Ja a beh v jednom obrázku 😁 Ale nie, teraz seriózne: Už tak dlho chcem začať behať, ale do veľkej miery ma brzdí jedna vec. A nie je to lenivosť. Ale to, že sa hanbím 🤷🏻♀️ Lebo dedina, čo, ak niekoho stretnem, keď budem červená ako paprika, budem fučať ako slon, čaptať s vyplazeným jazykom a všetko sa mi bude triasť? Áno, uvedomujem si, aké to je hlúpe. Lebo viem, že každému je to úplne jedno. A tak to dopadlo tak, že vonku bolo krásne a ja som radšej behala v tmavej miestnosti na bežiacom páse. Kde ma nikto nevidel. Do istej miery vidím pôvod tejto mojej traumy aj z čias školských. Keď ste museli odbehnúť šprint, vyšplhať, dohodiť, skrátka čokoľvek podľa tabuliek a boli ste antitalent ako ja, vypočuli ste si nielen kritiku, ale aj posmešné poznámky… Z telesnej som preto mala neskutočné stresy. Potom som však na strednej dostala profesorku, ktorá to robila inak. Ukázala nám, ako mať radosť z pohybu. Cvičili sme zumbu, aerobik, jógu či chodili na korčule. Aj sme behali, ale nie kolečka so stopkami v rukách, ale chodili sme behať do krásneho parku s tým, že sme mohli behať svojím tempom. A viete čo? Každá z nás sa na telesnú tešila, neulievala sa, neobabrávala. No ale späť do prítomnosti. Tento rok som si teda povedala, že je čas na zmenu a ja s hrdosťou vybehnem do ulíc s brontovým nádychom v tvári a pokojne nech sa mi všetko trasie do rytmu behu 💪😅
A možno sa potom uvidíme aj na dm ženskom behu, ktorého registrácia je už spustená: https://www.dm-zenskybeh.sk/ 🏃🏻♀️Idete do toho? 🙌🏻
