Ä je ľubozvučné písmeno slovenskej abecädy, vyskytuje sa len v pár desiätkach slov a vraj len po spoluhláskach b, p, m, f a v. Používateľky Modrého koníka (a samozrejme aj iní užívatelia slovänského jäzyka) mu však odvodili nové, dosiaľ neprebádané možnosti použitiä 🙂  

Vybrané slová po ä sú slová minimálne tak zákerné ako "kôli"  resp.  "niaký". Sú to slová, ktorých písomnú podobu si niektorí z vás proste tak zaužívali, že vám to už ani nepríde. Naopak, prisahali by ste možno, že to slovo sa naozaj tak píše...

Tieto väty som niekolko rokov zbierala na fórach a v komentároch na Modrom koníkovi. Prišiel čas zbierku zvärejniť 🙂 Môj zámer určite nie je sa niekomu posmieväť, ale len sa pousmiať nad nekonvenčnou aplikáciou pravidla píš, ako počuješ. Veď kto z nás, najmä pri rýchlom  ťukaní do mobilu, neurobil nikdy chybu? Keby ste po präčítaní mali chaos v tom, ako to vlastne je, nakuknite prä istotu do Krátkeho slovníka slovänského jazyka. Mimochodom, z neho som čerpala definície k slovám.

_________________________________________

• bremäno, -ena, -ien, s. 1. ťažký náklad, ťarcha; 2. zaťažujúca povinnosť, starosť

Svokra je pre mňa bremäno.

Rok za rokom minul a šťastie sa na nás usmialo - do tretice všetko dobré - vo februári 2023 sa k nám rozhodlo prísť naše tretie februárové bábätko - tentokrát vytúžený synček. Neplatí už, že raz cisársky rez, navždy cisársky rez, ale platí: raz cisársky rez, navždy VBAC - a hoci moje šance na úspešný VBAC sú vraj vyššie, opäť nie je nič isté a pre prirodzený pôrod si budem musieť vytvoriť podmienky. Ale - čo v živote je isté? 🙂

Prvým krokom bola zmena gynekológa. Počas COVIDu sa ambulancia bývalého gynekológa veľmi odľudštila a najmä personál prvého kontaktu bol veľmi nepríjemný. Okrem toho, gynekológ je naklonený skôr sekciám a hoci som sa na návštevy lekára zvykla tešiť, postupne sa to otočilo na úplne opačný pocit a chodila som tam so stiahnutým krkom. V ambulancii MUDr. Grossovej v Bratislave-Dúbravke som sa cítila vždy veľmi príjemne, mohli tam prísť aj detičky a tešila som sa na každú návštevu.

Zároveň som sledovala "VBAC scénu" na sociálnych sieťach. Počas éry koronavírusu mi prišlo, že VBAC pôrodov trochu ubudlo, avšak hlasy hľadajúce podporujúcu pôrodnicu, dulu, lekára, starostlivosť o jazvu a pôrodný plán, či zodpovedanie otázok neutíchajú. Je zaujímavé, že každý pôrodný príbeh, situácia, prístup a kondícia každej ženy je iný... Ako hovorí moja kamoška, polovica úspechu je psychická pohoda. 

Knižky

So študijnou prípravou som to poňala úplne smrteľne vážne a nasadila som na to úplne najväčší kaliber: novú 1200stranovú 3,5kilovú knihu prof. Záhumenského Pôrodníctvo. Hoci je určená pre zdravotníkov, je zrozumiteľná aj pre laikov. Páčilo sa mi najmä to, že tam bolo všetko popísané detailne a bez príkras. Konečne som pochopila riziká a mechanizmus preeklampsie či toxoplazmózy, čo je to hydrops a možné príčiny jeho nastatia, čo všetko sa dá odhaliť na morfologickom ultrazvuku, takisto mnohé zmeny v ženskom tele počas tehotenstva a iné zaujímavé témy. Tým, že už o pôrodoch čo-to viem, bolo to pre mňa veľmi obohacujúce čítanie. Knihu som po večeroch čítala skoro 4 mesiace.

Najmä kapitoly o pôrode. Čakala som skôr výpočet patológií (t.j. čo všetko sa môže u rodičky počas pôrodu pokaziť). Ale nebolo to tak - značná časť kapitol bola venovaná tomu, čo môžu lekári pokaziť svojimi nesprávnymi postupmi a zásahmi. Analýze, prečo je v dnešnej dobe toľko sekcií pri nerizikových prvorodičkách. Bola som prekvapená, keď som narazila na jasné a logické vysvetlenie, prečo som mala ja tú prvú sekciu na Kramároch - ktorú, ako som tušila, spôsobila kaskáda nesprávnych postupov a intervencií, ktoré by už v modernom pôrodníctve mali patriť minulosti. Obmedzovanie príjmu tekutín a jedla, priskoré prerušenie vaku blán, ponižujúci klystýr, absolútna absencia komunikácie na moju osobu, pôrodný box bez okien a za plachtou vrieskajúca iná rodička - vyplavenie adrenalínu a aktivácia tzv. sympatického nervového systému, obmedzenie voľného pohybu (posledných 6 hodín som bola priviazaná na kontinuálnom CTG monitore)...

Keď zadám v online kníhkupectve do vyhľadávania heslo "výchova", vyskočia na mňa stovky kníh. Pre mňa ako knihomoľa celkom lákavá predstava. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že knihy o výchove nikdy nečítali, lebo teória je síce pekná, ale realita je nakoniec úplne iná. Samozrejme, pokiaľ dokážu dieťaťu rozumieť, venovať sa mu a komunikovať s ním, nie sú o nič horšími rodičmi, aj keď neprečítali ani jednu knihu o tejto téme. V konečnom dôsledku je to vždy o konkrétnom dieťati a jeho vzťahu s rodičmi. Koho však knižky bavia, vie potom aplikovať prečítané poznatky na individualitu svojho dieťaťa alebo detí a lepšie rozumieť celému procesu výchovy. Pre mňa boli knihy o výchove jasná voľba a čítam ich rada, s otvorenou mysľou všetkým novým myšlienkam a názorom. Prečítala som ich už niekoľko desiatok a chcela by som sa s vami podeliť o tipy na tie, ktoré sa mi najviac páčili.

Samostatné dieťa alebo ako sa stať lenivou mamou

Anna Bykovova

Knižka je veľmi svieža a vtipná s milými ilustráciami. Číta sa rýchlo a dáva cenné rady, ktoré sú "z prvej ruky" - autorka má dvoch synov a pracovala aj ako učiteľka v škôlke a vzťahová poradkyňa pre dospelých. Vďaka tomu má hlboké poznatky o ľudskej a detskej psychológii, ktoré zručne prepája a dáva mnohé praktické rady dp konkrétnych každodenných situácií. Hlavná myšlienka knihy je, že sa nemusíme báť dieťaťu dať priestor na samostatnú prácu, učenie sa nových zručností a pomoc v domácnosti. Je to totiž vynikajúca príprava na život a v neposlednom rade veľká úľava pre nás, rodičov. Šikovné a samostatné dieťa je jednoznačne niečo, čo nám budú závidieť naši kamaráti aj rodinní príslušníci.

S láskou o dětském spánku

Lenka Medvecová Tinková

Tento rok sme sa asi mnohí na zahraničnú poznávaciu dovolenku nedostali. Pozývam vás preto nahliadnuť do najväčšej z pobaltských republík, ktorá je nám bližšie, než si myslíte.

Vilnius ako ho (ne)poznáte

Hlavné mesto Vilnius poznám veľmi dobre, strávila som tam väčšinu svojho času stráveného v Litve. Vilnius má oveľa väčšie historické centrum ako je tomu napr. v Bratislave a je väčší ako Bratislava asi o stotisíc obyvateľov. Prijmite moje pozvanie na prechádzku najkrajšími pamätihodnosťami centra mesta.

Prehliadku určite začnite na katedrálnom námestí (Katedros aikštė) s nádhernou bielou katedrálou a jej zvonicou. Katolícka katedrála je zasvätená sv. Stanislavovi a Vladislavovi, ktorí na nás zhliadajú z priečelia. Za ňou sa nachádza zrekonštruovaný kráľovský zámok, v ktorom je dnes múzeum, a nevysoký kopec, na ktorom sa týči už len veža niekdajšieho hradu (k nej si môžete tiež urobiť odbočku). Začína tu aj Gediminasov prospekt plný obchodov a reštaurácií dlhý dva kilometre, ktorý končí až pri budove parlamentu. 

My si však Gediminasov prospekt necháme na neskôr a vyberieme sa najprv do neďalekého tehlového kostola svätej Anny, ktorý má naozaj jedinečnú posvätnú a veľmi príjemnú teplú atmosféru. Napoleon sa o ňom vyjadril, že keby mohol, rozobral by ho a odniesol by si ho do Paríža... našťastie to neurobil :D

Odtiaľ po pár minútach okolo balkóna, z ktorého bola v roku 1918 vyhlásená nezávislosť, prídeme k palácu prezidenta (pred pár rokmi aj prezidentky) a hneď vedľa vidíme kampus Vilniuskej univerzity. Tvorí ho súbor barokových budov a prechádzať týmto bludiskom z prednášky na prednášku je naozaj zážitok. Nebojte sa nakuknúť na nádvoria, sú voľne prístupné. 

Rozmýšľali ste aj vy niekedy nad tým, aké texty v nemčine sú na jumbo packoch plienok #babylove? Aj malé dieťa ako moja dcéra sa dovtípi, že je to nejaká rozprávka. A na každej veľkosti plienok iná! Skúšali ste ju svojim deťom (prípadne starším súrodencom nositeľov plienok) preložiť alebo ste do boja privolali staršieho súrodenca so slovami "Šak ty máš v škole nemčinu?"

Rozhodla som sa oprášiť svoje znalosti z nemčiny a rozprávky z plienok veľkosti 3, 4 a 5 preložiť. Tento článok som napísala a rozprávky preložila bez toho, aby ma ktokoľvek vyzval a bez nároku na akýkoľvek honorár, len pre radosť mojich a vašich detí. Prvým poslucháčom bola moja staršia dcérka (2,5 roka). 

A výzva pre vás - budete vedieť príbehy aj dokončiť? Záver je totiž ponechaný na našej fantázii.

Zajačie uško a žlté blesky

Sliepočka vzrušene kotkodákajuc vbehla do záhrady Babylove farmy: "Líštička! Zajačik! Pomôžte mi! Kuriatka mi utiekli, nemôžem ich nikde nájsť!" 

Zajačik sa práve pohodlne usadil na malom krtinci v zeleninovom záhone. Nebol veľmi prekvapený, pretože - medzi nami - stávalo sa to často. Len čo sa mamka kvočka chvíľku nepozerala, kuriatka sa jej rozutekali ako malé žlté blesky.

Poznáme to mnohé, skončí nám materská (presnejšie povedané rodičovská) dovolenka, niekedy aj reťazená na 5-6 rokov a často sa už do predchádzajúceho zamestnania vrátiť nedá - z rôznych dôvodov. Nadbytočnosť, vypršanie zmluvy, krach firmy, ďaleké dochádzanie, prípadne je práca z časového hľadiska nevhodná pre matku s malými deťmi. Pokiaľ nás na materskej neosvietilo a nedostali sme nejaký super podnikateľský nápad, treba sa poobzerať po novej práci.

V životopise však vzniká určitá medzera. Niektoré mamičky si uvedú do životopisu presne: od toho do toho roku materská dovolenka. A personalista často zdvihne obočie. Do dnešnej doby mladých, dravých a perspektívnych zamestnancov bez záväzkov to akosi nezapadá. Ale aj ženy-matky našťastie nakoniec dostávajú svoju šancu. Čím môžu firmu obohatiť?

Nechcem teraz riešiť všetky aspekty a kritériá prijímania zamestnancov po materskej, len mi napadlo niekoľko zaujímavých vecí, s ktorými sa žena po materskej môže na pohovore pochváliť. A tí, čo sedia na druhej strane stola a sami mali malé deti, jej isto dajú za pravdu. Nemôže sa síce pochváliť závratným stúpaním po kariérnom rebríčku, množstvom pracovných skúseností či ukončených projektov a početnými odbornými školeniami, na materskej však získala mnoho zaujímavých zručností, ktoré budú v jej ďalšom pracovnom živote veľkou výhodou... Ako je to možné? Ktoré z nich mám na mysli?

Trpezlivosť

Deti nás naučili (aspoň niekedy) zachovať pokoj, aj keď sa nám chce kričať. Nevypustiť z úst tú najhoršiu nadávku, keď vidíme tú spúšť v kuchyni alebo najnovší umelecký výtvor na stene. Trpezlivo aj stokrát vysvetliť, že uterák naozaj nie je na umývanie zeme, že si nemôžeme kúpiť stého plyšáka v ZOO shope a Lego Duplo autíčko nevie plávať v záchode...

Pedagogický duch

Píšem po návrate z pôrodnice, s veľkou radosťou v srdci, že sa mi splnil sen, ktorý som mala už krátko po prvom pôrode, že by som veľmi chcela zažiť prirodzený pôrod. V dnešnej dobe, v súvislosti s prudkým nárastom počtu vykonaných cisárskych rezov (najmä na prvorodičkách), narastá však i počet prirodzených pôrodov po cisárskom reze. Človek by mal dojem, že sa to stáva štandardom: pokiaľ žena chce a má záujem, do ďalšej sekcie ju nik nebude nútiť. Niečo málo však pre to urobiť treba...

Chcem vám teda poskytnúť môj príbeh...

Aby som popísala môj druhý pôrod, nedá sa mi inak, len sa krátko vrátiť v myšlienkach dva roky nazad, k tomu prvému. Vtedy som sa o teóriu okolo pôrodu príliš nezaujímala. Hovorila som si, že je to prirodzený proces a väčšina žien to zvládne bez problémov. Prečo by som to nemala zvládnuť ja - veď som mladá, zdravá, 25ročná baba. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, tak prečo by mal pri pôrode nastať nejaký problém. Takýto prístup mi síce náhodou vyšiel pri rozbehnutí kojenia, nie však s pôrodom, ktorý je oveľa zložitejší proces, než som si bola schopná dovtedy predstaviť. Neuvedomila som si, že napríklad aj medzi pôrodnicami v Bratislave sú dosť veľké rozdiely v tom, ako pristupujú k pacientkam a k priebehu a podpore samotného pôrodu, tak som si jednoducho vybrala najbližšiu pôrodnicu a hotovo.

V skratke: môj prvý pôrod bol na Kramároch týždeň po termíne vyvolávaný, nakoľko krčok bol úplne zatvorený a nepripravený... takže ma čakala niekoľkodňová hospitalizácia, kým sa vôbec čosi rozbehlo. Nakoniec som porodila 10 dní po termíne - v 41+3 - o tretej ráno akútnou sekciou po 20 hodinách umelo vyvolaných a umelo urýchľovaných kontrakcií. Posledných 6 hodín som ležala upútaná na CTG monitore v poloľahu na pôrodnom boxe, napriek tomu, že pulz bábätka bol po celý čas bezproblémový. Skončila som s tým, že dcérka zle zrotovala, chrbát jej zostal vzadu a hlavička nezostúpila - nútilo ma to síce tlačiť, avšak nebolo čo. Toto sa presne stane, keď zostane žena v poloľahu na chrbte...

Toť asi situácia, ktorú zažila nejedna. To, že ma už núti tlačiť, som musela oznámiť náhodne okolo prechádzajúcej pôrodnej asistentke, ktorá si ma aj s kolegyňou po celý čas vôbec nevšímala... Zavolali staršieho doktora, nakoľko službu mala len nejaká mladá doktorka krátko po škole a ten to zhodnotil: "8 centimetrov... nezostupuje... urobíme to operačne..." Hrôza a strach vo mne dosiahli prakticky vrchol, lebo sa stalo presne to, čomu som sa chcela vyhnúť. Ale brala som to už ako vykúpenie, nakoľko boli 3 hodiny v noci a kontrakcie som mala od rána od 6:00. Ešte mi stihli pichnúť spinálnu anestézu, takže som bola počas operácie pri vedomí, avšak únava a aj oblbováky proti bolesti ma dostali do takého mátožného stavu, že som máločo vnímala. Následne som bola od dcérky na 30 hodín oddelená.

Bezprostredne po pôrode som však z jeho konca nemala depresiu. Zo sekcie som sa rýchlo zotavila, po týždni som ani nevedela, že ma niekto niekde rezal. Sústredila som sa na záležitosti všedných dní a starostlivosť o bábätko, s ktorým sme sa dobre zohrali. Bola som rada (to, čo mi potom všetci hovorili, keď som začala nutnosť cisárskeho spochybňovať a ľutovať), že je od začiatku zdravá a prospieva.

Keď som prišla z pôrodnice so svojím prvým dieťaťom, mala som doma všetko, čo správna prvorodička počas radostného očakávania pripravené má, všetko nové a čisté: prebaľovací pult, kolotoč nad posteľku, kôš na špinavé plienky, špeciálny prací prostriedok, kočík v dvojkombinácii... a mnoho ďalšieho. Ako to však už býva a všetky mamičky to poznajú, na svoje vlastné potreby som akosi úplne nemyslela. Zistila som teda, že nemám čo na seba! Počas šestonedelia som síce chodila celý deň v nočnej košeli, ale bolo mi jasné, že to takto nepôjde ďalej. Chýbali mi totiž tričká vhodné na dojčenie.

Niektoré mamičky to vyriešia elastickým tielkom alebo dámskou košeľou, ja však takéto veci nemám a nenosím a vždy som mala veľmi rada tričká, ktoré sú pohodlné a všestranne využiteľné. V tejto novej situácii mi mojich niekoľko desiatok tričiek s dlhým i krátkym rukavom nemohli vôbec poslúžiť, buď nemali vystrih, alebo neboli dostatočné elastické. Museli ísť na dlhý čas bokom. Musím povedať, že dojčim už 13 mesiacov a zatiaľ som na sebe iné tričko či top ako tričko vhodné na dojčenie nemala. Tieto tričká na kojenie / kojo tričká sa stali mojimi dobrými spoločníkmi.

Povedala som si teda, že do seba zainvestujem a kúpim si špeciálne tričká na doma a ďalšie aj na von, postupne na leto i zimu, skrátka, musím preskúmať situáciu na trhu. Kde sa teda tričká na dojčenie dajú kúpiť?

1. na internete: veľké portály pre mamičky, ale aj špecializované slovenské a české značky
2. v kamenných obchodoch: s kojeným malým bábätkom sa však po obchodoch chodí ťažko
3. v bazári (komu nevadí aj second hand - všimla som si, že na koníku sa rýchlo predávaju a často sú medzi nimi aj málo nosené).

Konkrétne odkazy a tipy nájdete na konci článku.

Najdôležitejšie je premyslieť si a vybrať si spomedzi rôznych druhov tričiek na dojčenie: