• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
drtka
18. aug 2012 vybrali sme

S manželom sme spolu  15 rokov. Rok pred svadbou sme sa začali snažiť o dieťatko. Snažili sme sa takmer 4 roky – bezúspešne.  Už sme to vzdávali a chystali sme sa do Centra asistovanej reprodukcie. Ale v januári 2011 sa stal prvý zázrak. Otehotnela som.  Strašne sme sa tešili. Hneď na druhý deň som začala krvácať. Bola som cca v 4 tt a doktorka mi nariadila kludový režim a tabletky, s tým, že mi nevedela zaručiť či sa plod udrží. V9 tt  som začala opäť krvácať. Išla som pobalená do nemocnice s tým, že je koniec. Doktorka nám oznámila, že čakáme dvojičky. Bol to pre nás šok a veľká radosť  zároveň.  Potom všetko prebiehalo v celku normálne. Aj screeningové testy z krvi potvrdili, že naše detičky budú zdravé.

V 20 tt sme sa chystali na morfologický ultrazvuk, kde nám mali oznámiť  pohlavia. Od rána sme sa tešili ako malé deti. Na ten deň nikdy nezabudnem. Bol piatok. Po zdĺhavom tichu nám doktor so smútkom oznámil, že jeden chlapček (Alexko) má hydrocefalus, srdcovú vadu, nemá vyvinutú nosovú kosť , má kratšiu stehennú kosť  a Dominik má dvojcievny pupočník (nič vážne, len by neskôr nemusel byť  dostatočne vyživovaný). V tom okamihu sa nám zrútil celý svet. Mali sme na výber z troch možností: prerušiť celé tehotenstvo, fetocitídu  - usmrtiť (usušiť) chorý plod a Dominik by sa vyvíjal ďalej ale bolo by veľké riziko potratu u oboch alebo nechať to na prírodu.  Hneď  v utorok  som podstúpila amniocentézu či potvrdí výsledky z ultrazvuku. Výsledky mali byť o tri týždne (boli v deň pôrodu).  Bolo to ťažké obdobie rozhodovania sa.  Po týždni mi odtiekla plodová voda z Alexka. Pobalila som sa a čakala na pôrodné bolesti. Bola som zmetená, nevedela som čo ma čaká.  Alexko si  plodovú vodu stále docikával, takže pôrod sa nespustil. Takto sme vydržali  dva týždne. Po celú tú dobu strávenú v nemocnici sme stále mali možnosť ukončiť celé tehotenstvo. Lekári a okolie vraveli, že to nebude dobré, sú strašne malý, nezrelý, budú postihnutý, nebudú vidieť, počuť..... Mala som chvíle kedy mi rozum vravel ukončiť ale srdce mi to nedovolilo. Môj vnútorný pocit mi vravel, že to bude dobre. Čo ak už druhá šanca mať dieťa nebude? Nikdy nezabudnem na vetu, ktorú mi môj manžel povedal. Rozhodni sa ako chceš, ja budem stáť pri Tebe v dobrom aj v zlom, tak ako sme si sľúbili pri oltári. Tak som sa rozhodla.Vedeli sme že Alexko  má takmer nulovú šancu na prežitie. Po odtečení plodovej vody nepriberal, nevyvíjal sa ďalej. Po dvoch týždňoch mi prepukla infekcia, takže sme museli tehotenstvo ukončiť cisárskym rezom.

Keď som sa po prebudení opýtala čo je s deťmi, nikto  mi nechcel nič povedať. Vraj mi to príde povedať lekár. Ten prišiel až po nejakých 3 hodinách. Viac som nezisťovala, bola som v tom, že neprežil ani jeden... Medzitým mi niekoľkokrát volal manžel. Nezdvíhala som. Bála som sa toho čo mi povie. Po 20 tom telefonáte som sa odhodlala zdvihnúť. Manžel mi oznámil, že máme krásneho bojovníka Dominika. Dominik sa narodil v 24+3 tt, meral 30 cm a vážil len 600 gramov (pôrodná váha išla ešte dole ale to nám radšej nepovedali). Alexko hneď po narodení exitoval, vážil len 300 gramov .Po zotavení som sa hneď na druhý deň za ním vybrala na Oddelenie Patologických novorodencov- JIS.  Poviem Vám nebolo mi všetko jedno. Aj keď by sa nemalo nad inkubátorom plakať, neubránila som sa slzám. Ležalo tam malé nevládne telíčko. Prestavte si pol litrovú fľašu od Coca Coly, hlavička ako tenisová loptička a telíčko krehké samá kosť a koža. Ale pre mňa bol krásny, bol môj.

Čakalo ho najkritickejších 48 hodín.  Keďže nemal vyvinuté pľúcka, musel byť zaintubovaný. Bolo to ťažké obdobie ako na hojdačke.  Jeden krok dopredu, dva dozadu. Prekonal niekoľko zápalov pľúc, infekcií, dostal  5 transfúzii krvi, na 28 deň musel podstúpiť operáciu srdiečka (ductus), operáciu očiek (retinopatia)....jedným slovom má za sebou toho toľko čo mi podaktorý za celý život nie. Ale náš Dominik je statočný a veľký bojovník. Doktor vravel, že hneď po narodení bol akčný a dával najavo, že chce žiť, treba ho brať vážne!!! Chodili sme za ním takmer každý deň, nosila som mu svoje materské mlieko. Hneď ako sa dostal z JIS na oddelenie mohla som k nemu nastúpiť. Bola som tam s ním dva mesiace, naučila som sa ho kúpať (ako 1,5 kg), kŕmiť aj sondovať, podávať lieky, na vlastné oči som videla ako mi pár krát prestal dýchať.  Po 147 dňoch sme si ho konečne mohli zobrať domov.

7 mesiacov bol na domácej kyslíkovej liečbe. Cvičili sme vojtovku, absolvovali rehabilitačný pobyt v Dunajskej Lužnej. Prvé 2 roky sme takmer raz týždenne absolvovali nejakú kontrolu, dnes je to tak raz za 2 mesiace. Máme zopár diagnóz, najhoršie sú asi paréza hlasivky, bronchopulmonálna dysplázia a dvojitá skolióza chrbtice , 1 rebro a 3 stavce navyše L Vzhľadom k tomu, že má aj retinopatiu nedonosených detí, potrebuje okuliarky.....Žiaľ má aj alergiu na pšenicu a laktózu, takže držíme bezlepkovú a bezlaktózovú diétu .

Boli to ťažké chvíle, všetko nám dlhšie trvalo ale ako sa vraví trpezlivosť ruže prináša. Sedieť začal ako 11 mesačný, chodiť ako 18 mesačný. Dnes má už 4,5 roka a napriek živšej, menšej a útlejšej postave by nik nepovedal aký malý sa narodil.

Ešte stále je skoro na uzávery ale podľa nás a doktorov je Dominik ZÁZRAK. Je pre nás všetkým! Je to naše usmievavé slniečko.  Aj keď to niekedy nie je ružové, nemenila by som za nič na svete. Dominik nám otvoril oči. Tešíme sa z každej maličkosti, z každého úsmevu a vážime si život. Bežné problémy sú pre nás ničím. Najdôležitejší je on. Viem, že Alexko dáva na neho  pozor z nebíčka, dáva mu silu a ochraňuje ho......

Touto cestou by som chcela poďakovať úžasným doktorkám, 1 super doktorovi, sestričkám a celému personálu JIS a OPN Kramáre, ktorí sa o nášho Dominika s láskou starali....Ďakujem všetkým, ktorí pri nás v najťažších chvíľach stáli, ďakujem ostatným mamičkám  nedonosených detí s ktorými som sa vďaka Dominikovi spoznala a veľmi mi pomohli a ešte odkazujem rodičom predčasne narodených detí aby sa nevzdávali, verili a boli trpezlivý....nádej zomiera posledná

Čítaj celý článok