Dni tu plynuli celkom rýchlo... A vlastne aj stými ľuďmi sa tu dá aj rozprávať... Skamošila som sa aj stými mladými, dokonca aj s pani Vtipnou, ktorá mala tie dvojičky, ktoré jej stále nechceli ukázať a museli sme ju pri cigarete klamať, že určite zajtra.. Klaudia bola v mojom veku, mala dve malé dcéry a mala asi milión diagnóz, bola rozhodnutá isť do Žalúžia na liečenie, stále mi opakovala  aby som aj ja porozmýšľala o liečení... Z jedným pacientom Matejom si bola veľmi blízka... To bol čistý alkoholik, tiež sa chystal na liečenie... Ten bláznivý čo ho stále bolo počuť všade odišiel, no za dva dni sa vrátil, pretože sa zase chcel hodiť pod vlak... Bol tam taký mladý asi 18 ročný chlapec... Vyzeral strateno, osamelo a smutne... Aleš od 13tich mal problém s drogami... Báše to nedalo a prihovorila sa mu...  Bol také naše mládaťko... Nakoniec keď všetci po odchádzali domou, ci boli prevezený ďalej sme ostali len ja a Aleš... A ešte pani Vtipná a jej príbeh o dvojičkach... Nenávidela som, keď ju vzali na elektrošoky a ona potom neustále vykrikovala z izby... Bolo mi jej ľúto.. Bolo mi ľúto aj Aleša... Mal strach, chcel ísť domou a to som chcela aj ja... Stále žiadne liečenie, ja problém jednoducho nemám... Veď aj ten starý zdravotný brat či čo to bol sa na mňa vždy usmial, keď som pri liekoch vyplazovala na neho jazyk a smial sa, že ho mam ako poriadna gazdiná... Na to, na akom oddelení pracovali boli všetci milí a láskavý ... V jedno poobedie po tej komunite som mala individuálne posedenie zo psychologičkou, vravím si, no konečne sa niečo deje, pokecám sňou, odporučí nejaké lieky a budem vedieť prečo mi tak hrablo..Veď potom pojdem  svojej psychológičke, psychiatričke aby mi dvihla lieky na depresiu a bude všetko ok...  "Pani W. aký máte problém, čo sa stalo?" A tak som znova začala rozprávať.. " Viete, chodila som aj psychologičke, ktorá mi odporučila psychiatričku, pretože som bola neustále nervózna, mala výkyvy nálad, bolo toho na mňa veľa... Mala som lieky escitalopram a ešte večer tiapridal, pretože keď sme sa rozišli s priateľom som bola na dne a pila som po večeroch " ale prestala som,lebo som mala operáciu a teraz posledné dva, tri mesiace si proste občas dám...." A neuvažovali ste ísť na liečenie? "  sakra, zase to liečenie..." No, to určite nie, veď to je na 3 mesiace, a to ja si nemôžem dovoliť, mám doma deti, do práce musim ísť"... " viete pani W. ale tam nemusíte byť 3 mesiace, to záleží na Vás,viete deti Vás potrebujú, a keď vy nebudete v poriadku, nebude nič v poriadku, dáte sa dam dokopy, sú tam sedenia,terapie, kde zistíte aký je problém, a môžete hocikedy odísť " pozerala som na ňu a znova som začala plakať... Sakra, zase plačem... Veď už som sa cítila tak dobre o pár dni môžem ist domou...  Neviem čo sa vtedy stalo, ale prikývla som..." Dobre, tak ja to liečenie skúsim " veď ako hovorí môj sedemročný syn" za skúšku nič nedáš "...

Psychologička si niečo zapísala, pozrela sa na mňa, usmiala  sa anjelským úsmevom a povedala" pani W.  som rada, že ste sa takto rozhodla, držím Vám palce "... 

Vôbec sem nepatrím... TÍ ľudia sú tu úplní blázni... Stará pani, ktorá si myslí, že v 59tich  porodila dvojičky... Dievčina, ktorá má panické záchvaty.. Chalan, ktorý fetuje a chcel skočiť pod vlak, lebo sa pohádal s frajerkou... Dievčina, ktorá je aj vcelku sympatická, má schyzofréniu... Čo tu sakra robím ja?? Normálna pracujúca matka dvoch deti, s partnerom, starám sa ešte aj o chorú matku,ktorá je ako ďalšie dieťa .. Proste som to len raz prehnala s chlastom, preplo mi, psychicky som sa zrútila, vyhorela som... To sa jednoducho stáva.. Veď čo sa čudujú, všetko musím robiť ja, riešiť ja a ešte su aj stále nespokojný.... Snáď sa doma konečne spamätajú...Len čo tá hanba, keď sa to rozkríkne... A oni sa ma tu každé ráno pýtajú ako sa mám... No asi ako, keď som tu medzi bláznami..??!! . "Dobré ráno,  ako sa máte? Potenie? Triaška? vystrite ruky pred seba"  toto bolo snáď každé ráno na vizite..Snáď si nemyslia, že mam problém s alkoholom? (Ja nemám problém...) Potom raňajky, po raňajkách na lieky pekne do radu, zobrať si za hrsť liekov, vyplaziť jazyk, či som ich vypila.. Urobila som si  kávu, sedela na wc a fajčila jednu od druhej a dúfala, že si ma nikto nebude všímať... Mať plášť Haryho Potera bola vtedy moja najväčšia túžba... Byť neviditeľná... S nikým nič, a len to tu nejak vydržať... O 10 tej sa konala akási povinná komunita v jedálni... Všetci sme si tam posadali, prišla nejaká pani psychologička a začala sa akože o nás zaujímať, aby sme niečo o sebe povedali... "Chystáte sa aj na liečenie, po detoxe?" pýta sa ma panička.. "Určite nie, pobudnem tu 10 dní a idem domou, čakajú ma dve deti doma, v práci ma potrebujú," odpovedám... " Mali by ste nad tým popremýšľať"... Hm, to určite pomyslela som si, ty mi tak budeš rozprávať, sa pozri okolo mňa... Ja som v pohode.. Bola to najdlhšia hodina v mojom živote... Chcelo to pred obedom ďalšiu kávu, rýchlo kým neschovajú konvicu, (aby sa vraj niekto neobesil na kábli...) Po obede bolo zase ďalšie sedenie, kde sa zase čítal úryvok s nejakej knihy, že vraj slepačia polievka pre dušu, mali sme sa k tomu vyjadriť ako to chápeme.... Pripadala som si fakt divno, a naozaj som nechápala zmysel celej tejto saškarne.. Vlastne celé dni len pijem kávu, fajčim, idem na lieky alebo spím... Na izbe som mala telku kde bol netflix, aká paráda, aspoň takto zabijem čas, keď práve nefajčím alebo nespím.. .  A spolubývajúca bola staršia pani, ktorá sa väčšinou  motala dakde po chodbe,jedine kedy som ju počula alebo videla bolo ráno o 5 tej, keď začala buchotať a šuchotať, pretože mala akési vývody po operácií obličiek a fakt som netušila čo robí na psychiatrii.... Ale údajne mala strach s ďalšej operacie, ktorá ju čakala..Celá bola divná a roztrúsená a každopádne ma dosť štvala s tým šuchotaním, a ešte ma aj oslovovala úplne iným menom ako som jej povedala... No nechala som to tak, veď vydržím tých 10 dní a idem domou a všetko bude v poriadku, s nikým tu nič nechcem mať, najlepšie by bolo tu tie dni prespať alebo byť neviditeľná .. Výhodou bolo, že na chodbe bol telefón na ktorý nám mohli volať,keďže mobil sme mali povolený iba večer od 18:30- 19:30 kedy čakali v rade ako za čias komunizmu na banány....

"Odkedy pijete?.. Koľko pijete? Máte samovražedné myšlienky.? Je to prvý krát, čo ste si chcela ublížiť? Máte deti? Rodinný stav? Užila ste aj nejaké lieky? " a ďalších niekoľko otázok, ktoré si už ani nepamätam.. Najdôležitejšie bolo odkedy to začalo... Teraz viem, že toto celé začalo už v mojich nejakých 15 tich, ale to som pochopila až neskôr...

" Minulý rok, keď sa somnou rozišiel priateľ som zapíjala žiaľ... Ale už sme spolu znova a nejaké posledné dva, tri mesiace pijem skoro každý deň, večer ked prídem domou... Problém je, že si kupujem ploskačku, ktorú  si schovávam a nalievam si tajne do malinovky, do džúsu, do čaju... Nie veľa, ale proste myslím na to už od rána, kedy budem doma a nalejem si..." počúvala som samú seba a zdalo sa mi akoby som to nebola ja, ktorá hovorí tieto veci... Ale veď nieje to az také hrozné..Ubezpečovala som sa... Veď nechodím opitá, nespím opitá niekde pod mostom, ani sa netrasiem ráno keď vstanem... Proste len som mala náročný deň, tak som si dala za jeden, dva do džúsu na uvoľnenie.. Svet bol gombička, problémy neexistovali, alebo neboli také akútne aby som ich musela riešiť dnes, keď mi je tak fajn... Jediné čo mi prekážalo 

v mojom zauživanom zvyku  bol môj frajer, s ktorým sme sa k sebe vrátili, aj sa nasťahoval naspäť... a vlastne ešte moja matka, ktorá musí každých 10 minút na mňa vykrikovať ked si sedím konečne po celom dni a "odychujem"... Lebo proste ona má potrebu vykrikovať s okna, že sa decká naháňajú.... Doprdele, hádam nemám právo na polhodinku kľudu?... Bola som 13 hodín v práci, nakúpila som jej všetko co chcela, nemôže ma naozaj chvíľu nechať tak?!.... Hm.. dám si ešte  trošku... Veď to bol ťažký deň dnes.... Zase ďalší, ako dni predtým boli náročné ...  Veď ten moj drahý furt ma nejaké aktivity, a ja musím chodiť do práce, potom decká doma, upratovať, a ešte byť aj dobre naladená , nemám absolútne na nič čas a on si dôjde domou a buď leží, alebo hrá šípky alebo neni doma... A keď aj dnes nič vlastne neurobil, aj tak som už bola nahnevaná.... A keď mladý pán sa dovalil domou konečne po tréningu hneď som sa do neho pustila, lebo mi nedal pusu hneď ako prišiel... A vlastne som mala zase dôvod si dať ešte jeden.... Ale, aj tak sem vlastne nepatrím, je to len také vyhorenie, to sa proste občas stáva ... 

Sedela som oproti doktorke, ktorá bola o polovicu odo mňa menšia, chudšia a určite aj mladšia... Kládla mi neuveriteľne množstvo otázok a na polovicu som v tom momente jednoducho nevedela odpovedať, stále som len plakala.. Pozerala som do zeme a plakala, cítila som neskutočnú  hanbu... Lebo veď kto by to čakal, že  tam bude robiť človek, ktorý býva v tej istej dedine, a ešte aj neďaleko mňa... Myslela som len na tú hanbu čo teraz bude, čo sa bude rozprávať a prestala som vnímať čo mi hovorí doktorka... Počúvala som či tam ten od nás náhodou vedľa nehovorí o mne... Znova zopakovala otázku a ja som sa na ňu pozrela... "koľko už takto pijete a kedy to začalo?"  doprdele, myslela som si, teraz jej mam rozprávať aký mam dojebaný život, čo ju to zaujíma, nech mi proste dá nejakú infúziu, nechajú ma tu kým sa neukludním a bude dobre... No nebolo, musela som jej porozprávať skoro všetko... Pekne od začiatku, a vysvetliť prečo som si chcela niečo urobiť... Hm, to keby som vedela tu nesedím... Asi po hodine si konečne dala pokoj s otázkami asi videla, že už mam toho dosť a poslala ma vedľa...Tam ma zrazu začali celu prezerať, zapisovať čo mám u seba, musela som vytriasť celú kabelku, dať dole hodinky, odovzdať náramky, mobil... Jedine čo mi nechali bol zapaľovač a cigarety... Chvalabohu, už by som si aj zapálila veru... "tuto modrinu máte s čoho?"  akú modrinu do frasa? "musíme to zapísať, je dosť veľká, že ste s ňou už prišla" na pravej ruke som mala modrinu vo veľkosti pomaranča s krásnym oškretím, absolútne som netušila kedy a kde som si to urobila... Konečne mi ukázali kde mam izbu a kde môžem ísť fajčiť.... Na malom nechutnom smradľavom dámskom wcku bol popolník... Konečne!!!  Sadla som si tam, zapálila a pozrela sa do ľava nad dvere... kamera... zas a znova som sa rozrevala... Kurva, čo sa to deje.... Pozbierala som sa a išla som do svojej izby, nepamätám si už číslo izby, ale boli tam tri postele... Ta v rohu na pravo bola moja... Ľahla som si, schúlila sa pod paplón a pokračovala v plači.. Cítila som, že ta posteľ je teraz moje bezpečné miesto... Nad dverami bola kamera, takže áno, bola som v bezpečí... Chcela som ostať v tej posteli dokým "to" neprejde... Rozpamätávala som sa, čo mi vlastne hovorila tá mladá doktorka... " necháme Vás tu na detox asi na 10 dní , nasadime lieky"...  a plakala a plakala.....

"Ty to nechápeš! Ty mňa nechápeš! Ja už nevládzem takto žiť!... Ja potajme pijem!!.." Dodnes neviem čo sa stalo a ako tieto slová zo mňa vyšli, ale bol to začiatok všetkého... Neveriacky na mňa pozeral, a pýtal sa či to myslím vážne... Prikývla som a nekontrolovateľne som sa rozplakala... "prosím, pomôžmi, ja to takto nechcem!"... Stále nechápal, čo som mu povedala, krútil hlavou, začal zmätene pobehovať po záhrade a posielal ma, aby som sa šla vyspať a potom sa porozprávame... " ale ja nechcem spať, chcem to riešiť, prosím urob niečo" volala som o pomoc a plakala... Stále to nechápal... Ešte dnes vidím tú zúfalosť v jeho očiach... A ja som plakala, citila som absolútnu bezmocnosť, strach, chcela som zomrieť... Naozaj som chcela zomrieť, len som nevedela ako... Na tapete mi svietila fotka mojich detí a ja som chcela umrieť, pretože to nezvládam... Milujem ich a mala som pocit že bezo mňa im bude lepšie... No niečo, čo neviem opísať mi bránilo  urobiť to šialenstvo... Plakala som a cítila som že nevládzem... Vtom prišiel a znova sa ma opýtal,či to myslím vážne... " prepáč mi to, prosím, zlyhala som, nevládzem, prosím urob niečo"... Počula som už iba ako s niekým telefónuje... Okolo mňa bola hmla.. V tom ma objíma a vraví mi, že to zvládneme aby som si zobrala veci a šla do auta... Neviem ako som si vzala kabelku, doklady a išla.. Nepamätám si či som sa rozlúčila s deťmi alebo nie... Len som chcela byť preč, stále som chcela umrieť, myslím, že v teň deň 4.6. som okúsila ako chutí dno...  Vonku ma zastavila suseda, neverila, nechápala, čo sa deje... Viem, že som ju objala a prosila o odpustenie že som všetko zničila, že som snahu ktorú mala mi pomôcť dať sa psychicky dokopy zničila a išla si tým svojim smerom... Lebo veď ja najlepšie viem všetko.... Celú cestu do nemocnice  mam zahmlenú... Pamätám si len na ticho a môj plač... Len na to, že som zrazu nemohla dýchať , bolo mi zle, a cítila som neuveriteľný strach... Znova si pamätám ako som tam nekontrolovateľne plakala a lapala po dychu... Myslela som si že to je môj koniec...  "stiahnite si nohavice, pichnem Vám injekciu, a vy ju musíte odviezť inam, tu takéto prípady neriešime, odporúčam psychiatriu ak sa bojíte, že by si niečo urobila"...  Slovo psychiatria mi znelo celú cestu v ušiach, ale konečne som sa už mohla nadýchnuť... Stáli sme pred vchodom na psychiatriu... V hlave sa mi vynorilo ako som  tri dni pred týmto všetkým, stála pred tým istým vchodom a zo strachom som sa  šla  objednať na mamologickú ambulanciu , ktorá bola o poschodie nižšie, a veľmi akože vtipná si robila srandu "že aha psychiatria, môžem ísť"...  ON sa ma ešte spýtal, že ktovie čo by som tam ja robila, to že berem tabletky na ukludnenie nič neznamená....  A zrazu zvonil na psychiatrii...  A ja som tam sedela a znova plakala... Nepamätám si čo hovoril doktorke ktorá vyšla.. Len zrazu sa ma opýtala, či som pila a som ochotná fúkať... Uslzená som prikývla... Potom mu niečo vysvetľovala, a medzi to sa ma stále niečo pýtala, začínala ma hnevať, preboha veď nech mi pomôžu a nepýta sa ma stále niečo....  A vtom prišla otázka " chcete aby sme Vás hospitalizovali? Lebo tým, že ste opitá by sme nemali, ale ak sa bojíte, že by ste si niečo urobila, necháme Vás tu"  len som prikývla... Mala som naozaj strach... Chcela som aj umrieť, ale chcela som aj žiť... Chcela som byť šťastná ale nechápala som prečo to nejde.... Ešte sme sa naposledy objali a vstupila som dnu....  Zatvorili a zamkli dvere a ja som stála na chodbe na psychiatrii....