Ahojte kočky! 

Hlásim sa s druhým článkom o mojej ceste späť k láskavému cvičeniu po 2 deťoch. Ak ste náhodou nečítali prvú časť, nájdete ju tu a teraz už späť k dianiu počas posledných 4 dní. Ubehli mi veľmi rýchlo a musím priznať, že som sa počas cvičenia nevyhla ani prvej krízičke. 

Svalovková kríza

Poviem vám to na rovinu - hneď po prvom dni jogy som dostala celkom krutú svalovku najmä v oblasti chrbta a drieku. V podstate každý pohyb vrátane dvíhania rúk (napr. odkladanie riadu do skrinky) a zdvíhania dieťaťa na ruky (!) bol kvalitne bolestivý. Netvrdím, že to bola najhoršia svalovka v mojom živote, ale to len preto, že som mala dosť rozumu a začala som cvičiť ZĽAHKA 😁 Prosím vás, neurobte tú chybu, že keď sa rozhodnete začať cvičiť, tak sa hneď v prvý deň zmoríte ako na galejach a o necelých 24 hodín sa budete niekde v rohu triasť v svalovej horúčke. Nemá to zmysel, iba vás to znechutí a odradí od ďalšieho cvičenia. Začnite tak, aby ste sa bezprostredne po cvičení cítili viacmenej normálne a keď sa neskôr dostaví svalovka, bude znesiteľná. V podstate je dobré sa vopred nastaviť tak, že tú svalovku očakávate a ste s ňou zmierené. Veď ono to zas prejde a nabudúce bude už slabšia, až nakoniec nebude žiadna 😉

Pozor, pri joge hrozí riziko instantného osvietenia! :D (od lampy)

Sediaca mačka a dieťa na chrbte

Ahojte! Volám sa Veronika, mám 38 rokov, 2 deti (8 rokov a 3 roky) a už dlhodobo cítim, že pre svoje telo nerobím dosť. Najprv kvôli komplikovanej sekcii, kedy trvalo mesiace kým som začala existovať bez bolesti, potom kvôli únave z malého bábätka a naposledy som v novembri 2023 prekonala závažný zápal pľúc, ktorý ma odrovnal natoľko, že som týždne zbierala sily na “bežnú prevádzku”, takže o cvičení som vôbec neuvažovala. Nakoniec to však prišlo. Niekedy behom decembra som si uvedomila, že som akási slabučká a stuhnutá. V noci som sa dívala do stropu a hovorila som si, že keď som taká už teraz, v 38 rokoch, ako na tom budem o 5 rokov? A o 10? A ako budem zvládať držať krok so svojimi deťmi, nebodaj svojimi vnúčatami? Chcem predsa žiť aktívne, chodiť po múzeách, výstavách, koncertoch, turistikách… 

No a takto postupne som sa rozhodla, že deti-nedeti, chcem znova začať cvičiť a spevňovať telo. Nie kvôli schudnutiu a nespokojnosti s vlastným výzorom. Ja vlastne neuznávam cvičenie z nenávisti k vlastnému telu. Nehovorím si pri pohľade do zrkadla, že vyzerám hrozne a musím so sebou niečo hovoriť. Naopak, verím v cvičenie z lásky k vlastnému telu. Pretože chcem, aby mi zdravie optimálne slúžilo ešte dlhé roky a aby som žila bez bolesti a bez trápenia. Nuž, bolesť ani trápenie ešte nemám, ale nie je to veru už to, čo to bývalo. Takže rozhodnutie padlo - idem na to, idem cvičiť!

NUŽ ALE 😄 Ono sa to ľahšie povie, ako urobí, však? Z nejakého dôvodu aj u mňa nabehol okamžitý program odporu k tomuto rozhodnutiu. Poznáte to? Rozum by to aj chcel, ale celej bytosti je predstava pravidelného cvičenia akási nekomfortná a podvedome som začala hľadať dôvody na to, prečo to ešte posunúť, prečo to ešte “nejde”, prečo sa to teraz nedá. No hej, som vlastne na sviatkoch u svokrovcov, nie doma. Nemám tu žiadne oblečenie na cvičenie, žiaden poriadny priestor, dokonca ani podložku. Môj mozog hneď nahodil podmienku “tak začnem cvičiť keď si kúpim jogamatku”. A “začnem cvičiť až doma”. Bude to tak všetko lepšie a ľahšie. Hahá, ale ja už nemám pätnásť, aby som tomu svojmu mozgu uverila všetko, čo na mňa vytiahne a uvedomila som si, aká pasca to je. Kto CHCE cvičiť (alebo robiť čokoľvek iné), ten si nájde spôsob. A kto nechce, ten si nájde výhovorku. A ja fakt, fakt chcem. Chcem ZAČAŤ a zo skúsenosti pri písaní diplomovej práce viem, že najlepší spôsob, ako začať nejakú dlhú a komplikovanú cestu, je ísť cestou najmenšieho odporu. To vlastne znamená “nerozmýšľať o tom a vrhnúť sa na to”. Neriešiť, či je vhodný čas, či na to mám všetko, čo potrebujem, či mám dosť naštudované… proste len začať a ono to všetko postupne príde 🙂

Takže už som vedela, že chcem cvičiť, aby som sa spevnila a rozhýbala. Teraz už len zistiť, ČO cvičiť. V minulosti som sa venovala čchi-kungu a hormonálnej joge, ale je to dávno, v podstate ešte pred druhým tehotenstvom. Vyhodnotila som, že vzhľadom na môj vek a vzhľadom na jemnosť hormonálnej jogy to bude práve joga. Začnem pomaly, jemne, žiaden stres, žiadne merania, váženia, porovnávania. Len ja a moje prežívanie jednotlivých polôh a vnímanie benefitov, ktoré z toho plynú. Tak vás pozývam na svoju cestu mamičky po 2 deťoch, ktorá sa vracia k cvičeniu v ne-ideálnych podmienkach, so zoslabnutým telom a neistými očakávaniami, ale s odhodlaním urobiť zo svojho tela jeho najzdravšiu a najohybnejšiu verziu 🙂

Čauko kakauko, ide sa cvičiť! 

Ako som už spomenula, nemám žiadnu podložku alebo jogamatku, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu. Nastavila som sa tak, že AK vydržím cvičiť povedzme týždeň, tak si nejakú kúpim. Ani nie “za odmenu”, ale proste preto, že to dáva zmysel. Bude využitá a nie zbytočný výdavok na niečo, pri čom nevydržím dlhšie ako 3 dni 🙂