Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
dominika_sv16
6. jan 2021
1879 

Ako ma ne/zasiahla korona a otcova smrť! Toto sa mi udialo v roku 2020

Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku…

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.

Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.

A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

Popritom som jedným okom sledovala na sociálnych sieťach, ako všetci doma upratali, vytriedili šatník, umyli okná a napiekli banánové chleby a ja som nič z toho nestíhala rovnako ako pred lockdownom, keď som bola s oboma deckami doma. A tak sme žili vo vnútri našej bubl… pardon, priesvitnej guli s tendenciou prasknúť pri kontakte s iným objektom, bez špeciálnych aktivít či cvičebných výziev, až kým nám nedovolili opäť návrat do ulíc a relatívne bežných životov. Stretnutia sme ale obmedzili len na niekoľko rodinných a kamarátskych bublín (prepáčte, viac to už nepoužijem, ale nedalo sa inak). Trochu menej som sa bála, ale snažila sa ostať v strehu. V autobuse som sedela prvýkrát takmer po 2 mesiacoch od lockdownu.

A ktovie, možno som nemala nasadať do autobusu ani toho 8. júna, kedy sme šli na návštevu ku kamke do Petržalky. Alebo vlastne, práveže mali, lebo udalosť, ktorá sa odohrala práve v onej 92-ke by bola bez jej pomoci oveľa náročnejšia. (Daniela, už som ťa dávno v blogu nespomínala, naposledy ešte asi TU, tak dnes po rokoch opäť. A tentoraz ťa nielen pozdravujem, ale ti aj ďakujem.) Z tohto sa chystám vypísať už takmer sedem mesiacov, ale zároveň som to stále podvedome odkladala na neskôr. Aj teraz ma premkýna taký zvláštny pocit, ktorý by sa mohol spájať s mojou nedávnou črevnou virózou, ale povedzme si rovno, nebude to tým.

Zvonil mi mobil a na displeji svietil volajúci: OTEC. Nezdvihla som, nemala som náladu na nejaké jeho potreby, lebo vždy to bolo o tom, čo on potreboval vyriešiť. Keď volal tretí raz, z autobusu som poslala smsku, že mu zavolám, keď dorazím do cieľa, lebo je v autobuse hluk. V tom mi prišla správa z neznámeho čísla.

„Zavolajte mi. Stalo sa niečo vášmu otcovi.“ Deti sediace na sedačkách a ja okamžite volajúca na neznáme číslo. Na druhej strane sa ozval neznámy hlas, ktorý sa predstavil ako syn otcovej priateľky a oznámil mi správu, z ktorej mi teraz znova búši v ušiach. „VÁŠ OTEC ZOMREL.“ Poviem vám, predýchať takúto informáciu v rúšku, v autobuse pred deťmi, dá človeku zabrať. Nebyť jedného spolucestujúceho, ktovie kam sa až odvezieme.
Inak, ak si myslíte, že pred takýmito situáciami svoje deti uchránite, ste na omyle. Všetko to zažívali v priamom prenose so mnou. Ale kým dcéra to natoľko neregistrovala, syn bol až mimoriadne pozorný. A tak som odpovedala na jeho otázky. Nič som nezahmlievala, ani príliš neobkecávala, nebola som v stave ani na jednu variáciu. Povedala som im, že neplačem kvôli nim, že nech sa neboja, že ma to prejde, že som len smutná, lebo niekto maminke zomrel (o smrti už vedeli aj predtým). A syn sa ma spýtal dokonalú otázku: „Zomrel niekto, koho si ľúbila?“ Neskôr počul aj to, ako som volala mame a takmer s krikom jej oznámila: „OTEC ZOMREL!“ A niekde po tejto informácii mi objal nohu (lebo potiaľ z jeho výšky dočiahol). Keď sme šli vo výťahu k drahej Daniele, ešte sa spýtal: „Ako sa volal tvoj otec?“ (Len na vysvetlenie, môjho otca deti nepoznali, svojho vnuka videl môj otec iba raz a vnučku len na fotke.)

S otcom sme si neboli blízki už roky. No jeho smrť ma zasiahla viac akoby som si kedy bola bývala pomyslela. (Niežeby som na také čosi bežne myslievala.) Neviem či to bolo práve pre nezáujem posledných XY rokov, pre fakt, že už moje deti nezistia, kto bol ich starký, či to, že sa naňho podobám a neraz ho vídam v odraze zrkadla, alebo to bolo len všetko dokopy zmiešané s mojou citlivou povahou, ktorú rozplače aj dobre spravená reklama na pivo… Ale miestami mi bolo z toho intenzívneho prežívania až trápne. Krátko predtým som sa dozvedela ako jednej mojej známej mamablogerke zomrelo dieťa a ja sa tu neviem spamätať zo smrti otca, ktorého som v podstate stratila už pred rokmi.

No len ono, stratiť a stratiť nie je to isté. Lebo nádej vám nevezmú, až kým vám ju naozaj nevezmú. Ja som v sebe kdesi hlboko jednu živila. Že si otec ešte na staré kolená nájde cestu k vnúčatám. Lebo niekedy ľudia na staré kolená dostávajú rozum. Alebo aj nie. Alebo sa tých starých kolien jednoducho nedožijú. Ja som neskutočne vďačná za to, akú milujúcu rodinu majú moje deti a koľko lásky sa im dostáva, takže ony túto stratu nijako nepocítia. Ale cítim to Ja. A cítim, že som niečo stratila.

Nie, nestal sa pre mňa zrazu padlým hrdinom. Stále bol aj alkoholikom, ktorý dal prednosť závislosti pred rodinou. Ale iného otca už mať nebudem, a tak som k celej udalosti aj pristupovala. Takže kým iní riešili koronu a či pôjdu predsa len k moru na dovolenku alebo zostanú na Slovensku, ja som riešila, ktorú rakvu otcovi zaplatíme a či ho potom spopolníme. (Len pre doplnenie, my sme našu slovak dovolenku v Terchovej mali zaplatenú rok dopredu, skôr ako sa spustila korona lavína.) Nuž a po pohrebe si môžem dať do „special life skills“ aj písanie smútočnej reči a jej následný pokus o prednes. Písanie poviedok zatiaľ do životopisu nedám, aj keď som sa po mojej súkromnej traume o jednu pokúsila.
V ostatných týždňoch som sa už len pokúšala so všetkým vyrovnať. S mojimi krivdami voči nemu, s tými, ktoré on mohol cítiť voči mne s bratom. Prišli aj spomienky. Aj tie lepšie. Čo bolo ironicky ešte horšie. Ale čas naozaj pomáha. Slovo lieči by som zrušila, ako ho ruší zákon pri výživových doplnkoch. Čas je tiež v podstate len taký výživový doplnok na bolesť a iné stávky.

Čo sa udialo vo zvyšných ročných obdobiach? To nájdete na www.kari-matka.blog

Vás čo najviac ovplyvnilo v roku 2020?

Vás čo najviac ovplyvnilo v roku 2020? - ŽIVOT....a nebrať to, prosím ako iróniu, výsmech, či nedajbože zľahčovanie

8. jan 2021

Najväčšia moja nočná mora je že si ráno kým vstane nájdem od muža viac neorijatych hovorov(už 4.rok dochádza denne PP-LM)...29.11. na Milana som sa ráno zobudila a na mobile tri zmeškaný hovory. Infarkt je slabé slovo(a to som kardiak po sv ch operáciách) s malou dušičkou volám späť,ozval sa...plačúce,z auta...stalo s anajhorsie čo sa mohlo stať,otec zomrel,😭😭😭svokra som mala neskutočne rada,dva týždne na Corona oddelení,od septembra sme sa vyhýbali lebo veď mal xy pridružených diagnóz a ťažký diabetik....kurník....je to nespravodlivé!

8. jan 2021

@veronicka88 😢😢😟☹️ to sú tie najhoršie momenty... Úprimnú sustrast

8. jan 2021

Chcela by som vyjadriť úprimnú sústrasť k strate otca 😐 ani neviem prečo, ale veľmi sa ma dotkol tento príbeh, zostala som z neho strašne smutná, lebo je to jeden z tých momentov, keď si potom vyčítame, že prečo sme možno skôr nieco neurobili... prajem veľa sily sa s tým vyrovnať, teraz je už fakt aj zbytočné uvažovať, čo mal človek inak spraviť, robila si asi to, čo bolo v tvojich silách.

9. jan 2021

Začni písať komentár...

Odošli