Z dennika frustrovanej matky - Oda na porod

Tu ta zrazu poziada,

zena cerstvo vydata,

aby si jej povedala,

ako si sa matkou stala.

Ze je dobra kamaratka,

opisem to len tak “zkratka”.

O polnoci s bruchom v krci,

ides sa do sprchy strcit.

Nuz raz darmo, je to zvyk -

si cistotny medvedik.

Potom vhupnes do auta,

plienky cestou poratas.

A s usmevom na perach

na urgent sa dovtieras.

Sedemnasta hodina

od bolesti zdochynam.

A tu bolest neodbural

ani slavny epidural.

Sestra krici: “Netlacte!”

No tak teda prepacte,

ze nevladzem ani stat,

nie to este zadrzat.

Kvoli stresovemu stavu,

buchas v nervoch o stol hlavu.

A ked prejde slavna chvila,

vies byt zrazu celkom mila.

Pri pohlade na ten zazrak,

je ti celkom jedno,

ze dostala si dost na frak.

Uz si v nebi siedmom.

“A co bolo po porode?”

Neboj, aj k tomu hned dojdem.

Dieta len na rukach spalo,

mlieka bolo fakt ze malo.

A ze zaciatok bol psycho,

o tom budem radsej ticho.

No my zeny sme kaliber

a nemame na vyber.

Pre tie nase mile dietky,

vytrpime strasti vsetky.

Tesime sa ako blazni,

ked potomok ziari stastim.

A o tom to cele je.

Tolko moje vyznanie.