Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
ewulienkaa
18. máj 2013

      Tak som sa rozhodla podeliť s vami o môj zážitok z pôrodu, aby si všetky tehuľky – prvorodičky nemysleli, že pôrod je spájaný iba so strachom a bolesťou. U mňa to tak celkom nebolo...

28.03.2013 – to bol náš pôvodný, vypočítaný dátum, kedy sa malo narodiť naše vysnívané dieťatko. V tento deň som sa vybrala ako každý štvrtok do poradne. Už predchádzajúci večer som mala tušáka, že ak sa Maroško nevypýta k nám sám, tak ho budú musieť vyvolať, pretože blbá tehu cukrovka...Vyvolávačky som sa bála po prečítaní všetkých zážitkov od maminiek, ktoré takto rodili, lebo prevažovali viac tie strašidelné a dlhotrvajúce. Myslela som si, že je neprirodzené umelo volať bábätko von z bruška, keď sa mu samému ešte nechce, ale čo čert nechcel....Bol štvrtok pred Veľkonočnými sviatkami, čiže pred nami boli štyri dni voľna. V poradni mi doktorka oznámila, že nieje nič nové, som pozatváraná som na 100 zámkov a nič sa nedeje. V kútiku duše som dúfala, že ma na sviatky nepríjmu, doktorka iba prebehne očami okolo dátumu a povie, že keď sa nič cez tieto štyri dni neudeje tak nech sa hlásim v utorok na príjme. Prd. Zdvihla telefón, obvolala dvoch gynekológov, aby sa uistila, že musím rodiť ešte dnes. Keď mi to oznámila, celá som stuhla, v hrdle mi zovrelo a do očí sa mi tlačili slzy..tak už to príde, ešte dnes budem mať svojho syna pri sebe. Cítila som strach, to je jasné, ale ten pocit radosti, že ho v ten deň ešte uvidím prevyšoval. Vyšla som z ordinácie za mojím mužom a hovorím mu: „Tato, ideme rodiť!“ :slight_smile:

Miruš nasadol do auta a uháňal mi domov pre kufor a ja som zatiaľ postávala pri príjmacej kancelárii a obvolávala maminu, sestry, písala kamoškám, že idem na to! :slight_smile: Pri každej jednej správe, alebo telefonáte som sa rozplakala. Keď sa konečne vrátil išli sme spolu do prezliekárne, dali mi môj nový krásny biely úbor, v ktorom som vyzerala ako slon a ten úúúúžasný modrý plátený župan, ktorý bol veľkosti XXL, no a vybrali sme sa na 10. poschodie na gynekológiu. Bolo 9 hodín ráno. Sestričky boli milé, dali mi vyplniť dotazníky, popodpisovať nejaké veci a išla som si ľahnúť na monitor. Tam nič nové, kontrakcie boli, ale slabé a nepravidelné. Po pol hodinke prišla sestrička a povedala, že sa sťahujem na deviate, že teda budem rodiť ešte dnes. Keď som tam dorazila a zbadala ten nátresk na čakačke, myslela som si, že je to normálne, až potom sme sa dozvedeli, že v ten deň mali nátresk výnimočne a my sme boli 15ty pôrod. Sestričky aj lekári kmitali okolo a mne povedali, aby som čakala, že nieje voľný doktor. Tak som teda čakala...počúvala stonanie mamičiek, ktoré mali kontrakcie a krik tých, ktoré rodili. Stále však u mňa prevládal pocit eufórie a vzrušenia, lebo som si od začiatku hovorila, že porodím rýchlo a prirodzene a že to proste zvládnem. Okolo druhej hodiny poobede ma konečne zobral vyšetriť lekár, bol postarší a dosť surový, robil mi hamiltona a bolelo to. Nakoniec mi zaviedol čípok – to bolelo tiež, vykrúcal mi tam ruku a nevedel mi ho zaviesť. Bol z toho nervózny. Poslali ma ďalej čakať na tú studenú chodbu. Miro sedel od rána za sklom na mieste pre návštevy, vyhladovaný a unavený a očami ma stále kontroloval.

Boli štyri hodiny keď mi začali kontrakcie, boli jemné, také ako bolesti pri krámoch....postupne sa ale zvyšovali a ja som sedela na chodbe na gauči pokrútená, predýchavala som a triasla som sa od zimy. Poprosila som okoloidúcu (vôbec neviem kto to bol), či si môžem ísť ľahnúť na izbu čakateliek. Že môžem. Pozakrývala som sa paplónom po uši, pokrčila nohy a predýchavala kontrakcie. Úprimne – bolelo to ako šľak, ale dalo sa to zniesť. Nevnímala som čas, letel mi strašne rýchlo. Neviem, či bolo 7 hodín večer, keď ma konečne zavolali do pôrodného boxu. Bolo tam svetlo, teplo a príjemne. Medzi boxami lietali doktorky a sestričky a panoval tam taký príjemný ruch, ktorý raz za čas preťal plač čerstvo narodeného bábätka a ja som sa vždy a znova rozplakala :slight_smile: Vyšetrili ma, bola som na 3 prsty. Točili monitor a čakali sme, kým budem na 4, aby moli pichnúť epi. To netrvalo dlho a prišla anesteziologička – volala som ju môj anjel. Napichla mi epi a bolesti zázračne zmizli, bol to super pocit úľavy. Konečne mi zavolali môjho manžela, ktorý chudák od rána nič nejedol, lebo sa bál odísť, že práve vtedy budem rodiť. Boli sme pri sebe, držal ma za ruku, hladkal po čele, usmievali sme sa na seba, sem tam si lupol z môjho kyslíku, ktorý som mala na predýchavanie :slight_smile: Znova kontrola, otvorená na 7 prstov, máme sa ísť ešte poprechádzať. Tak sme teda išli, manžel chudák nevládal ani chodiť, tak len posedával a ja som krúžila okolo neho, pozerali sme spolu na nočnú Bratislavu. Znovu som pocítila bolesti a tak som si išla vypýtať ďalšiu dávku epi. Doktorka že teda nech si ľahnem a pozrie ma. Odrazu len povie kľudným hlasom, maminka, ideme rodiť, vidím vlásky :slight_smile:

Ten pocit šťastia a energie, ktorý som vtedy pocítila, sa nedá opísať. Zavolali môjho Mira, odrazu všetko išlo tak rýchlo, zbehlo sa tam dosť ľudí, všetci ma povzbudzovali aby som tlačila. Miruš ma držal za ruku a po každom zatlačení ma všetci chválili, hovorili mi ako mám dýchať a kedy mám tlačiť zas. Asi na piate zatlačenie bol náš Maroško na svete. Ten pocit, keď som ho vytlačila bol úúúžasný, cítila som sa taká silná a keď mi ho priniesli, krásneho, voňavého, vlasatého....keď som ho prvý krát uvidela, bola som tá najšťastnejšia žena na svete. Bol taký nádherný! A náš. Bola som neskutočne hrdá...na seba, na môjho manžela...na nás, že sme dokázali splodiť také krásne bábätko. :slight_smile: Bolo 28.03.2013, 21.50.

Ženy, nebojte sa rodiť! Je to niečo nádherné, všetká tá bolesť stojí za to – za ten krásny malý uzlíček stvorený z lásky! :slight_smile:

Velikánske ďakujem môjmu najúžasnejšiemu manželovi a všetkým sestričkám a doktorkám v Ružinovskej nemocnici. Lepšie som si vybrať nemohla :slight_smile:

Čítaj celý článok