Školy sa už nemôžu tváriť, že mobily, smart hodinky, internet a umelá inteligencia neexistujú. Zároveň ich nemôžu pustiť do tried bez pravidiel. Terézia Hrebeňárová, riaditeľka Základnej školy sv. Cyrila a Metoda v Košiciach, zdôrazňuje, že najlepšia odpoveď nie je panika ani zákaz všetkého. Je ňou vedenie, hodnoty a odvaha meniť spôsob učenia.

7 pohľadov Terézie Hrebeňárovej na školu, technológie a deti online

Digitálne technológie nie sú len domáca téma. Deti s nimi prichádzajú aj do školy, na výlety, do družiny, do kamarátstiev a do konfliktov. Preto potrebujú rovnakú vec od rodičov aj od učiteľov: dospelých, ktorí im rozumejú aspoň natoľko, aby ich vedeli sprevádzať.

1. Učiteľ nemusí vedieť všetko, ale musí sa prispôsobovať

Hrebeňárová pripomína, že deti sú v digitálnom svete doma, kým mnohí dospelí doň iba postupne vstupujú. To nie je hanba. Problém vzniká až vtedy, keď dospelý prestane byť zvedavý a povie si, že jeho starý spôsob práce musí stačiť navždy.

Škola, ktorá chce deťom rozumieť, nemôže stáť bokom. Nemusí skákať po každej novinke, ale potrebuje sa učiť spolu s deťmi. Ak nerozumieme prostrediu, v ktorom deti žijú, ťažko ich v ňom ochránime.

Predstavte si, že dnes večer zistíte, že vaše 11-ročné dieťa používa ChatGPT. Zakážete mu ho? Necháte to tak? Alebo si sadnete vedľa neho a začnete sa oň zaujímať? Umelú inteligenciu zo sveta našich detí už nevymažeme. Ako ich teda naučiť používať ju tak, aby im pomáhala, ale nerozmýšľala za ne? 

Do podcastu Digitálni rodičia sme si pozvali Danielu Švihrovú Grečnerovú, výkonnú riaditeľku Slovenskej AI asociácie a zároveň lektorku v našom projekte. AI tak pozná z profesionálnej strany a ako mama dvoch detí zároveň vie, aké obavy prežívajú rodičia.

Najprv nepanikáriť

Danka priznáva, že keby o AI nič nevedela, jej prvou reakciou pri 11-ročnom dieťati by bolo zhrozenie. Strach, že sa s jej dieťaťom rozpráva nejaká umelá vec a ona nad tým nemá kontrolu. Je to prirodzené. Najlepšie, čo však rodič môže urobiť, je zachovať pokoj a začať sa o to zaujímať. Čo ťa na tom baví? O čom sa s ním rozprávaš? Čo ti to dáva?

Rodičia sa často boja, že z AI deti „osprostejú“, prestanú rozmýšľať alebo prídu o kamarátov. AI sa nedá vytiahnuť zo zásuvky. Ak ju budeme len odmietať, nepomôžeme si. A rodičia, ktorí tvrdia, že sa s AI ich rodina ešte nestretla, sa jednoducho mýlia. AI je dnes všade.

Preto je užitočnejšie pozerať sa na ňu aj z tej lepšej stránky. AI môže deťom pomôcť rozvíjať ich silné stránky alebo vysvetliť učivo, ktoré im nevieme vysvetliť my. „Keď príde moje dieťa s fyzikou, ja ďaleko nezájdem. Na toto nám umelá inteligencia bude super.“

Čím viac technológie prenikajú do našich životov, tým viac zisťujeme, že najvzácnejšou komoditou dneška už nie sú peniaze ani informácie, ale naša pozornosť a čas. Mobil máme neustále pri sebe. Siahneme po ňom ráno po zobudení, počas čakania v rade, pri jedle, večer pred spaním. Mnohé z týchto momentov robíme úplne automaticky – bez toho, aby sme si uvedomili, koľko času nám postupne uniká pomedzi prsty.

Dobrou správou je, že nemusí ísť o digitálnu apokalypsu. Stačí niekoľko drobných zmien, ktoré nám pomôžu získať väčšiu kontrolu nad technológiami. Nejde o boj proti mobilom, ale o to, aby opäť slúžili nám, a nie my im. Práve malé každodenné návyky dokážu priniesť veľký rozdiel v našej pozornosti, vzťahoch aj duševnej pohode.

Pripravili sme pre vás jednoduché desatoro. Nemusíte zvládnuť všetko naraz. Vyberte si jeden alebo dva body, vyskúšajte ich počas najbližších dní a sledujte, čo sa zmení. Možno zistíte, že získate viac času na to, na čom vám v živote skutočne záleží.

1. Nerobte prvý krok k mobilu. 

Je dobré, ak doma mobil nenosíte všade so sebou ako psíka, ale odložíte ho na jedno miesto. Neberte ho do ruky len tak, aby ste si pozreli, čo je nové. Vyskúšajte aspoň jeden deň vziať do ruky mobil iba vtedy, keď sám zazvoní alebo keď potrebujete niečo súrne vybaviť. Môže to byť náročné, ale táto skúsenosť stojí za to. 

2. Buďte v noci off. 

Technológie pri malých deťoch nemusia znamenať iba rozprávku na mobile či hru na tablete. Keď ich používame vedome a primerane veku, môžu nám pomôcť tvoriť, objavovať, učiť sa a dokonca prepájať deti s ľuďmi, ktorých majú rady.

Pri najmenších pritom platí jednoduché pravidlo: technológia by nemala nahrádzať rodiča, hru, pohyb ani kontakt s reálnym svetom. Môže ich však vhodne dopĺňať.

Namiesto otázky „Ako dostať dieťa od obrazovky?“ sa preto môžeme občas spýtať aj: „Ako môžeme túto technológiu v našej rodine využiť lepšie?“ 

Prinášame tri jednoduché tipy, ktoré môžete vyskúšať:

TIP: NAHRÁVKA NA DOBRÚ NOC

Každý lepší mobil má dnes v sebe diktafón alebo iný spôsob nahrávania hlasu – napríklad aj zvuková správa, takzvaná hlasovka. Skúste poprosiť napríklad starých rodičov, aby deťom nahrali, ako čítajú rozprávku. Aj keď budú od seba vzdialení, vďaka takejto nahrávke sa potom prenesú rovno k deťom do detskej izby. Môžete o to poprosiť aj tety, ujov či krstných rodičov. Najdôležitejšie je, aby technológie zbližovali a prinášali radosť. Hercov z audiokníh tak nahradíte príbuznými, ktorých hlasy deti poznajú. Nezabudnite si tieto nahrávky dobre uchovať.

Čo urobíte, keď vám dieťa povie, že chce byť youtuberom? Poviete mu, nech radšej myslí na školu? Necháte ho, nech si to skúsi? Alebo mu rovno kúpite kameru a počítač? Ľudmila a Marcel Miščíkovci si týmto obdobím prešli hneď dvakrát. Ich deti dnes poznáme ako Moona a Klarisu, úspešných slovenských tvorcov s veľkou komunitou fanúšikov. Keď však začínali, ani ich rodičia netušili, kam ich detské natáčanie videí povedie.

V podcaste Digitálni rodičia nám prezradili, ako vyzerali ich začiatky, prečo Moonovi mama zrušila prvý YouTube kanál, prečo mu rodičia nekúpili nový počítač, ako doma riešili hejty, peniaze či zodpovednosť voči fanúšikom a čo sa snažili svojim deťom vštepovať.

5 vecí, ktoré si z ich príbehu môžeme odniesť

1. Keď chce byť dieťa influencerom, nezosmiešňujme jeho sen

Keď Moon začal hovoriť o YouTube, jeho mama reagovala približne slovami: „No už len z teba bude youtuber.“ Až neskôr sa dozvedela, že práve táto veta ho motivovala dokázať jej opak. Samozrejme, nie z každého dieťaťa, ktoré dnes natáča videá, bude profesionálny influencer. Samotná tvorba však nemusí byť strateným časom. Dieťa sa učí vymyslieť námet, pripraviť obsah, natáčať, strihať, pracovať s technológiami, prezentovať sa či prijímať spätnú väzbu. A to sú zručnosti, ktoré sa mu môžu zísť bez ohľadu na to, čím sa raz bude živiť.

2. Podporovať dieťa neznamená dovoliť mu všetko

Máme obrovskú radosť, že do 175. epizódy podcastu Digitálni rodičia prijal pozvanie Peter Vidovič – spoluzakladateľ a riaditeľ tohto portálu Modrý koník.

Bolo pre nás fascinujúce môcť sa v uvoľnenej atmosfére porozprávať o „zákulisí“ fenoménu, ktorý tento rok oslavuje už svoje 20. narodeniny. Rozobrali sme nielen to, ako tento portál kedysi náhodou vznikol, ale najmä témy, ktoré považujeme za kľúčové pre každého moderného rodiča: digitálnu bezpečnosť, kritické myslenie a silu online komunity.

Zákulisné info

Peter nám s úsmevom prezradil, že Modrý koník pôvodne nemal ani vzniknúť. Všetko začalo svadobným portálom, no keď sa nevesty začali baviť o deťoch a rodine, vnímali to vtedajší majitelia ako „vadu“, ktorú treba presunúť inam. Tak vznikla kópia webu s názvom, ktorý vznikol takmer náhodou. Dnes je z tejto „náhody“ obrovská databáza skúseností s miliónmi príspevkov.

Sociálna validácia: Prečo hľadáme rady u iných mám?

V rozhovore sme narazili na dôležitý pojem – sociálna validácia. Peter vysvetlil, že mamičky na tomto portáli často nehľadajú odbornú lekársku diagnózu, ale emocionálnu podporu a praktickú skúsenosť. Chcú vedieť, ako sa niekto iný cítil pred zákrokom alebo či je konkrétny zubár naozaj citlivý k deťom. Práve táto ľudskosť a vedomie, že „v tom nie som sama“, je to, čo robí tento web výnimočným. Súhlasíte?

Pre generáciu našich detí je displej, očami ktorými zaznamenávajú svet. Našou misiou je preto pomôcť deťom,ako v ňom nezablúdiť.Ste pre svoje dieťa sprievodcom, ktorý mu ukazuje cestu, alebo len tým, kto zúfalo drží v ruke zákazy, zatiaľ čo svet na displeji beží vpred bez vás?

Pri výchove v digitálnej dobe väčšinou skĺzavame k dvom nešťastným extrémom:

• Ultra-radikálny rodič: Vyznáva prístup „žiadny mobil, žiaden internet, my sme prežili aj bez toho“. Znie to hrdinsky, ale v skutočnosti tým rodič často len uspokojuje vlastné ego. Výsledok? Dieťa sa neprestane zaujímať o technológie, len sa ich naučí tajiť. Ako kedysi sa chodilo tajne fajčiť na záchody, dnes sa deti chodia tajne hrať na mobilk spolužiakom. Miesto dymu však po tejto aktivite zostáva naštrbená dôvera medzi rodičom a dieťaťom. Samozrejme, nehovoríme o malých deťoch...
• Ultra-liberálny rodič: Povolí dieťaťu technológie so slovami „nech sa naučí, aspoň z neho bude úspešný moderný človek“. To je však čistá naivita, ktorá bez vedenia dieťa na internete nebuduje kariéru. Dôsledkom čoho je bezcieľne scrollovanie obsahu, ktorý mu mentálne prerastá cez hlavu. Nepreferujeme ani totálny zákaz, ani absolútnu slobodu, ale sprevádzanie.

Smartfón je v našich životoch ako oheň. Jeho vlastnosti nám dokážu pomôcť a uľahčiť život, avšak ak ho neustrážime, dokážu nás prevalcovať. Kľúčom je právedynamika moci.

Na jednej strane je človek, ktorý smartfónu velí: „Naviguj ma. Stiahni mi e-maily. Odfoť ma.“ Mobil sa stáva v tejto podobe stáva nástrojom. Na druhej strane je „nad nami“ obrovský vibrujúci mobil, ktorý nám denne kričí príkazy ako : „Nabi ma! Pozri si notifikáciu! Odpovedz na správu! Kukni nový e-mail!“ Človek sa pred ním skláňa v nekonečnom poklone a poslušne plní príkazy stroja

„Buď ty ovládneš ten smartfón a používaš ho na to, na čo bol vymyslený... alebo ten smartfón používa teba a ty si jeho otrokom.“

Posledné dni sa veľmi intenzívne diskutuje o tom, že by deti do 15 alebo 16 rokov nemohli používať sociálne siete. Dokonca sú na stole dva rôzne návrhy zákona.

Ako rodičia máme z online sveta prirodzene obavy. Vidíme, čo sa deje na sociálnych sieťach. Nekonečné scrollovanie. Algoritmy, ktoré bojujú o pozornosť našich detí. Nevhodný obsah. Porovnávanie sa s ostatnými. Tlak na výkon, vzhľad či popularitu.

Aj my si myslíme, že deti potrebujú väčšiu ochranu.

Naozaj vyrieši zákaz problém?

Podľa nás nie úplne. Ak sa budeme rozprávať iba o tom, či má mať dieťa prístup na sociálne siete v 15 alebo v 16 rokoch, môže nám uniknúť podstata. Skutočná otázka totiž nie je len to, kedy dieťa pustíme na internet, ale aký internet naň bude čakať.

Deti z online sveta nezmiznú. Ak sa nedostanú na jednu platformu, veľmi pravdepodobne sa presunú inam. Do chatovacích aplikácií, online hier, AI chatbotov alebo na menej známe platformy. Za kamarátmi. Za videami. Za obsahom, ktorý ich zaujíma.

Dnešné deti nerobia s technológiami prvé nesmelé kroky ako my kedysi. Už batoľatá dokážu smelo a intuitívne ťukať do obrazoviek mobilov. To však neznamená, že smartfón je pre nich vhodný spoločník.

Vidíme ich s mobilom v rukách už v kočíkoch, v čakárni u pediatra ako na tablete sledujú rozprávky, ako hrajú prvé online hry – puzzle, pexeso, maľovanky. Dnes zvládnu ovládať mobil skôr, ako si dokážu zaviazať na teniskách šnúrky. Áno, sú to digitálne deti. Je to fascinujúce, ale aj znepokojujúce. Nečudo, veď v prvom rade od narodenia sledujú nás rodičov. A my pri nich zvykneme mať mobil v ruke celkom často. S nadšením zaznamenávame aj ich pokroky – úsmev, prvé kroky, grimasy... Fotíme ich, kamerujeme, zdieľame, scrollujeme.

1. Ako môžeme deťom pomôcť vybudovať zdravý vzťah k technológiám?

Čím skôr začneme, tým lepšie. Už malým deťom môžeme komunikovať, že mobil patrí rodičom a jeho používanie má svoje pravidlá. Nepovoľme im dvíhať hovory na rodičovskom mobile, ani keď sa na displeji objaví fotka babky. Nenechajme deti, aby si hocikedy vzali mobil bez opýtania a začali hocikde ťukať, stláčať, niečo si sami púšťať. Mnohým rodičom sa stalo, že im deti vzali mobil, odblokovali, nevinne po displeji ťukali, a tak zverejnili fotku na sociálnej sieti alebo dokonca vymazali dôležité súbory. Preto je dôležité mať digitálne zariadenia zaheslované a odložené mimo dosahu malých detí.

2. Do dvoch rokov obrazovky bokom

Moderné technológie, hoci sú lákavé, nie sú vyvinuté s ohľadom na detskú psychiku. Maloletým chýba schopnosť filtrovať podnety, nechápu kontext. Neuvedomujú si, že mobil nie je hračka. Vieme, že telka, mobil, tablet fungujú v mnohých rodinách ako taká digitálna pestúnka. Napríklad, keď sa dieťa rozplače, nespolupracuje, nevie sa upokojiť... Keď v takej chvíli rodič dá dieťaťu do rúk mobil s pesničkou alebo rozprávkou, je zrazu spokojné. Technológia pôsobí ako takzvaný „digitálny cumlík“ – dieťa sa rýchlo utíši, ostane zaujaté obrazom, zvukom... Toto sa však nesmie stať každodenným riešením, pretože technológia brzdí detský prirodzený vývin. Krátkodobý pokoj pre rodiča môže viesť u detí k dlhodobým problémom so sústredením a správaním. Nedovoľme to. Naučme ich, že mobil nie je hračka, a že mobil má svoje miesto a svoj čas. Ak je potrebné ich digitálne zabaviť, uprednostnime audiotvorbu – pesničky, príbehy, rozprávky. V tomto veku však deti najviac potrebujú kontakt s rodičom, pohyb, objavovanie, ale aj chvíle nudy, ktoré podporujú tvorivosť.

Prinášame 7 pohľadov na digitálny svet od Niky Hrazdil, ktorá je mentorkou, autorkou kníh a mamou ôsmich detí. ⤵️ Tieto myšlienky zazneli v podcaste Digitálni rodičia v roku 2024. Sú stále platné a nadčasové, veď posúďte sami:

1. Pravidlá nestačí nastaviť raz

Digitálne pravidlá v rodine nemusia byť vytesané do kameňa. Nika odporúča nastavovať ich spolu s deťmi, najmä keď rastú. Ak sa na pravidlách spolupodieľajú, ľahšie ich prijímajú.

Pravidlá sa dajú skúšať, po mesiaci či dvoch prehodnotiť a upraviť podľa toho, či fungujú. Dôležité však je, aby deti vopred vedeli, čo sa stane, keď dohodu porušia. 

2. Následok nie je trest

Keď dieťa poruší pravidlo, nemá ísť o pomstu ani výbuch rodičovského hnevu. Hovorme skôr o prirodzenom dôsledku. Ak dieťa vie, aké pravidlá platia a čo bude nasledovať pri ich porušení, nejde o nespravodlivý trest, ale o dôsledok dohody.

Rodičom pri digitálnych technológiách neraz naskočí jednoduché riešenie: Zakázať. Vypnúť. Zobrať. Lenže niekedy sa za technológiou skrýva aj niečo, čo rodič z diaľky nevidí: kamarátstvo, príbeh, hudba, nápad alebo prvý pokus o tvorbu.

Marián Čekovský v podcaste Digitálni rodičia hovorí o digitálnom svete ako človek, ktorý vyrastal bez smartfónu, ale svoje mladšie deti už vychováva v dobe uprostred hier, aplikácií a umelej inteligencie. Aj on im najprv technológie zakazoval. Potom však zistil, že zákaz nie vždy otvorí cestu k dieťaťu. Niekedy ju naopak zavrie.

7 pohľadov Mariána Čekovského na hry, AI a rodičovské brzdy

Čekyho skúsenosť nie je návod na voľnú jazdu bez pravidiel. Skôr pripomienka, že dieťa potrebuje pri technológiách rodiča, ktorý vie brzdiť, ale najprv sa zaujíma, kam vlastne dieťa ide.

1. Mobil je kľúč aj skúška

Zabudnúť si dnes mobil vie vyvolať malú paniku. Platíme ním, fotíme, pracujeme a nosíme ho aj tam, kde by kedysi nikomu nenapadlo brať telefón. Práve preto je dobré priznať si, že deti nežijú v inom svete než my. Len ho často používajú prirodzenejšie a bez nostalgie za časmi pred internetom.

Túto otázku si dnes kladie snáď každý rodič, ktorý pozerá na svoje dieťa s mobilom či tabletom v ruke. Často sa cítime previnilo, akoby sme dieťaťu namiesto jablka podali balíček chipsov. Máme pocit, že v tomto boji prehrávame.

S technológiami je to podobne ako s jedlom. Podobne ako pri jedle, aj pri technológiách je dôležité naučiť sa  „konzumovať ich“ s mierou a rozumom.

Prečo o jedle vieme všetko, ale o mobiloch nič?

Je fascinujúce, že takmer každý rodič vie, čo má jeho dieťa jesť. Nikto nás nemusel učiť v špeciálnych kurzoch, že batoľaťu nenalejeme kolový nápoj a že zeleninu netreba na začiatku soliť. Táto vedomosť v nás prúdi prirodzene, pretože výchova k stravovaniu má tisícročnú tradíciu. Naši rodičia nás učili príkladom a ich rodičia robili to isté celé generácie.

S digitálnym svetom je to iné. Internet je tu masovo necelých 25 rokov a smartfóny len niečo vyše 15 rokov. V porovnaní s elektrinou, ktorú poznáme vyše storočia, sme s mobilmi v rukách úplní začiatočníci. Je preto logicky nemožné, aby sme mali všetky odpovede. Nemali ich ani naši učitelia, ani naši starí rodičia. 

Sme pionierska generácia, ktorá tieto pravidlá tvorí za pochodu. Nie je dôvod na hanbu či pocity zlyhania, ak sa v tom cítite stratení. Učíme sa rozoznávať, ktoré drôty „kopú“ a kedy nás digitálny oheň môže popáliť. Trpezlivosť so sebou samým je prvým krokom k úspešnej výchove v digitálnej dobe.

Nestačí zakričať: „Už ten mobil vypni.“ Rodina potrebuje pravidlá, ktoré sú jasné, viditeľné a platia aj pre dospelých. Nie ako trest, ale ako spoločná dohoda.

Keď je ticho, nemusí byť dobre

Dieťa sa hrá, nikto nič nechce, nikto sa nepýta, nikto neotravuje. Lenže ak je celé popoludnie s mobilom v ruke, nejde o pokoj, ale o tiché odloženie problému.

Mobil a tablet vedia byť užitočné. Vedia dieťa zabaviť, naučiť ho niečo nové, ukázať mu návod, pustiť rozprávku alebo spojiť ho s kamarátmi. Problém vzniká vtedy, keď sa z nich stane miesto, kam dieťa mizne bez hraníc, bez rozhovoru a bez nášho záujmu.

Prvé pravidlo preto nemusí byť technické. Stačí si doma položiť otázku: kde u nás technológie prirodzene nemajú byť? Pri jedle? V spálni? Na toalete? V obývačke, keď sme spolu? Rodina nepotrebuje dokonalý režim. Potrebuje jedno miesto, kde sa dá nadýchnuť bez obrazovky.

Nedigitálna zóna nie je zákaz pre deti