťastie ešte ani puberťák). Život s takýmto človekom sa podstatne líši od života s bábätkom. Mimochodom, deň narodenia má rovnaký ako britské princátko (čo by som to bola za matku, keby som sa nepochválila?!). Čo sa týka bábätiek, som možno v úrovni mierne pokročilý, ale čo sa týka štvorročných detí, som stále začiatočník. S úžasom sledujem, ako mi rastie pred očami a ako sa z nej stáva plnohodnotný partner nielen do diskusie a niekedy som priam úplne v keli, že ako zareagovať. Stále sa nestačím diviť, aké je to moje „bábätko“ už veľké a prečo ma kritizuje, že som sa zabudla očesať po tom, čo som sa 20 minút snažila našuchoriť tie moje 4 vlasy, aby mi nepresvitali plešiny a druhým dychom mi vyberá, čo si mám obliecť. Od bábätka sa líši aj v nasledovných bodoch:

• už sa vie obliecť, najesť, umyť, povie čo jej je a čo potrebuje. „Umyjem sa tak, aby som sa leskla.“
• Zapája sa do domácich prác: „JA! JA! JA! povysávam!“
• Má zdravé sebavedomie: „Miši, ty si dnes aká pekná.“, „Ja viem.“
• Má jasné zvieratkovské preferencie: „Moje obľúbené zvieratká sú mačičky, koníky a orol bielohlavý.“
• Má svoj vlastný názor: „Maminka, nechcem, aby si ľúbila všetkých,“ práve som sa túlila ku psovi, „to je strašne veľa!“
• Vie nás dosť dobre odhadnúť: „Maminka, netvár sa, že nemáš rada cukríky.“
• Vie sa umne vyhovárať: „Neviem, že som tatinkova dcéra. Asi to hovoril moc potichu.“
• Mám pocit, že pozná každého pavúka v okolí jedného kilometra po mene.
• Učí sa jazyk a občas sa ideme popučiť: „V telke dávajú reklamu na šunivé tablety!“ alebo „Miši, kde je Dášenka?“ , „To vôbec netuším. Babka, čo je to 'netuším'?“
• Je to chodiaci morálny princíp: „Maminka, 'chujovina' sa nehovorí.“
• A rozpráva niečo, čo môj mozog ešte nie je ochotný spracovať: „Mami, keď sa pôjdem hrať s chlapcami, rozpustím si vlasy.“

Na druhej strane život s takým malým veľkým človekom ma vie stáť pekné nervy. Krokodílie slzy neznamenajú, že som jej zadrhla obľúbené šteniatko, ale že som ju neočesala a neobliekla podľa jej predstáv. Zdúvať sa chodí zásadne do kúpeľne. Kúpeľňové dvere by vedeli rozprávať o intenzite spôsobenej krivdy. Omietka zatiaľ drží.

Keď má niečo na duši, musí to povedať HNEĎ. Je jedno, že sa rozprávam, telefonujem alebo spím. Keď sa niečo deje, musí tam byť prvá, musí zavadzať a všade pchať hlavu (doslova). Ide ma z nej vtedy šľak trafiť. Ale karma je spravodlivá, ale občas sa na nej vyžije: „Mamíí, uáááá, Zdenko mi povedal, že si mám ovoňať ušíí, uááá!“

Ja viem, že tento príspevok nemal pointu. Ale taký je život. Ani ten nemá. Vlastne mal. Život s Mišutou & spol. je super.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Vedeli sme, že Ivuška nie je lev salónov. Už len to, ako si zvykala na plávanie. Trvalo to „iba“ tri týždne. Potom si zvykla a odvtedy vcelku o.k. Videla som v tom prísľub, že si postupne zvykne na cudzích ľudí vo všeobecnosti. Keď sa naskytla príležitosť, dávala som ju na ruky známym, nech skrátka pochopí, že jej nikto neodkusne hlavu. Ona to chvíľu vydržala, potom začala mrnčať, tak sme ju zase pustili do voľnej prírody, alebo skončila na rukách u mňa.

S rodinou problém v podstate nie je, okrem mojej babičky. Ivuša chytá hysterické záchvaty už len keď ju vidí. Koniec sveta, keď sa jej prihovára.

A tak babička s nami šla na týždeň na chatu. Ja som trochu šípila kulehu, ale hovorím si, že Ivuša to skrátka bude musieť prežiť.

Prvý deň revala od nášho príchodu až do večerného spania súvislé tri hodiny. Ticho bolo iba na mojich rukách. Druhý deň večer by mi už bolo úplne jedno aj keby jej tú hlavu niekto odkusol. Vždy keď si Ivutiena babku všimla, tak spustila. Keď zistila, že nevie kde som, tak spustila. Keď sa jej babička prihovorila, tak spustila. Keď som sa pokúšala vychystať nás na prechádzku a nákup (čiže som rýchlo okolo nej pobehovala a nestíhala to sledovať, a ešte som si dovolila vyjsť von, lebo som potrebovala vyniesť kočík) tak spustila tak, že ešte prvú polovicu prechádzky sa od šoku trhane nadychovala. Zaslzená, zasoplená, zaslintaná, fľakatá ako v treťom štádiu lepry... mňam.

Vôbec neviem čo s tým. Prehnaný súcit a mojkanie by ju len utvrdili v tom, že má pravdu a má zmysel báť sa. Mne je to strašne ľúto aj kvôli babičke. Berie to dosť osobne. A určite jej to aj muselo liezť na nervy. Vôbec by ma neprekvapovalo, keby po tom prvom dni mala všetkých svojich pravnúčat plné zuby a už by jej stačili aspoň do Vianoc iba fotky. Ja sama som mala chuť nastúpiť na prvé lietadlo spať do Anglicka.

Postupne sa to však zlepšovalo. Občas Ivuši ešte preplo, ale väčšinu dňa sme sa obišli bez hysákov. Statočne to s nami zvládla aj moja babka.

Šanca, že niekto ako ja, sa dostane do sveta, je s pribúdajúcim počtom detí dosť mizivá. A to že to bude ďaleko, bez detí a dokonca dámska jazda, sa, podľa mňa, rovná možnosti, že v lese stretnete yetiho. No ale stalo sa.

Avšak, také easy peasy, že zbalím kufor a čau rodina, to nebolo.

Najprv sa vám teda naskytne príležitosť (rozumej: manžel v slabej chvíli sľúbi zakúpenie letenky), potom zbalíte kamošku, ktorá má podobne ochotného manžela a tak si kúpite letenku na odlet o 5 mesiacov. Zdá sa vám to úžasné, avšak je to stále ďaleko (v mojom vnímaní to bolo tak o dva životy neskôr). Ale motyka vystrelí, vy ste sa toho dožili (asi) a zrazu sa spamätáte, že jejda, o dva týždne letím!! Začínate pripravovať logistiku okolo odchodu, organizujete rodinu a modlíte sa, aby nikto neochorel.

Uhm. Tak presne 6 dní pred odletom, manžel po 20 minútovom vyberaní šunky v päťstupňových regáloch, ochorie. Dávala boľševikovi asi 4 dni, kým to chytia deti, babka a určite aj nadšená ja. Potom príde malá jóbovka, že Mišela má možno vši. Už som sa videla ako balím všivák. Našťastie to bol planý poplach. A vôbec BALÍM. Po byte mám rozložené kôpky vecí, ktoré nesmiem zabudnúť. Snažím sa rodinu pripraviť a pobaliť, tak aby bezo mňa zvládli všetky možné scenáre od sopľov, až po zombie apokalypsu.

V deň odletu si už oficiálne trieskate hlavu, čo to bol za dementý nápad trepať sa niekam dopaže. Vôbec sa mi nechce, od rána lietam ako s vrtuľou v zadku. Obliecť sa, dobaliť, doupratovať, vyvenčiť psov, doorganizovať, (jejda nestíham! Dáša ogrcala celú posteľ!), prezliecť posteľ, pustiť pračku, zorganizovať vyvešanie obliečok, všetkým čo ostávajú nachystať obed, rozlúčiť sa, zaplesnúť dvere..kam to vlastne idem?!..a odísť.

Z domu však naozaj odídem až keď nejaký 12 ročný fagan v lietadle na sedadle za mnou nahlas zhmotňuje moje obavy z lietania a núti ma rozmýšľať na inými vecami.

To, že pôjde s babkou na prázdniny som vedela už rok. Babka (svokra) a jej sestry berú všetky vnúčatá (tie bez plienok) na týždeň na Myjavu. Miš bola minulý rok prvý krát. Mali sme to bez scén, lebo nevedela, čo ju čaká. Výlet prebehol bez problémov, Mišela nemala čas ani telefonovať. Keď sme pre ňu prišli, vôbec nás nečakala, pozerala na nás ako puk (sorry, Miši, ale fakt). Doteraz si pamätám tie vyvalené veľké, modré oči a doteraz neviem, či sa tešila, že nás vidí alebo nie.

Teraz to už bolo zložitejšie. Keď sme otvorili tému „Myjava“, znova tie modré oči, ale teraz plné krokodílích sĺz, že „Maminka, mne bude za tebou smutno.“ alebo suverénne vyhlásila, že nikam nejde. A jéje, to zas bude, vravím si.

Takže v deň odchodu som ju bez komentára pobalila a potom ju so stiahnutým žalúdkom vyzvala, nech si pobalí hračky. Už som vedela, čo ma čaká, znova jej nabehli oči, ale vysvetlili sme si, že tam bude super, bude tam Katka (sesternica) a babka a kopec iných detí a MAČIČKY, ktoré môže chytať. A plný ruksak plyšových mačičiek, ku ktorým sa môže túliť, keď jej bude smutno. A už bolo dobre, hoci som stále nechcela uveriť, že to pôjde tak jednoducho. Bolo to však horšie. Prišli sme tam, zbadala Katku a spol. a tak nám mávla „Čauté!“ a už jej nebolo. Uhm. Tak neviem, či sa teším alebo nie, hovorím si.

Teraz mi bude niekoľko dní chýbať. Som zvyknutá, že je v škôlke, ale večer nemá čo byť kade tade, ale doma! Bolo to úplne čudné: uložila som bábätká a ticho. Ráno – ticho. Žiadny šepot, ktorý sa mi vkráda do sna „Prosím si mliečko., Prosím si mliečko., Prosím si mliečko., Prosím si mliečko. Mamíí, prosím si mliečko.“

Miš podobné problémy zjavne nemala. Bolo dobre, a tak na telefonáty frustrovanej matky nemala čas: „Mámsadobrehrámesabicyklujemepapámečau!“ a vrátila telefón babke. Bol aj jeden slzavý, kedy sa zdula na staršieho bratranca z druhého kolena a rozhodla sa, že to balí: „Maminkáá, ja chcem ísť domóv! Hnéééeď!“ Priznám sa, že som nevedela, čo mám robiť. Čo jej mám povedať? Tak som niečo splietala, až to vyriešila babka, že zavoláme si neskôr a šťuk, zase ticho.

A tak konečne prišla domov. Nevedela som sa dočkať. Vystískala som si ju, celá šťastná, že ju vidím. Avšak po 5 minútach som mala chuť odviezť ju naspäť, pretože už zase bola otravná ako osina v ... no nič. Nechcela jesť, nechcela sa obliekať, hádala sa „Maminka, ja budem mať rozpustené vlasy, lebo sa mi chce!!“ Ale hlavné je, že ju už mám doma, nie?

Interakcia medzi súrodencami je niečo na čo som sa veľmi tešila a zároveň sa toho aj vskutku bojím.

Pre mňa je to totiž chaos a španielska dedina. Som jedináčik, takže mám len veľmi hmlistú predstavu o tom, ako to medzi súrodencami asi funguje. Tri vlastné deti – hups..

Mať doma dve rovnako staré bábätká je ale naozaj neopakovateľný zážitok. Ja, ako „vyučený psychológ“ ich ohromene sledujem a príde mi to neskutočne zaujímavé. Ich komunikácia je úžasná. Plynulá bábätkovčina síce medzi nimi funguje, ale zatiaľ to nie je hlavný spôsob komunikácie. Podstatné informácie (aj o rozsahu polovice normovanej wordovskej strany) si vedia odovzdať iba pohľadom. Môžu si robiť zle (mierne povedané), môžu si závidieť a žiarliť na seba, ale od prvej chvíle medzi nimi panuje dokonalá zhoda v tom, kedy prepnúť do režimu „Pozor, ide mama!“ a nahodiť úsmevy od ucha k uchu, že pohodička, hoci pred sekundou sa išli pozabíjať.

Celá uveličená to sledujem a často mi až v druhom kole napadne, že by som mala zasiahnuť, lebo Tomáša asi bolí, keď má poskakujúcu Ivušu zakvačenú vo vlasoch..

Pre Miš teda fáza, kedy boli bábätká odpratané z cesty a v zásade nezavadzali, skončila a Ivuška a Tomáško sú rozlezení úplne všade. Jedna z najlepších vecí, čo sa nám mohla stať je, že dvojičky sú chlapec a dievča. Znamená to, že nebudú (a ani nie sú) na seba takí nalepení ako keby boli rovnakého pohlavia a teda ani Miš nebude z ich vzťahov vyradená. Už teraz je vidno, ako Ivutiena maximálne zbožňuje veľkú sestru. Často hovorím, ako Mišele stačí sa iba prejsť okolo Ivuši a tá sa ide udusiť od smiechu aké je to totálne vtipné a nápadité. Stále na to platí. Nieto ešte, keď sa Miš rozhodne sa s Ivuškou „hrať“. To bábätko si od nej všetko nechá. Tam, kde ja už veľmi úporne rozmýšľam, či nezasiahnem, v strachu o holý bábätkací život, Ivuška nestačí s dychom, ako visí za jednu ruku a na plné hrdlo sa smeje. Brat až taký zaujímavý nie je.

Tomáš vyzerá, že bude salámista (čo iné mu pri dvoch sestrách ostáva, že?). Občas sa na Mišele uchechtne, aj jej hračky sú fajn, ale že by ju uznával ako božstvo, povedať nemôžem. Viac ho zaujíma maminka a ani nedýcha, keď sa mu venuje tatinko. On nás už aj vie osloviť menom (zatiaľ však iba keď je zle). No jasné, dobre mu padne, keď môže s hurónskym revom poskákať po Ivanke a vydrapiť jej hračku z rúk. Inak sa hráva sám, ani psi ho nejak mimoriadne nezaujímajú.

Hovorí sa, že „maminka vždy vie“, ale v mojom prípade asi viac platí, že „maminka už vie“.

Zrejme nie je úplne primeraná reakcia na plačúce dieťa, že sa smejete, dieťa si fotíte a posielate fotky rodine, že pozri čo robí a veľý usmievák k tomu. Ja som si však nemohla pomôcť, keď som videla Ivutienu, ako je zavesená na mreži od postieľky a z plného hrdla vreští. Neuveriteľne najviac mi to pripomenulo Miš. Keď sa naučila postaviť v postieľke, vždy musela tú jedinečnú šancu využiť a stáť tam, čo to dalo. A tak skončilo pekné večerné zaspávanie. Sestra gény nezaprie a robí to isté.

Isteže, keď takto vystrájala Miš v Ivušinom veku, vôbec som sa nesmiala. Trieskala som si hlavu od bezmocnej, zúfalej zlosti. Toto bol pre mňa jasne vystopovateľný moment, kedy presne viem, že som si výchovne dokašľala decko. Keď takto vystrájala Miš, urobila som chybu – vybrala som ju z postieľky. Veď predsa nenechám svoje bábätko tak strašne plakať! A tak som sa postarala celej rodine o zábavné uspávania na celý najbližší rok.

Začínali sme tak, že sme na našej posteli museli Miš priľahnúť (inak by vôbec neležala, však kto by robil takú blbosť?), ona nám z plného hrdla vrešťala do ucha, až kým od únavy neodpadla. Nenávidela som tú večernú dobu, keď sa blížil čas spania. Zabíjala som pri nej hodiny času, cítila som sa emocionálne vydieraná vlastným deckom a nevedela som s tým nič urobiť. Postupne sa to našťastie zlepšovalo. Neskôr už stačilo pri nej iba ležať, dokonca som si mohla krátiť čas tým, že som sa hrala hry na mobile. Postupne som jej z tej izby začala na malé chvíľky utekať, až sme sa úspešne dopracovali k momentu, kedy som ju dala do postieľky, podala mlieko a – adios. Ale ako som vravela, trvalo nám to rok. (Teraz to už, mimochodom, zase nefunguje, ale o tom potom.)

Keby som ju nechala, tak ako teraz Ivušu, zavesenú na mreži vyvrešťať (po pol hodine ju vysilenú zvesiť, zaštupľovať a nechať spať), mohol byť za 4 dni pokoj. Na druhej strane, je mi jasné, že ako „prvomatka“ by som toho nebola schopná, ani keby mi niekto krvou podpísal papier, že to bude stopercentne fungovať.

Moja radosť, keď som takto videla Ivušu, tkvela v tom, že už viem čo s tým! Cítim úľavu, pretože sa to nebojím riešiť a som si istá, že to prejde. Skvelý pocit.

Od momentu, keď sme sa dozvedeli, že dvojičky, tak som tak nejak vedela, že vo vývine budú pomalšie. Nie že by mi to nejak mimoriadne trhalo žily, zdalo sa mi to aj logické, asi budú predčasní a vôbec, porovnávať ich s Miš je blbosť, lebo tá bola vcelku rýchle decko.

V zásade to aj platilo, to, že sa narodili o mesiac skôr bolo trochu cítiť.

Miš sa v na 7. výmesačie postavila a keď mala 10 mesiacov, začala chodiť. Títo mali 8, nesedeli, iba sa plazili po bruchu ako ranený partizán. Teda iba Tomáš.

Toto platilo tak týždeň dozadu.

Odvtedy spravili brutálny skok vpred (takmer doslova). Hocikde sa mi postavia, hocikam sa dostanú, na všetko možné dočiahnu.

Čaj, ktorý bol o pol 9 ráno bezpečne ďaleko na gauči, je o pol 10 už rozliaty. V bezpečí už nie je ani notebook, mobil a rôzne káble. Ani psi, Mišelčie hračky a topánky celej rodiny.

Ako som spomínala „geniálny nápad“ na bábätkovský obed, uvedomila som si, že to čo som písala o jedení detí, už vôbec neplatí.

Sme v štádiu „zožeriem, čo nezožerie mňa, ale rýchlo“ (no jasne, okrem varených zemiakov s bielym jogurtom). Vlastne neviem, či je to štádium. Miš do neho do dnes nedorástla.

Kažodpádne, drobce sú vždy pripravené jesť a jedia, kým vidia, že na tanieri niečo je. Bez sprievodnej situačnej nespokojnosti sa to, samozrejme, neobíde.

Najprv vreštia, aby mi dali najavo, že meškám s prísunom stravy (Keď tak o tom uvažujem, ja som  ešte nikdy neservírovala jedlo načas podľa ich predstáv..). Hovoria, že už sedia v stoličkách a ja tam okolo nich len tak zbytočne pobehujem (veď načo treba čakať kým vychladne, podbradníky a lyžičku?!) a neplním si povinnosti týkajúce sa plnenia brušiek.

Kým zaženú najväčší hlad, revú na striedačku, vždy ten, ktorý práve nemá lyžicu v ústach. Stručne povedané: súrodenec môže skapať hladom.

Nespokojnosť prichádza, aj keď vypadnem z rytmu naložiť lyžicu – strčiť do úst č. 1- vyložiť – naložiť – strčiť do úst č. 2 – vyložiť – naložiť – …

Taký deň začína tým, že Ivuša reve v postieľke, kým vychystáte odutú Mišelu.

(„Mamí, tieto gate nechcem. Tu mi to vadí! Sú krátke!“

„Áno, Miši, to sú kraťasy…“

A toto je tričko alebo mikina?“

„Tričko.“

„Hm, ponožky sú pekné…“)

Že narodeniny. Tváriť sa, že mám stále 18 už prestáva fungovať, tak pomaly prechádzam do štádia, v ktorom by som ten deň najradšej odignorovala. Avšak nerobím to len preto, že je to príležitosť, kedy možem ísť oslavovať a dopriať si hnusne sladký koláč a taká príležitosť sa skrátka neodmieta. (A chlap nemôže frflať, že chcem drahý darček. (Ale to som nepovedala.)) A trochu aj bilancujem, ale iba tak, aby som si pri tom nemusela poplakať. Teraz som sa venovala téme, že čo by som tak chcela robiť okrem povolania matka a/alebo keď mám „voľno“?

Budete prekvapení, ale „Spať.“ nie je správna odpoveď. Keby to bolo možné, spánok úplne zruším. Strata času.

Je toľko vecí, čo by som rada robila. Napríklad, sa konečne na tej materskej naučila šiť. Alebo pozerať všetky tie filmy, prečítať štósy kníh, skúšať variť nové jedlá, začať sa učiť ďalší jazyk, vzdelávať sa odborne, chodiť cvičiť, a …, a… A tak.

V súčasnom stave mysle sa nedá skoro nič z toho. Na kopec vecí proste nemám mentálnu energiu, ani nemusím mať vykojený mozog. Väčšinou nevládzem pozerať ani Búrlivé víno, noviny ma strácajú ak je článok dlhší ako jedna strana a fyzického pohybu mám toľko, že by som jedla iba čokoládu.

Ale zase by som nebola úplne spravodlivá, keby som tvrdila, že celé je to iba únavná mizéria.

Teraz mi robí radosť napríklad šoférovanie. V pohode by som každý deň dochádzala z Ružomberka. Je to chvíľa, kde nemusím riešiť 6 vecí naraz, iba sedieť, držať volant a počúvať hudbu. (Dôležité je, že je tak nahlas, aby som nepočula ako spievam) Super, nie?

Nikdy (Zase! ZASE! že nikdy. Tých ešte bude, čo? ) som si nemyslela, že budem ten druh matky, ktorý strápňuje svoje deti tým, že slzí pri ich dôležitých životných momentoch. Zistila som o sebe, že nielen že som tento druh matky, ale ešte aj som ten najhorší kaliber. Nedávno som sa omylom ocitla na stužkovej. Keď som tam videla nastúpené tie..ehm…deti, vyobliekané, vyleštené, mala som čo robiť, aby som zatlačila slzu. Ach, mamo, mamo..

No dobre, maturita je ešte ďaleko. Zatiaľ sme na úrovni škôlkarských vystúpení na besiedkach. Pre mňa je to však jedno.

Prvé „vystúpenie“ malo byť na škôlkarskom karnevale pred čosi vyše rokom. Začali sme plačom už doma. Nie však mojím, ale Mišelinym. Ležala na zemi v princeznovských šatách a revala: „Ja nechcem byť princeznááá! Ja nechcem byť ani bubuláák! Ja chcem byť Mišinkááá!“ Takže prvý raz sme si to veľmi neužili.

Druhý pokus už bol výrazne úspešnejší. V kostýme baletky Mišela tancovala a recitovala, že som utierala slzy Tomášovi do vlasov, aby si to nikto nevšimol. No ale keby ste ju videli. Hanbila sa, sústredila sa, aby nič nezabudla a bola na seba hrdá ako jej to ide a to všetko naraz. K tomu si primyslite maličkého človeka, odporne ružovú sukňu, čierny dres, vyčesané vlasy a veľké modré oči…to je skrátka iba pre silné povahy.

Ľahko mi nebolo ani na poslednej škôlkarskej besiedke. Bolo to toť ku dňu matiek. Najprv prišla Miš s tým, že sa má na domácu úlohu naučiť básničku. Uf, vravím si. Ale nakoniec to bolo v pohode. Po treťom zopakovaní o vedela a potom sme dávali jedno opakovanie až do dňa konania besiedky. Na staré kolená som sa naučila novú básničku aj ja. To som ešte nevedela, že si ju aj na besiedke zarecitujem.

Prišli sme teda na predstavenie. Privítali sme sa s Miš, tá niekam odbehla a nás prevelili do miestnosti, kde sa malo konať predstavenie. Tu sa niekde stala chyba a Miš si to nevšimla. Potom mi už len jedna spolumamina vraví, že Miš sa oblieka a chce ísť domov. Našla som ju utopenú v slzách, že ona chce ísť domov. Zrejme si myslela, že keď sa rýchlo oblečie, tak nás ešte dobehne. (Srdce mi krváca pri tej predstave.)

Nedávno som na Facebooku zachytila citát, ktorý hovoril, že šťastie dosiahnete vtedy, keď sa prestanete ľutovať za veci, ktoré sa vám v živote stali, ale začnete ďakovať za veci, ktoré sa vám nestali. Neviem, či je to šťastie, ale pre mňa je to životná nevyhnutnosť.

Už len to ako sme sa dostali k Mišute. Nikdy som si nemyslela, že jedna dospelá žena môže otehotnieť ani poriadne nevie ako. To musí byť aká krava. Tož..

Ani sa mi nesnívalo, že po týždni v nemocnici vyjdem s diagnózou „tehotná“.

Neskôr, už s bruchom, som počúvala tie hrôzy aké sa môžu diať, keď máte malé dieťa a bola som presvedčená, že to moje bude iné. Rovnako ako moja kamoška. Bola u nás na návšteve keď mala Miš dva mesiace a my sme boli uprostred toho najväčšieho pekla. Rozprávala som jej, aké to je. Pozerala na to moje, už tri hodiny (prvý krát v živote) spiace dieťa, hladkala si bruško a neverila mi ani slovo.

Takýchto nikdy sa mi počas života nazbieralo niekoľko. Niektoré boli pozitívne a niektoré nie.

Po strednej škole som už nechcela ísť na vysokú. Nikdy by som nepovedala, že nakoniec skončím dve. Nikdy som si nemyslela, že dobrovoľne odídem z mojej práce. Á, no jasné – mne sa skrátka nikdy nemôže stať, že sa mi narodia dvojičky. Nikdy by som nepovedala, že som to schopná aj prežiť. Deväť mesiacov som sa každý deň lúčila so životom.

Akože áno, môj mozog už je iba skamenelina, bežný rozhovor je často nad moje sily, pretože nie som schopná dopočúvať koniec vety ani na tretí krát. O pamäti rozprávať nejdem a o tematickom rozsahu už vôbec nie. Avšak, vyzerá to tak, že sa blýska na lepšie časy a môj mozog zrejme podstupuje rehabilitáciu.

Nikdy som si nemyslela, že sa budem cítiť sprostá v konverzácii s trojročným deckom. Miš je ako reverzná Wikipedia. Wikipedia všetko vie a Mis všetko CHCE vedieť. Rozpráva prakticky iba otázkami.

-„Mami, prečo sa malé chrobáčiky boja?“ „A veľké sa neboja?“

-„Mamí, prečo fúka vietor?“

-“Mami, majú havíčky kosti?“

Takto by som mohla citovať od 7 ráno, do cca 9 večer. Každý deň.