Deň č. 109 Závan normálnosti

vzdy vecer pracujem a pritom cakam na tvoj dalsi clanok a vzdy sa potesim, ked "refreshnem" a objavi sa. po tom dnesnom som si spomenula na nase cvicenie vojtovky, ktore trvalo 9 mesiacov. (a to je este nic, niektore mamy cvicia roky) tiez som mala obcas (no dobre, casto) ten pocit, ze ja uz fakt nemozem, stacilo, dost. ale clovek sa zatne a ide dalej. tak ako aj ty. to das. teda date. pozdravujem (dufam, ze uz spiacu) raketu 🙂

Človeče, dievča, jasnačka, že si unavená aj vyčerpaná, ale raketa napreduje! Ty to pri všetkom tom chaose a vyčerpaní tak nevidíš, ale my, čo čítame Tvoje príspevky, my áno!
Dá Boh ( a to som ateista 😄), že o pár rokov si na tento boj ani nespomeniete (samo-sebou, lebo budú zas iné starosti) a budeš obom deťom pomáhať s domácimi úlohami... A po ďalších rokoch vyberať spolu s raketou šaty na stužkovú, atď... Vieš, ako sa to hovorí, že keď má človek pocit, že už nevládze, ešte 2x toľko vládze?! 😉
Možno, ja viem, cudziemu sa to ľahko hovorí, ale možno by si všetko nemusela brať tak "vážne", tak moc si to pripúšťať. Možno by si troška mohla zľaviť z tempa, aby ste sa s raketkou spolu viac bavili a menej trápili, keď to teraz tak cítiš... Ale robíš všetko na maximum a robíš to dobre! Robíš to zo srdca a je nás tu hodne, čo Ti fandíme. Čo vám celej rodine fandíme!
Takže .... no... udržať ten správny smer a možno aj odstup, aby si sama videla, ako dobre to postupuje, aby ti radosť z úspechov ( lebo teda úspechy a pokroky robíte jedna radosť 😍) dodala sily, o ktorých teraz myslíš, že Ti dochádzajú.
Jedna stará pani psycholožka mi raz pri zúfalej bezmocnosti povedala: nebojte sa dušička, len si stále opakujte " bolo dobre, nie je dobre, bude dobre!"
Verím jej 😉....

Tak mi pises z duse...som unavena, frustrovana, chcem od vsetkeho utiect...a potom sa na neho pozriem, srdce sa mi roztecie a bojujeme dalsi, dalsi, dalsi a dalsi den

si perfektna, obdivujem ta. drzim prsty, aby ste to dali, aj ked ta nepoznam, nepisem tu, len si citam tvoj "dennicek".
viem, ake j tazke prijat, ze jeho dieta je ine, ked vzdy vsetko islo tak nejak bez problemov a odrazu bum, ta idylka sa rozplynie. a ked mama vidi tie ine dokonale deti, ktore su poslusne, no, relativne, ked idu pekne tabulkovo, skolka, skola, uspechy, vyska, a doma ma pritom taky nejaky kusok, co asi ma mimozemsku DNA alebo co... sa priznam, ze zavidim, no ale co uz, daj si magnezium, bkomplex a zivot ide dalej...

hmmm to poznám aj ja , ja si pripadám od septembra 2019 ako v jednom temnom kolotoči, ked behám zistujem, snazím sa napredovať s malou, su dni ked jej kazdu aktivitu riešim, potom vypínam, hlavu mam akoby zacyklovanú, ako zle naprogramovaný program, ktorý sa stále nezmyselne točí v jednej slučke.... večný pocit ze niečo zanedbávam, ze mám riešiť viac, viac sa biť za nu, za nás, za seba, .... ze som mohla toto, mala toto neurobila tamto, nešla ešte tam, a nemala ist vobec inam.... a pocit ked sa spatne obzriem, ze som / sme sa tym točením nikam nepohli, nič nevyriešili.....................a mam chuť sa na to vykašlať a neriešiť....................... niekedy mam pocit, ze ako mi ktosi kedysi povedal, ked sme videli sedieť "pacientov"psychiatrie na lavičke v areály ústavu, ked som ja povedala, že to musí byť hrozné..... tam............ a on mi na to povedal, že možno a v mnoho prípadoch nie, lebo oni nevedia, nevedia že s nimi je niečo zle, že je niečo tam vonku inak, že sú pláže a hory a lyže a lode a mrakodrapy a sushi a...a..................., že existujú problémy bežného života, strach z chudoby, choroby atd.............. mnohí nevedia a sú vlastne šťastný..... nevedomosť je niekedy dobrá.............. aj ja som takto pred rokom bola šťastná, ked som nič nevedela nič netušila nič neriešila....................................