Iba…?

60 mesiacov alebo teda 5 rokov máme Mišutienu. Keď som si roky prepočítala na mesiace, tak ako to robím pri krpcoch, prišlo mi to strašne málo. 5 rokov už znie ako viac času, ale 60 mesiacov je akože ju máme od minulého týždňa.

Ja by som povedala, že 60 mesiacov z môjho života bolo obdobie, kedy som ju ešte nemala a zvyšných 324 už áno.

Život s takým päť ročným tvorom je už naozaj v pohode. Ráno sa sama sa oblečie, sama sa obslúži z chladničky, pustí si rozprávky, sama sa umyje a keby mi nezašepkala do ucha „Mami, idem kakať.“, ani sa nezobudím. (Samozrejme za predpokladu, že krpci sú bezpečne uprataní v postieľkach, hrajú sa a netlčú sa cez mreže).

Miš je športovo založené decko. Na bicykli nezaostáva, vo vode nezaostáva, na korčuliach zaostávam ja a veľmi rada sa pridá, keď ma chytí záchvat a po večeroch cvičím doma pred telkou: „Maminka, donesiem ti mobil a pusti tú tetu, čo ukazuje ako máme cvičiť.“ Už so mnou skúšala aj planking. Rada chodí na gymnastiku „Je to super, ale všetko ma bolí.“

Na druhej strane nemá ambíciu tancovať ako baletky, ani ako hiphopové tanečnice a ani spoločenské tance ju nechytajú „Ja by som sa to nevedela naučiť, mami.“

Minule som bola v práci a Miš som stretla až večer o ôsmej, keď sa vrátila z plávania. Lietala som okolo domácnosti, dobiehala som, nadbiehala som povinnosti, pretože som mala pracovať aj nasledujúci deň. V letku som sa nestihla zamyslieť, prečo má Mišela na líci červený fľak. V rýchlosti som usúdila, že to asi má vyštípané z chlórovej vody, uložila som si vzadu v hlave poznámku „Pred spaním natrieť“ a fičala som ďalej.

Zrazu si chlap medzi rečou spomenul:„A ozaj, Mišela mala na líci fľak, keď som ju bral zo škôlky. Najprv nechcela povedať z čoho, ale potom som z nej dostal, že ‘Maťo mi dal facku.’“

„Prosím?!!“ Pozrela som sa na škvrnu inými očami. Doprdele.

Ľudia, poviem vám poučenie: Nikdy nechcite nasrať matku, ktorá má mladé. Mne sa doslova zatmelo pred očami a zdravý rozum síce niečo na mňa artikuloval, ale nič som nerozumela. Ja som nikdy nebola nejak v šťastnom tranze z faktu, že mám deti, ale biológia u mňa fungovala bezchybne, vrátane všetkých inštinktov levice.

Prvý krát som naplno prežila tento pocit, keď mala Miš tri dni a ešte v pôrodnici ju očkovali. Ja som bola prítomná. Síce som nevyškriabala tej sestričke oči, ale tisli sa mi slzy do očí z napätia ako veľmi som to chcela urobiť. (Na okraj musím poznamenať, že Mišelka cele očkovanie prespala, ani sa nezamrvila, keď ju pichli.)

Niečo podobné sa mi stalo aj teraz. Začala som pobehovať po kuchyni a nevedela kde začať. Vedela som, že v tejto chvíli to cudzie decko aj tak nerozdrapím a tak som nevedela, čo teraz.