Stres pred pôrodom, či to malé dokážete vytlačiť, kadiaľ a ako, a či bude všetko v poriadku a či pritom neumriete, je skrátka neopísateľný. Áno, každá z mám nakoniec povie, že je to len začiatok a že to každá prežila, ale v mojej paranoidnej hlave stále svietilo: Halo? Naozaj každá? Vieme, že nie! V hlave mi to dunel depresívny Drum & Bass, ale radšej myslime pozitívne, presviedčala som sa a prekričala som hlasy v mojej hlave.
V poslednej fáze tehotenstva (prvého) sú najlepšie otázky typu: „Tvrdne ti brucho?“ Keď som mala bolesti (myslela som si, že predčasne rodím a prišla na pohotovosť) pýtali sa ma: „Máte kontrakcie?“ Ako to mám prepána vedieť? Keď neviem, ako to bolí. Ako vyzerá tvrdnutie brucha? A povedzme si pravdu, v čom sa naozaj líši ten tlak od pár hodín zadržiavaného prdu? Takže ako môžete vedieť, že áno, toto je to ono? Nemôžete! Z mojich kontrakcii sa vykľul zápal močových ciest.
Naopak, moja kamarátka si myslela, že má hnačku, lebo sa jej stále chcelo ísť a nič a nakoniec porodila- o dva mesiace skôr. Našťastie, obe sú šťastné, veselé a zdravé. Ďalšiu moju kamošku presviedčali, že nerodí: „Veď vy nemáte kontrakcie!“ A ona dookola opakovala: „Počúvajte ma, halo! Veď ja rodím!“ Až prišiel po hodine kriku konečne aj doktor a zistil, že je na osem prstov otvorená a rodí. Vraj má kontrakcie dovnútra, namiesto von a bolí ju močový mechúr. Vraj sú to otočené kontrakcie a tie monitor neuvidí. Počuli ste o nich? Ja teba nie! Porodila krásnych dvoch chlapcov a pri druhom pôrode a prvej sestričkinej vete, že ona žiadne kontrakcie nemá, mala v tvári taký výraz zúrivej vlčice, že sestrička radšej zavolala doktorku a do hodiny bol drobček na svete.
A ja? Ja som čakala, čakala a čakala. Týždeň. Dva. Tri. A ešte podotknem, že ma celý čas pripravovali na to, že to bude aspoň o dva týždne skôr. Nedialo sa nič, tak som si povedala, že dobre. Aspoň dozariaďujem byt, dohejtujem, čo treba. Počas týždňa, v ktorom bol očakávaný termín pôrodu, mi to celé znovu prepočítali a vypočítali nový termín. O týždeň neskôr. Ale nedialo sa furt nič. Tak som začala chodiť po schodoch, na prechádzky. Jasné, že som ochorela a ďalší týždeň ležala so zápalom priedušiek. A dialo sa niečo? Otvárala som sa? Odišla mi zátka? Nie!
Skúsili sme všetko - čaje, čípky, schody, drepy, čili, aj sex. Nič. Cítila som sa ako vorvaň na suchu. A moja nálada sa veru neniesla v duchu Disneyovskej princeznej, iba ak by sme mysleli na Fionu v zlej nálade. A vlastne popravde ani tak rozkošná som nebola. Na manžela som sa naozaj snažila byt milá, ale pár čašníčok a predavačiek, či pani z banky, ktorá nám dala na podpis hypotéku, si to odskákali za všetkých a asi mali zo mňa pekne zlý deň. Ale kto im kázal zriadiť toaletu o poschodie nižšie, či pýtať sa, či to všetko je len pre mňa, alebo ešte niekoho čakám. Nevidíš, čakám?! Dieťa!
A stále mi zvonil telefón. ,,No čo? Už si porodila?“ alebo ešte lepšie: ,,Rodíš?“ Mala som pocit, že moje kukg-fu sny a predstavy ako niekoho kopem z výšky priamo do hlavy sa zrazu stanú skutočnosťou. Zabránilo mi len tých sto kilov živej váhy. Mojej. A tak po ďalšom týždni povedali, ak nič, tak príďte v piatok ráno. Ľahli sme si spať, že ráno vyrazíme. O druhej nad ránom ma vyhnalo na toaletu, a keď som si ľahla späť začula som slabučké: puk. Už som naozaj v animovanom filme? Pomyslela som si. Vstala som. A zrazu som mala pocit, že už! Zobudila som muža a o pár sekúnd sa zo mňa začala liať voda. Nie trochu. Litre. Ako keď začne zvracať animovaná panda. Muž prišiel najprv s rolkou toaleťáku, že to utrie. Nakoniec bolo treba na tú potopu niekoľko osušiek, aby sa nám nezdula nová plávajúca podlaha. A viete, čo povedal lekár po šiestich hodinách na čakačke?! ,,Milá pani, ale vám neodtiekla voda. To ste sa asi pomýlili. To bolo tak deci, však?!“ Skrátim to, kontrakcie som nemala (dodnes neviem, čo to je a aké to je, keď ti tvrdne brucho), dali mi oxytocín a keďže som mala epidural, mám z toho celého 16 hodinového čakania iba akési sfetované spomienky. Nakoniec mi dali spinal a malú vytiahli z bruška cisárskym. Bola zdravá a úžasná. Ale na plány na prikladanie, bonding a nenastrihnutie pred, skrátka nedošlo. Ani za 16 hodín.
A viete čo ma máta dodnes? Sestričky. Kričali na mňa, že sa pýtam, že otravujem, aby mi pomohli s kojením, veď to predsa na každú ženu zosadne materstvo samo a všetko je jasné?! A najlepšie bolo, keď sa hnevali, že neskáčem po cisárskom ako laň. Veď: „Aha, tá z 5-ky, už dávno chodí!“ Aha, asi nevadí, že má 22 a ja 31. Je mi to ľúto, trošku trápne ale úprimne sa priznávam, vždy som bola cintľavka precitlivelá a pôrodom sa to nezmenilo. Naopak.
Mala depku jak svet. Kvôli tomu, že vyzerám inak, cítim sa inak, som slabá, smutná, nevyspatá ale najmä preto, že vôbec neviem, čo robiť s tým krásnym bábätkom. Ako ju prebaliť, nakojiť, chytiť.. Jednoducho som mala pocit, že to určite robím totálne zle!
Každá si totiž pri prvom tehotenstve plánuje pôrod, číta o pôrodnom pláne a pripravuje sa a číta a číta. Aj ja som študovala, pozerala, pýtala sa ale nakoniec som zabudla, že vôbec netuším, čo budem robiť, keď bude po! Zázrak, o ktorom všetci hovoria, že: ,,To zrazu budeš vedieť a cítiť, čo treba.“ alebo ,,Neboj, budeš vedieť ako na to, veď to je materinský inštinkt!“ No, tak práve tento zázrak sa u mňa nestal. A pokiaľ viem, ani u iných mojich kamarátkoch. A tak som tápali ..
Ale o tom nabudúce!
Teším sa nabudúce 😂 super napísané 👌