Prečo nečítať Hitchcocka alebo najstrašidelnejší zážitok na materskej

Alfred Hitchcock. Príjemné zimomriavky. Kniha, pri ktorej sa rada bojím. Ale iba keď je muž hneď vedľa mňa. Jeden z najlepších je príbeh o nákladiaku s torzom nahej výkladovej figuríny. Jeho vodič v noci hľadá časti mŕtveho tela pod zámienkou, že zháňa stratené kusy figuríny.
Obyčajné poobedie mamy na materskej. Panelák s dvomi bytmi na spoločnej chodbe. Chodba je tmavá, maličké okno veľa nezmôže. Vedľa býva susedka aktívna v materskom centre aj v mestskej časti. Na chodbe si často odkladá prepravky s vecami.
Máličko nevyspatá (kombinácia dieťa:kniha 90:10) otváram dvere na chodbu. Chcem si z kočíka vybrať deku. O susedovie botník sa ležérne opiera bezvládne nahé ženské telo. Bez ruky. Nekričím, neplačem, prosto vrieskam. Nie je to strach, je to hrôza. Je mi jedno, že zobudím krvopotne uspaté dieťa. Jediné, čo vnímam, je mŕtvola. Ponižujúco nahá a bezmocná. Holohlavá. Po minúte revu si uvedomím, že predo mnou je vyzlečená figurína. Vrieskam ešte dve minúty, kým mi dôjde, že to nie je tá figurína z hororu.
Doma už vrámci dozvukov iba tíško revem s čerstvo zobudeným drobcom. Hitchcocka schovávam za knihy tak, aby som ho najmenej rok nemohla nájsť. V kúpeľni porátam nové šedivé vlasy a dumám, akú značku farby si zaobstarám. Zvažujem návštevu knižnice. Hitchcock a detektívky naozaj nie sú vhodná literatúra pre matku na materskej. Červená knižnica však nie je moja šálka kávy. Zajtra si trúfnem maximálne na Mravce sa nedajú a Zajka Bojka.