Čo so mnou urobil 1 deň cvičenia jogy

Ahojte! Volám sa Veronika, mám 38 rokov, 2 deti (8 rokov a 3 roky) a už dlhodobo cítim, že pre svoje telo nerobím dosť. Najprv kvôli komplikovanej sekcii, kedy trvalo mesiace kým som začala existovať bez bolesti, potom kvôli únave z malého bábätka a naposledy som v novembri 2023 prekonala závažný zápal pľúc, ktorý ma odrovnal natoľko, že som týždne zbierala sily na “bežnú prevádzku”, takže o cvičení som vôbec neuvažovala. Nakoniec to však prišlo. Niekedy behom decembra som si uvedomila, že som akási slabučká a stuhnutá. V noci som sa dívala do stropu a hovorila som si, že keď som taká už teraz, v 38 rokoch, ako na tom budem o 5 rokov? A o 10? A ako budem zvládať držať krok so svojimi deťmi, nebodaj svojimi vnúčatami? Chcem predsa žiť aktívne, chodiť po múzeách, výstavách, koncertoch, turistikách… 

No a takto postupne som sa rozhodla, že deti-nedeti, chcem znova začať cvičiť a spevňovať telo. Nie kvôli schudnutiu a nespokojnosti s vlastným výzorom. Ja vlastne neuznávam cvičenie z nenávisti k vlastnému telu. Nehovorím si pri pohľade do zrkadla, že vyzerám hrozne a musím so sebou niečo hovoriť. Naopak, verím v cvičenie z lásky k vlastnému telu. Pretože chcem, aby mi zdravie optimálne slúžilo ešte dlhé roky a aby som žila bez bolesti a bez trápenia. Nuž, bolesť ani trápenie ešte nemám, ale nie je to veru už to, čo to bývalo. Takže rozhodnutie padlo - idem na to, idem cvičiť!

NUŽ ALE 😄 Ono sa to ľahšie povie, ako urobí, však? Z nejakého dôvodu aj u mňa nabehol okamžitý program odporu k tomuto rozhodnutiu. Poznáte to? Rozum by to aj chcel, ale celej bytosti je predstava pravidelného cvičenia akási nekomfortná a podvedome som začala hľadať dôvody na to, prečo to ešte posunúť, prečo to ešte “nejde”, prečo sa to teraz nedá. No hej, som vlastne na sviatkoch u svokrovcov, nie doma. Nemám tu žiadne oblečenie na cvičenie, žiaden poriadny priestor, dokonca ani podložku. Môj mozog hneď nahodil podmienku “tak začnem cvičiť keď si kúpim jogamatku”. A “začnem cvičiť až doma”. Bude to tak všetko lepšie a ľahšie. Hahá, ale ja už nemám pätnásť, aby som tomu svojmu mozgu uverila všetko, čo na mňa vytiahne a uvedomila som si, aká pasca to je. Kto CHCE cvičiť (alebo robiť čokoľvek iné), ten si nájde spôsob. A kto nechce, ten si nájde výhovorku. A ja fakt, fakt chcem. Chcem ZAČAŤ a zo skúsenosti pri písaní diplomovej práce viem, že najlepší spôsob, ako začať nejakú dlhú a komplikovanú cestu, je ísť cestou najmenšieho odporu. To vlastne znamená “nerozmýšľať o tom a vrhnúť sa na to”. Neriešiť, či je vhodný čas, či na to mám všetko, čo potrebujem, či mám dosť naštudované… proste len začať a ono to všetko postupne príde 🙂

Takže už som vedela, že chcem cvičiť, aby som sa spevnila a rozhýbala. Teraz už len zistiť, ČO cvičiť. V minulosti som sa venovala čchi-kungu a hormonálnej joge, ale je to dávno, v podstate ešte pred druhým tehotenstvom. Vyhodnotila som, že vzhľadom na môj vek a vzhľadom na jemnosť hormonálnej jogy to bude práve joga. Začnem pomaly, jemne, žiaden stres, žiadne merania, váženia, porovnávania. Len ja a moje prežívanie jednotlivých polôh a vnímanie benefitov, ktoré z toho plynú. Tak vás pozývam na svoju cestu mamičky po 2 deťoch, ktorá sa vracia k cvičeniu v ne-ideálnych podmienkach, so zoslabnutým telom a neistými očakávaniami, ale s odhodlaním urobiť zo svojho tela jeho najzdravšiu a najohybnejšiu verziu 🙂

Čauko kakauko, ide sa cvičiť! 

Ako som už spomenula, nemám žiadnu podložku alebo jogamatku, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu. Nastavila som sa tak, že AK vydržím cvičiť povedzme týždeň, tak si nejakú kúpim. Ani nie “za odmenu”, ale proste preto, že to dáva zmysel. Bude využitá a nie zbytočný výdavok na niečo, pri čom nevydržím dlhšie ako 3 dni 🙂

Pri cvičení som sa musela sústrediť a preciťovať problematické polohy. Špeciálne môj chrbát už zažil aj lepšie časy a pri predklonoch sa už nedokážem rukami dotknúť zeme. Ale to príde, nesnažím sa byť na seba náročná a dávať si nereálne ciele alebo ciele, ktoré by ma popri iných povinnostiach ešte viac vyčerpali. Kdesi v podvedomí mi opakovane cinká myšlienka, že by som si to cvičenie mala vlastne užívať - jednoducho preto, aby som sa k nemu rada vracala. Nesnažiť sa mať odcvičené čo najrýchlejšie (lebo to opäť len signalizuje akýsi odpor k tomu, čo robím), ale byť plne vedomá vo svojom tele, ktoré reálne behom dňa nedostáva veľa pozornosti. Napriek tomu sa neustále spolieham, že bude fungovať perfektne. Takže teraz je jeho čas, teraz som tu len pre telo a v tele a aj keď vnímam poskracované a stuhnuté svaly, hovorím si, že je to v poriadku. Možno takto o mesiac budem oslavovať kam som sa posunula a to sa bez nedokonalostí nedá 🙂 

Prešla som celú zostavu od začiatku po koniec, dokonca aj náročné posledné cviky v tzv. “lomenej sviečke”, avšak pomaly a s pauzami, ktoré som potrebovala ako soľ. Na konci som bola hotová, spotená a zadýchaná, ale spokojná 🙂

Takže čo so mnou urobil 1 deň cvičenia jogy? Pocit, že dokážem prekonať samu seba. Svoje zabehnuté vzorce, svoje podvedomé výhovorky, svoje dôvody “veď na tom ešte nie som tak zle” (čo je mimochodom ten najlepší čas, kedy začať, lebo začínať keď UŽ ste na tom zle, je asi 1000x ťažšie). Presvedčila som sa, že sa dá cvičiť doma aj pri deťoch, že z toho viem mať radosť a že sa po hodine cvičenia cítim o milión percent lepšie ako po hodine scrollovania na internetoch 🙂 Takže pokračujem a najbližšie sa chystám napísať o tom, čo so mnou urobilo 5 dní cvičenia jogy. Ďakujem za váš čas a snáď sa čítame 5. Januára 2024 🙂

PS: druhú časť článku nájdete tu 🙂