Prosím, pomôž mi....

"Ty to nechápeš! Ty mňa nechápeš! Ja už nevládzem takto žiť!... Ja potajme pijem!!.." Dodnes neviem čo sa stalo a ako tieto slová zo mňa vyšli, ale bol to začiatok všetkého... Neveriacky na mňa pozeral, a pýtal sa či to myslím vážne... Prikývla som a nekontrolovateľne som sa rozplakala... "prosím, pomôžmi, ja to takto nechcem!"... Stále nechápal, čo som mu povedala, krútil hlavou, začal zmätene pobehovať po záhrade a posielal ma, aby som sa šla vyspať a potom sa porozprávame... " ale ja nechcem spať, chcem to riešiť, prosím urob niečo" volala som o pomoc a plakala... Stále to nechápal... Ešte dnes vidím tú zúfalosť v jeho očiach... A ja som plakala, citila som absolútnu bezmocnosť, strach, chcela som zomrieť... Naozaj som chcela zomrieť, len som nevedela ako... Na tapete mi svietila fotka mojich detí a ja som chcela umrieť, pretože to nezvládam... Milujem ich a mala som pocit že bezo mňa im bude lepšie... No niečo, čo neviem opísať mi bránilo  urobiť to šialenstvo... Plakala som a cítila som že nevládzem... Vtom prišiel a znova sa ma opýtal,či to myslím vážne... " prepáč mi to, prosím, zlyhala som, nevládzem, prosím urob niečo"... Počula som už iba ako s niekým telefónuje... Okolo mňa bola hmla.. V tom ma objíma a vraví mi, že to zvládneme aby som si zobrala veci a šla do auta... Neviem ako som si vzala kabelku, doklady a išla.. Nepamätám si či som sa rozlúčila s deťmi alebo nie... Len som chcela byť preč, stále som chcela umrieť, myslím, že v teň deň 4.6. som okúsila ako chutí dno...  Vonku ma zastavila suseda, neverila, nechápala, čo sa deje... Viem, že som ju objala a prosila o odpustenie že som všetko zničila, že som snahu ktorú mala mi pomôcť dať sa psychicky dokopy zničila a išla si tým svojim smerom... Lebo veď ja najlepšie viem všetko.... Celú cestu do nemocnice  mam zahmlenú... Pamätám si len na ticho a môj plač... Len na to, že som zrazu nemohla dýchať , bolo mi zle, a cítila som neuveriteľný strach... Znova si pamätám ako som tam nekontrolovateľne plakala a lapala po dychu... Myslela som si že to je môj koniec...  "stiahnite si nohavice, pichnem Vám injekciu, a vy ju musíte odviezť inam, tu takéto prípady neriešime, odporúčam psychiatriu ak sa bojíte, že by si niečo urobila"...  Slovo psychiatria mi znelo celú cestu v ušiach, ale konečne som sa už mohla nadýchnuť... Stáli sme pred vchodom na psychiatriu... V hlave sa mi vynorilo ako som  tri dni pred týmto všetkým, stála pred tým istým vchodom a zo strachom som sa  šla  objednať na mamologickú ambulanciu , ktorá bola o poschodie nižšie, a veľmi akože vtipná si robila srandu "že aha psychiatria, môžem ísť"...  ON sa ma ešte spýtal, že ktovie čo by som tam ja robila, to že berem tabletky na ukludnenie nič neznamená....  A zrazu zvonil na psychiatrii...  A ja som tam sedela a znova plakala... Nepamätám si čo hovoril doktorke ktorá vyšla.. Len zrazu sa ma opýtala, či som pila a som ochotná fúkať... Uslzená som prikývla... Potom mu niečo vysvetľovala, a medzi to sa ma stále niečo pýtala, začínala ma hnevať, preboha veď nech mi pomôžu a nepýta sa ma stále niečo....  A vtom prišla otázka " chcete aby sme Vás hospitalizovali? Lebo tým, že ste opitá by sme nemali, ale ak sa bojíte, že by ste si niečo urobila, necháme Vás tu"  len som prikývla... Mala som naozaj strach... Chcela som aj umrieť, ale chcela som aj žiť... Chcela som byť šťastná ale nechápala som prečo to nejde.... Ešte sme sa naposledy objali a vstupila som dnu....  Zatvorili a zamkli dvere a ja som stála na chodbe na psychiatrii....