Slová, ktoré od trénerky počuť (ne)chcete: Toto Ty robiť nebudeš!

Dnes bolo vonku hnusne, tak sa moja hodina strolleringu (ktorú navštevujem so všetkými dvoma deťmi) presunula indoor. Takže som sa cvičeniu nevyhla ani v hnusnom počasí 😅 Preto, hoci bolo vonku pocitovo slušných 16-17 stupňov, musela som vytiahnuť moje huňaté zimné "konverzy", lebo tie jediné sú aj waterproof bez toho, aby som prišla domov s otlakmi, keďže ostatné tenisky mám látkové a gumáky na moje lýtka ešte nevyrobili. Teda asi vyrobili, len som na ne nenašetrila. Každopádne som pobalila všetky deti, nainštalovala na syna pršíplášť, na kočík "skejtbord" (=lascal max board) a mohli sme frčať. Z domu sme odchádzali 15.52 a hodina začínala o 16.tej - a trénerka uvádza na stránke meeting time 15.50 (ehm. Almost). Takže z vyplazeným jazykom, spoteným čelom, zadkom a vďaka huňám na nohách aj spotenými dolnými končatinami zvoním na mieste konania 16.03 (áno, mam to vcelku blízko domu, plus som sa zviezla jednu zastávku na čierno emhádečkou. Ale je to do kopca celý čas).

Syn sa vyzliekol sám, dcéru som vyzliekla za jazdy. Ešte načapovať vodu do pohára a môžeme ešte počkať na poslednú cvičenkyňu (yes-nebola som posledná. Aj keď bolo mi mierne naznačené, že ona dala vedieť, že bude meškať. Ale ja som chcela prísť na čas. Len vesmír so mnou mal iné plány... a okrem iného som do časového plánu pred odchodom zabudla zarátať kojenie - volajte ma matka roka). Potom sme už mohli začať. A tu treba povedať, prečo o dnešnej hodine vlastne píšem. Ide o special treatment. Takže nielenže chodím na strollering s kočíkom a plus jedno dieťa navyše, ešte mám aj diastázu. A nehovorím, že je to tým, ale som tam aj najväčšia...

Na úvod hodiny mi ju trénerka skontrolovala, ale našťastie sa už začala sťahovať, takže som na dobrej ceste zmenšiť svoje "tehotenstvo" zo siedmeho možno už aj na piaty mesiac! A potom sme začali cvičiť. Rozdávali sa cviky na stanovištiach a tam, kde bolo pripravené brucho, zrazu trénerka zvolala: "Toto ty robiť nebudeš." A neviem, či som sa viac zľakla alebo potešila. Dostala som cvik na mieru, na diastázu. Čo som na jednej strane rada, lebo "mountinclimber" nie je môj obľúbenec a hlavne chcem aby sa moje brušné svaly opäť zblížili. Ale na druhej strane by som ozaj uvítala, ak by sa do nášho kurzu bola bývala prihlásila aj iná matka s diastázou, lebo takto sa cítim príliš "special" v smere, ktorý nie je práve cool. Dominika je inak vcelku rada stredobodom pozornosti (hlavne ak sa ľudia smejú na mojich vtipoch), ale tu by som sa rada stratila v "dave" roztiahnutých brúch (-vyzerá to divne napísané, ale googlila som, je to správne). Tak možno v ďalšom kurze. Moment, čo to trepem, ten bude až po prázdninách, to už plánujem diastázu NE-MAŤ... Držte palce!