Hľadám...
...druhý koniec dúhy,
kvapky dažďa padajúce nahor.
Hľadám...
...život plný lásky, nehy,
vo večnosti isté blaho.
Celý život hľadám, tápam do prázdna...
Odpovede, čo som našla šmahom ruky zamreli,
sklamaná som zo života, čo mi osud nadelil.
Boha viním, robím správne?
Toto by som nemala.
Nazvime to teda inak,
proste som sa sklamala.
Čakala som zázrak, zázrak v uzdravení,
trávila som chvíle na kolenách pri modlení.
Modlili sa priatelia, známi i rodina,
zástupy prosiacich, modliacich – Božia to chvíľa.
Napriek tomu inak Boh sa rozhodol,
napriek naším prosbám, slzám
z objatia nám ho vytrhol.
„Prečo? Bože, prečo?“ pýtam sa žalostiac,
veď to prenádherné prešlo ako mesiac.
„Prečo si to dopustil? Odpovedz mi prosím!
Čo si týmto cielil, veď to bol Tvoj syn!
Tvoje Božie dieťa,
manžel – láska – milujúci otec...
Chcel si opäť anjela?
Veď ich tam máš kopec.
Mlčíš? Odpovedz, urob to pre mňa!"
Cítim sa veľmi zle, som slabá – biedna.
Čakám, mlčím, počúvam,
zavriem oči, od bolesti usínam.
V tom prichádzaš ku mne s otvorenou náručou,
Cítim pokoj, lásku veľkú už len z Tvojho pohľadu.
„Bože, Ty ma miluješ, tak prečo nás zraňuješ?
Nepozeraj mlčky na mňa, prosím Ťa už prehovor.
Prečo berieš spravodlivých, keď svet si už premohol?“
Telo moje slabne
ľahučké sťa pierko unášané vetrom.
Dušu zvláštne chveje,
čaká uzdravenie, uzdravenie po tom všetkom.
Som vo víre života
a predsa umieram...
Som Božie dieťa
a predsa Ťa odmietam.
Som človek vsadený sťa kvet,
som hľadajúca lúče a predsa ich niet.
Som žízniaca po vlahe, kvapke rosy,
som hľadajúca večnú pravdu, tú svet už nenosí.
Čo mi to prinesie, keď si tu bedákam?
Treba mi vstať, kráčať, odpustiť,
deň čo deň sa ako kotva potápam.
Ako však ďalej po Tvojom zámere žiť?
Jedno však viem, ubližujem.
Hlavne Tebe OCKO, PREPÁČ,
ja Ťa od pokoja vzďaľujem,
pozeráš sa na mňa. Plačeš? Neplač.
Skúsim opäť žiť...
Boh mi to povedal, prečo toto spravil,
musel Ťa povolať, anjelov stratil.
Potreboval dušu krásnu, čistú, silnú,
nazrel do tej Tvojej, cítil NEBIES SILU.
Rozum vraví odpusti,
nieje to však ľahké.
Dušu chveje v úzkosti,
MUSÍM - kvôli LÁSKE.
Láske, ktorú si nám celý život dával,
láske, kvôli ktorej si sa vždy tak obetoval.
Láske, ktorou si nám správny smer ukázal,
láske, s ktorou si sa na nás usmieval, ktorou si nás objímal.
Musím! Kvôli Tebe OCKO, pre Teba.
Musím! Veď ja nezraňujem len seba.
Musím! V tej diaľke vidieť druhý koniec dúhy.
Musím! V šedých oblakoch vidieť hviezdne stuhy.
Musím! Musím chcieť!
Nie Boha i svet nenávidieť.
Musím sa naučiť roztvoriť dlane,
musím sa naučiť ďakovať za ne.
A musím sa naučiť na miesto musieť chcieť.
OCKO, OCINKO, bude sa mi za Tebou celý život cnieť.
Milovala som, milujem a vždy budem milovať,
PREPÚŠŤAM ŤA OCKO, môžeš k Bohu nasledovať.
:( plačem, toto je presne to čo prežívam :((