...ležali v jednej izbe na troch rôznych posteliach. Jedno mali spoločné. Čakali na smrť...
Bolo mi ťažké tam len tak nečinne stáť. Bolo mi ťažké nerozdávať úsmev, radosť, neukázať im, že život je krásny, bolo to tak ťažké. Chcela som ich potešiť. Na rukách som mala môjho synčeka. Pýtala som sa: Bude to hlúpe, keď pristúpim ku každej z nich a nechám ich, nech sa nabažia pohľadom na neho či dotykom jeho malej rúčky alebo mäkučkého líčka? Idem im rozprávať o Bohu? O tom, že sa nemusia báť umierať? O tom, že život je krásny, keď im ten ich končí? O tom, že sú milované, keď pri tej, čo ležala v strede izby, som badala ťažké psychické problémy? Trápila sa.
Žena v strede izby
Všimla som si, že si utiera slzy. Rýchlo si chcela nasadiť roztrasenými rukami veľké nevkusné okuliare, ktoré však vo svojej ruke neudržala a aj keby sa jej to podarilo, boli by jej úplne zbytočné, keďže oči mala celé opuchnuté a zalepené hnisom. Ľahla si na bok a jednou rukou mykala nočným stolíkom, ktorý neznesiteľne vŕzgal. A vŕzgal a vŕzgal. Nedalo sa to prepočuť ani prehliadnuť. Viditeľne chcela na seba upozorniť. To sa jej aj podarilo, ale nevedela som jej pomôcť. Chýbala jej blízkosť človeka. Chýbal jej pocit, že je milovaná a chýbali jej možno práve tí, ktorí ju sem zavreli, aby sa zbavili zodpovednosti a starosti o ležiacu starú ženu, ktorá už len čaká na smrť.
Zavreli ste ju sem? Tak za ňou choďte. Doneste jej čokoládu, hoc ju nemôže požuť. Doneste jej výživu, hoc ju vyvráti. Alebo viete čo? Radšej nenoste nič. Doneste seba. Doneste lásku. Plnú priehršť lásky.
Bolela ma duša. Slzy sa mi tlačili do očí. Ako ste mohli? Ako ste vašu matku, starú matku, prastarú matku, mohli takto nechať? Bolela ma duša. Bolela a bolí. Ale čo ona? Tu, na zemi, má peklo. Možno ju ale čaká nebo. Dúfam, že áno. Zaslúži si ho. Keď pre nič iné, tak pre túto samotu a bolesť.
Žena pri dverách
Oooo, áno. Táto žena vie, čo je to skutočná láska. Ona má skutočnú lásku. Je milovaná, aj keď nevníma, ale vie to, musí to vedieť. Každý deň chodí za ňou jej manžel. Sympatický staručký pán a v očiach mu vidieť nehu a lásku. A lásku... veľa, veľa lásky. Chodí za ňou ráno, večer, niekedy aj na obed či poobede. Umýva ju, češe ju, hladí ju, vyťahuje jej z úst nepožuté kusy mäsa, ktoré jej natlačili do úst opatrovateľky a nepresvedčili sa, či to prežula. Robí všetko, akoby to robil už dlho. Ó, áno, on to už robí dlho. Staral sa o ňu aj s deťmi doma, ale už to fyzicky nezvládal. Chradol, upadal, bolo to na neho príliš, tak ju dal do domova dôchodcov, aby mu s opaterou trošku pomohli. Ale zjavne nevie bez nej žiť, nevie. On ju jednoducho miluje. Je to žena jeho života, napriek tomu, že je po porážke, napriek tomu, že chradne, že nerozpráva, že je spuchnutá a stolica ide „pod ňu“. Stále je to ona. Jeho milovaná, aj keď čaká na smrť...
Žena pri okne
Prišli koledníci. Vinšovali jej. Spievali o Ježiškovi. Mali aj Betlehem. Ona bola otočená chrbtom a tvárila sa že spí. Nespala. Tvárila sa, že tam nie je? Hrala sa na neviditeľnú? Neviem. Možno z nej kedysi bola krásavica, ktorá sa zrazu hanbila neupravená privítať vinšovníkov. Chápem to, ja neupravená nejdem vyniesť ani smeti. Možno budem taká istá, aj keď, toto nie je o mne.
Keď k nej pristúpila rodina, slzy sa jej tlačili do očí. Ukázala som jej pravnúčika. Videla ho prvýkrát vo svojom končiacom živote. On prvýkrát videl ju. Pozerali sa na seba. On sa usmieval a nespustil z nej oči. Ona plakala od šťastia. Ja som plakala s ňou, bola som šťastná. Veľmi dojemná chvíľa. Jej stará zvráskavená 94-ročná ruka chytila mäkučkú rúčku jej ani nie ročného pravnúčika. Neopakovateľný pohľad, neopakovateľná chvíľa. Zapriala som jej požehnané sviatky a zdravie. „Na Nový rok prídeme,“ povedala som, hoc v mysli som stále mala otáznik, či ju nevidíme naposledy. Lúčila sa s nami slovami: „Buďte zdraví a majte sa radi.“ Buďme zdraví a majme sa radi!
Odchádzala som, ale ostala vo mne zakorenená hlboká spomienka. Spomienka na tri ženy.
Všetky mali rozdielne osudy, rozdielne povahy, rozdielne spomienky. Ostávala však jedna spoločná vec...
Všetky čakali na smrť.
😢 😢 😢