Vaše dieťa je hotový anjelik. Pomáha. Neodvráva. Poslúchne. Dohodnete sa. Ale v momente, keď si najviac prajete, aby to tak bolo, je všetko inak.. Neposlúchne, prieči sa, hádže sa o zem. Akoby vycítilo, že práve teraz chcete, aby bolo najlepšie.. Murphyho zákon? Akoby celý svet sa nespájal, keď niečo chcete vo váš prospech ale vo váš neprospech... Alebo sa na to pozerám zo zlého uhla? Občas nám iný pohľad môže pomôcť- ale o tom neskôr..

Niekedy mám pocit, že som hrozná mama, kričím po nej, neustále sa rozčulujem a pritom Hanka je super. Kukne na mňa tými krásnymi okáľami a hovorí: prepáč mami! Ibaže keď 5 krát za sebou vyleje naschvál pohár vody na knižku a povie prepáč, tak mi z toho ide vybuchnúť hlava... (Čo som jej to zle vysvetlila, alebo skúša kde sú medze..??? Mám chuť kričať a metať blesky..) Keď sme takto doma zavretí, je to ešte horšie. Človek rýchlejšie vybuchne a strach nás občas valcuje a paranoja nám naozaj nepridáva na psychickej pohode. Najmä keď to nechcete dať na sebe znať. A ovládať sa stále pri tých istých hrách a dialógoch dokola sa opakujúcich je .. uff.. Ja naozaj už nechcem byť Vilko a ona Maja a naozaj ma nebaví sa hrať na Toma a Jerryho.. 

Učím online ako aj manžel, robíme divadlo naživo a ešte aj vymýšľame rôzne aktivity nielen pre našu Hanu ale aj pre iné deti. Poviem vám pravdu: nie vždy sa nám chce. A už vôbec nie vstávať o 7- čiže o 6 a variť denne. Ach.. Ale na tej celej izolácii je najhoršie niečo celkom iné. Keď už človek niečo vytvorí, najviac mu chýba reakcia. Pochvala. Potlesk. Robíme všetko sami traja medzi troma izbami a balkónom. Chýba nám detské ťapkanie a vykrikovanie, že: ,,Ja viem! Jaaaaa! Aj ja chcem! Ako sa voláš?...." 

Teraz u nás vykrikuje iba Hanka. Aj nám prevalcuje divadielko: Hrala som batoľko, špeciálne predstavenie pre batolence, ale Hanka s lízatkom v puse (lebo tak veľmi chcete zabezpečiť, aby bola spoko, a nedurdila sa, že porušíte všetky predsavzatia o cukre..)  ma celkom prevalcovala. Ako tank! Zrazu som nevedela, čo ide po čom, nepovedala a neurobila som, čo som mala... Nevyzvala som maminky, aby pracovali s batoľaťom.. Ide o trošku iné divadlo, v ktorom je dôležitá spolupráca rodiča a dieťaťa. V ktorom je dôležitý dotyk .. A to všetko vymyslené a už roky odskúšané, tento online svet a moja dcéra poriadne zmenili, pretvorili a vlastne úplne zvalcovali... Hnevala som sa na ňu, že mi trhala veci, predbiehala deje, nechcela spolupracovať, aj keď obvykle je pri týchto činnosť´tiach spokojná, rada spieva a pod.. Hnevala som sa, že nezabralo ani ponúkané Kinderko a spomenula ho v live vysielaní snáď tisíc krát. Manžel sa tiež hneval, že ju nevedel usmerniť. Upokojiť. Že si vieme poradiť s dvesto deťmi v škôlke alebo na podujatí a v live vysielaní si nevieme poradiť s jednou našou.. 

To bolo včera. Ale dnes si vravím, že to možno tak malo byť.. Každému tečú občas nervy. Jedni to zvládajú tak, iní onak. A nemusí všetko výjsť stopercentne. Dôležitý je zámer, úmysel. Ukázať iné spôsoby hry. Divadla. Komunikácie. Že nefungujú na 100%? Že nie sú pre všetkých a v každej možnej chvíli. No nie sú! A to je dobre, lebo takto vieme, že sme výnimoční. Každý jeden z nás je. Že nie sme iba masa a naše deti sú individuality. Špeciálne. Výnimočné. A preto ich milujeme najviac na svete! 

PS: ak máte chuť si kuknúť divadielko- pozrite FB divadla ZáBaVKa - https://www.facebook.com/divadlozabavka/videos/587270052135900/ a podporte nás hoci aj smajlíkom či zamávaním emotikonu🙂 

Stres pred pôrodom, či to malé dokážete vytlačiť, kadiaľ a ako, a či bude všetko v poriadku a či pritom neumriete, je skrátka neopísateľný. Áno, každá z mám nakoniec povie, že je to len začiatok a že to každá prežila, ale v mojej paranoidnej hlave stále svietilo: Halo? Naozaj každá? Vieme, že nie! V hlave mi to dunel depresívny Drum & Bass, ale radšej myslime pozitívne, presviedčala som sa a prekričala som hlasy v mojej hlave.

V poslednej fáze tehotenstva (prvého) sú najlepšie otázky typu: „Tvrdne ti brucho?“ Keď som mala bolesti (myslela som si, že predčasne rodím a prišla na pohotovosť) pýtali sa ma: „Máte kontrakcie?“ Ako to mám prepána vedieť? Keď neviem, ako to bolí. Ako vyzerá tvrdnutie brucha? A povedzme si pravdu, v čom sa naozaj líši ten tlak od pár hodín zadržiavaného prdu? Takže ako môžete vedieť, že áno, toto je to ono? Nemôžete! Z mojich kontrakcii sa vykľul zápal močových ciest.

Naopak, moja kamarátka si myslela, že má hnačku, lebo sa jej stále chcelo ísť a nič a nakoniec porodila-  o dva mesiace skôr. Našťastie, obe sú šťastné, veselé a zdravé. Ďalšiu moju kamošku presviedčali, že nerodí: „Veď vy nemáte kontrakcie!“ A ona dookola opakovala: „Počúvajte ma, halo! Veď ja rodím!“ Až prišiel po hodine kriku konečne aj doktor a zistil, že je na osem prstov otvorená a rodí. Vraj má kontrakcie dovnútra, namiesto von a bolí ju močový mechúr. Vraj sú to otočené kontrakcie a tie monitor neuvidí. Počuli ste o nich? Ja teba nie! Porodila krásnych dvoch chlapcov a pri druhom pôrode a prvej sestričkinej vete, že ona žiadne kontrakcie nemá, mala v tvári taký výraz zúrivej vlčice, že sestrička radšej zavolala doktorku a do hodiny bol drobček na svete.

A ja? Ja som čakala, čakala a čakala. Týždeň. Dva. Tri. A ešte podotknem, že ma celý čas pripravovali na to, že to bude aspoň o dva týždne skôr. Nedialo sa nič, tak som si povedala, že dobre. Aspoň dozariaďujem byt, dohejtujem, čo treba. Počas týždňa, v ktorom bol očakávaný termín pôrodu, mi to celé znovu prepočítali a vypočítali nový termín. O týždeň neskôr. Ale nedialo sa furt nič. Tak som začala chodiť po schodoch, na prechádzky. Jasné, že som ochorela a ďalší týždeň ležala so zápalom priedušiek. A dialo sa niečo? Otvárala som sa? Odišla mi zátka? Nie!

Skúsili sme všetko - čaje, čípky, schody, drepy, čili, aj sex. Nič. Cítila som sa ako vorvaň na suchu. A moja nálada sa veru neniesla v duchu Disneyovskej princeznej, iba ak by sme mysleli na Fionu v zlej nálade. A vlastne popravde ani tak rozkošná som nebola. Na manžela som sa naozaj snažila byt milá, ale pár čašníčok a predavačiek, či pani z banky, ktorá nám dala na podpis hypotéku, si to odskákali za všetkých a asi mali zo mňa pekne zlý deň. Ale kto im kázal zriadiť toaletu o poschodie nižšie, či pýtať sa, či to všetko je len pre mňa, alebo ešte niekoho čakám.  Nevidíš, čakám?! Dieťa!

A stále mi zvonil telefón. ,,No čo? Už si porodila?“ alebo ešte lepšie: ,,Rodíš?“ Mala som pocit, že moje kukg-fu sny a predstavy ako niekoho kopem z výšky priamo do hlavy sa zrazu stanú skutočnosťou. Zabránilo mi len tých sto kilov živej váhy. Mojej.  A tak po ďalšom týždni povedali, ak nič, tak príďte v piatok ráno. Ľahli sme si spať, že ráno vyrazíme. O druhej nad ránom ma vyhnalo na toaletu, a keď som si ľahla späť začula som slabučké: puk. Už som naozaj v animovanom filme? Pomyslela som si. Vstala som. A zrazu som mala pocit, že už!  Zobudila som muža a o pár sekúnd sa zo mňa začala liať voda. Nie trochu. Litre. Ako keď začne zvracať animovaná panda. Muž prišiel najprv s rolkou toaleťáku, že to utrie. Nakoniec bolo treba na tú potopu niekoľko osušiek, aby sa nám nezdula nová plávajúca podlaha. A viete, čo povedal lekár po šiestich hodinách na čakačke?! ,,Milá pani, ale vám neodtiekla voda. To ste sa asi pomýlili. To bolo tak deci, však?!“ Skrátim to, kontrakcie som nemala (dodnes neviem, čo to je a aké to je, keď ti tvrdne brucho), dali mi oxytocín a keďže som mala epidural, mám z toho celého 16 hodinového čakania iba akési sfetované spomienky. Nakoniec mi dali spinal a malú vytiahli z bruška cisárskym. Bola zdravá a úžasná. Ale na plány na prikladanie, bonding a nenastrihnutie pred, skrátka nedošlo. Ani za 16 hodín.

Už mám po, ale moje naježené spomienky mi tak často víria v hlave, že som sa rozhodla ich spísať. Možno ak sa vypíšem, naberiem odvahu ísť do toho zas🙂

Tehotenstvo najkrajšie obdobie v živote ženy?! Haloo? A to kto povedal? Že dobrovoľne pribrať do rozmerov veľryby je sen každej ženy? Alebo že je super, keď som nervózna a smrdí mi, čo milujem?! Môj muž si po káve musel umyť zuby, nakrémovať sa a až potom mohol vstúpiť do mojej blízkosti. Áno, mám šťastie, že celú procedúru po každej z piatich káv dňa, absolvoval.

Aby ste si nemysleli, byť tehotná sa mi páčilo. Je to super, je to zvláštne, a najmä je to zázrak. Ale určite to nie je pohodlné, jednoduché a neužívaš si každú minútu. Minimálne ja nie. V tehotenstve, ale aj počas materstva, ma strašne iritujú tie blažené komenty typu: „ty si krásna!“ (ja vidím, že som pribrala dvadsať kíl a chodím ako kačka)  alebo „oddychuj, kým je čas.“ Hallo? Ležali ste s obrím bruchom na gauči, ktorému sa kedysi vravelo, že je pohodlný?

A tie scenáre v hlave! Človek sám seba presviedča, aby myslel pozitívne, ale čo keď tie testy, čo vyrátali hranicu tesne hraničnú, mi chcú niečo naznačiť? Všetci ťa plašia alebo slniečkarsky podporujú, ale ty naozaj nevieš, čo čakať. Čiže pri každom podobnom komente, máš chuť niekoho nakopať do toho chudého, netehotného zadku bez celulitídy.

Moje tehotenstvo začalo extrémnou nervozitou, hnevom a podráždením. Poriadne nadupané PMS. Myslel si manžel. Aj ja. Ale len do chvíle, ako mi prestalo chutiť fajčiť. Áno, prepáčte osvietené mamky, ja som si naozaj nemyslela, že keď nahovorím jeden krát manžela, že skúsme to raz tak naozaj, veď som to podľa appky prepočítala a malo by to byť ok, tak že už mám prestať s mojim hnusným zlozvykom.. Ale mala som. Aj som prestala a už som nezačala.

Moje kamarátky mi hovorili, bude to super. Budeš mať krásne vlasy a pleť! To určite, mala som vyrážky po celej tvári aj na ramenách a vlasy mi mastneli už v procese sušenia. Užívaj si dlhé prechádzky! To ťa naplní energiou! Uff, bola som prvé tri mesiace taká unavená, že som zaspávala v práci. A vlastne jednu, kde stále chodím a stojím, som musela po štyroch mesiacoch nechať, lebo mi opuchli nohy tak, že sa ma teta v lekárni opýtala: „Mladá dáma a vy chcete ísť na rizikové?“

Priznávam, najviac ma štve nezáujem, možno lepšie povedané mamvpažizmus. Všade sa stále píše, aké sú deti dôležité, ako sú našim svetom. Ako máme byť rodičia takí alebo takí. Píše sa, aké plienky, aké jedlo, aké hračky. Čím je dieťa staršie, tým menej článkov. Potom sa uhol pohľadu mení a články a rady sú o tom, ako sa nezblázniť s deckom, ktoré je v puberte. Prípadne komenty o tom, aká je dnešná mládež, že fajčia, pijú, drogujú skôr, ako sme to robili my a definitívne skôr, ako to robili naši rodičia (ale ja som fajčila v 12 tich a mama? No dobre v 15...) Ďalej všade, kam sa pozriem dospeláci riešia, že decká, puberťáci a mladí stále sedia za compom a pod. 

Ale čo ak nie?! Ak navštevujú nejaký odbor, krúžok, robia šport či umenie. Viete, ako vidím tých rodičov ja? (Som pedagogička na umeleckej škole, kam chodia deti od 7 do 25 rokov) Vidím ich sedieť a každého tretieho aj nesedieť v hľadisku. Moderujem tie premiéry, koncerty a podujatia. Vidím ich mámvpažizmus.

Myslíte, že som ako režisérka dvoch predstavení s 12 deťmi dostala nejaký kvet? Alebo že tie decká či mládežníci, či takmer dospelí ľudia, ktorí obnažujú na javisku svoju krehkú dušu, dostali nejaký kvet? Alebo to sa už nenosí? Googli- nosí a patrí! Jediný feedback od dospelákov dostali, že to bolo nejaké moc komplikované, že tomu rodičia nerozumeli...

Lenže moji milí rodičia- na to, aby ste chápali sa musíte aj snažiť! Vy! Nie deti! Keď neviete jediné zaklínadlo z Harryho Pottera a vaše decko denne kuká, číta práve HP, je to problém. Keď nepoznáte skratku fb ani slovo hešteg a vaša ,,krv“ je dennodenne na sieti a na webe a vy netušíte, že čo to a o čom, aj to je problém. Alebo keď nepoznáte ani jedného ich obľúbeného blogera, youtubera alebo hiphopera.. Deti musia poznať vašu obľúbenú hudbu, lebo si ju púšťate, či sa im to páči a či nie. Oni si dajú slúchadlá...

Ja viem, som ešte rodičovský krpec, a možno budem inak hovoriť, keď moja Hana bude mať 13, ale dnes ma štvete, vy ignorantskí rodičia, ktorí o svojich deťoch neviete ani prd! A viete, čo bolo na tých premiérach 50 detí najhoršie- okrem žiadnej vďaky, kvetu či potľapkania po pleci?! Že svokra a mama sa hádali cez malé 8 ročné dievča (rozumej- ona sedela medzi nimi a oni hovorili, čo ona chce a má urobiť a cítiť). A viete, čo robil otec, ktorého nová žena sedela o radu vyššie? Točil si to, aby mal dôkaz na súd! Je vám dúfam jasné, že dievčatko nakoniec neodohralo svoju premiéru a plakalo polhodinu v mojom, nie rodičovom náručí....

Nemajme v paži. Ani tie najmenšie. Ani tie takmer dospelé. Potrebujú objať, pochopiť, hovoriť!

BRATISLAVA: Každá mama, či už novopečená alebo mamina ročného viťúza či dvojročnej slečny, sa musí popasovať s tým, že jej ratolesť niekedy (alebo väčšinou) nie a nie zaspať. Stále neviete, ako na to? Tu sú moje tipy a triky!

• Unavte ho

Málokomu sa chce spať, keď leňoší celý deň. A dieťatku, ktoré má tie najsilnejšie baterky na svete, určite nie. Čím viac bude drobec v spoločnosti či vonku, tým ľahšie zaspí. Aj keď to prvé minúty tak nevyzerá a dieťa vykrikuje a metá sa, zväčša keď je naozaj unavené, tak aj zaspí. Teda ak nie je unavené príliš. To veľmi dobre pozná každý dospelák, ktorý od únavy nevie zaspať. Čiže je naozaj dôležité nájsť mieru.

• Kúpeľ

Možno ste zástancom nekúpania sa každý deň, ale uznajte, že taká teplučká voda, vie naozaj upokojiť. Ak nekúpete dieťa každý deň, skúste ho kúpať, dovoľte mu hrať sa vo vani, špľachotať a jašiť sa, najmä vtedy, keď vonku pršalo a mali ste deň, ktorý nebol veľmi aktívny. Voda skrátka unaví, sami to dobre poznáte, že po piatich zaplávaných bazénoch, zadriemete na ležadle za pár sekúnd. 

• Mliečko

Ďakujem ti, že ma objímaš, keď mi je smutno. Že ma učíš trpezlivosti, keď si chceš donekonečna čítať tú istú knižku, ale aj za to, že čakáš dokým sa zobudím. Obvykle síce tak že mi beháš po bruchu a kričíš mama!

Ďakujem, že môžem byť tvojou mamou, že zvládaš moje PMS aj nervózne dni. Viem, že to so mnou nemáš ľahké. Lebo niekedy kričím a som nervózna. Lebo sa občas s tatom hádam. Často iba ja. Lebo musíš čakať, dokým vypijem tu svoju otravnú kávu. Lebo niekedy sa s tebou šalím a naháňam a inokedy nechcem. Lebo chodím aj do práce a často držím mobil v ruke miesto teba na rukách.

Ďakujem ti, že ma potrebuješ pri zaspávaní. Aj keď je to niekedy zdĺhavé a bolí ma, ako ma ťaháš za ofinu, ale viem, že ma chceš mať pri sebe. Prepáč mi, že netrpezlivo vyčkávam na tvoju prvú vetu (ideálne: ,,maminka, ľúbim ťa” ) tak ako som ťa stále otravovala chodením, ťapkaním či rozprávaním. Ale keď si pred dvoma mesiacmi povedala na moje: ľúbim ťa, svoje : aj ja. Bola som tá najšťastnejšia mama na svete a stále ňou som. Ďakujem že si si vybrala mňa a práve ja môžem byt tvojou mamou. Lebo zo mňa vychovávaš lepšieho človeka.

PS:

Hejtovať sa dá vždy (väčšinou dospelých) ale ty máš narodky. A ja nemôžem uveriť, kedy sa to celé udialo, že už nie si bábätko.. A este k tomu som ti tie narodky pokazila. Som chorá a ty odomňa. A tuším, že za to nik nemôže, no i tak ma mrzí, že oslava ostala iba na nás troch. Ľúbim ta Hanka! 

Heslám typu - dokonalá mama - som nikdy nerozumela. Čo je to? Chodiaca krása bez kruhov pod očami s vlastným biznisom a bez faldov na bruchu? Skoro ako superwoman v obtiahnutom trikote ladných tvarov, kojaca v špecializovanom kútiku s éterickou vôňou zvanou supermama? Zjavne v našom vesmíre také sú, ale my ostatné sme potom čo?

Dnes som čítala článok v časopise, ktorý mi neustále radí, ako ísť vlastnou cestou a ako správne vnímať materstvo a v zápätí šup ho tam - podtitul rozhovoru - dokonalá matka... Môj hejterizmus naježil chlpy a vzmáhal sa ako godzila v mojom vnútri. Nešlo mi to z hlavy von. Bola som smutná. Nahnevaná. Zúrivá.. že o nás nepíšu... Mali by!

Navrhujem rubriku s názvom Mama z ulice!

Ako jedna mama chce ráno o 6-tej vyprevadiť muža do práce a urobiť mu chleba, a potom varí, venčí deti, hrá sa, perie, žehlí a dokonca aj dáke maily vybaví a dva krát do týždňa, poobede, keď je manžel doma, vybehne aj pracovať.

Alebo o inej, ktorej dve deti sú neustále hore. Už štvrtý rok. Nočné desy, nonstop na prsníku a cez deň hurá varíme, perieme, smejeme sa a tešíme sa, že sú ešte malé. Ale na ten štvrtý rok ju môže aj picnúť! Haló, skúsili ste si tri roky nespať? Fúúú, ešte že ani ja nie.. Niekedy je aj ten banálny život tou kariérou, hodnou obdivu!

Pochváľte sa samé!

Blog milujúcej, ale nervóznej mamy, ktorá sa vyhýba slniečkárstvu

3 dôvody, prečo som hejtermama

• Nespadla som učená z neba

A teda čítam, vzdelávam sa, učím deti a nechám sa nimi učiť a nemyslím si, že jedným pôrodom viem všetko a mám právo radiť a mudrovať všetkým do života. A tak si píšem, nech číta, kto chce.

• Bez nadhľadu a smiechu je to nuda

S deťmi a materstvom prichádza toľko starostí a problémov a strachov, že potrebujeme nadhľad a smiech ako soľ.