Dnes to bol super best naprd deň. Ešte teraz som celá stuhnutá, nervózna, naštvaná, smutná, neštastná, paralizovaná strachom z toho všetkého, čo ma čaká. Nevládzem už ani o tom, čo prežívam (a samozrejme nielen ja, ale aj ostatné mamy) písať. Tak strašne sa bojím, bojím sa toho, že toto nedopadne s nami dobre. Že nie je šanca, aby sa toľkí odborníci mýlili a aby moja hnusná materinská intuícia bila na poplach a robila z komára somára prenič za nič.
Dnes sa začala skloňovať pri mojej rakete ďalšia diagnóza a to ADHD a to dokonca vraj v horšej forme ako cely aut☹ Jej pozornosť je taká mizerná, že už sú to neni ani 10 - 30 sekúndové intervaly v cudzom prostredí, ale doslova sekundičky. Podráždenosť sa stupňuje a objavuje sa hnev, agresia a frustrácia pri komunikácií s inými ľudmi. Ešte aj teraz, keď o tom píšem, revem ako malá... Ako je možné, že mám takéto deco☹ Čo nie je ani štipku empatické, maximálne egoistické a ešte k tomu takéto pračudné...Tak strašne som chcela mať deti, ktoré ma milujú,ktoré sa milujú navzájom a s ktorými budeme fantastická trojka/štvortka... Také, ktoré mi budú robiť deň len tým, že sú, na ktoré sa budem tešiť a s ktorými si spravím každý deň ten lepší... Vidím takú hnusnú beznádej pred sebou, že sa nebránim už ani opúšťákom a totálnej rezignácií vo všetkom... Načo sa tu dočerta snažím a šaškujem každý deň, keď z toho bude ešte niečo horšie ako som si myslela na začiatku...
Dnes sme sa s mužom veľmi pohádali. Už som zažila situáciu, kedy mi muž neveril. Neveril tomu, že som bola v sebe presvedčená, že s našim malým nebolo niečo ok. Uveril prvému odborníkovi, ktorý ho uchlácholil, že zveličujem a že malý je ok... Vykrikoval, že vymýšľam. Vtedy som to tak nenechala a dali sme to "včas" do poriadku (teda dúfam, že už to bude s ním len ok)... Potom sa mi ospravedlnil a. bolo všetko ok.
Toto je však sakra iné. Tu nechcem mať pravdu. Prosím ťa, pán Božko, nech má teraz pravdu môj muž a všetci ostatní laici, ktorí sa stretli s mojou raketu. Nech sa neurológ, logopéd, špeciální pedagógovia a najnovšie aj pediater mýlia a my z toho nejak "vykľúčkujeme"... tak strasne dufam a verim, ze to dame, len musíme spolu s raketou preliezť akysi múrik a potom ti pojde. Citim to a chcem, ale vsetko hrá proti nám. Môže sa mýliť jeden, ale toľkí asi nie a fakt neviem, či nám super extra rýchlo dozrie CNS a malá bude v troch rokoch fungovať ako normo dieťa.
Po každej návšteve a nejakom sedení som ako vyplutá žuvačka a muž mi už do telefónu hovorí, že nechce ísť ani domo, že mi bude zase šibať a týždeň mu budem z dcéry robiť autistku☹ Ona jednoducho je podľa neho ok, mal s ňou peknú nedeľu, keď mu neurobila scénu na verejnosti a po 100 rokoch sa s ňou dalo ísť niekam a pekne ho chodí privítať, tak určite nie je autistka... Je mi z toho naprd, vôbec to nemám pod kontrolov a fakt ma už nebaví s ňou niekam chodiť a "ukazovať"ju ako "veľmi zvláštny klinicky obraz"... Hnevám sa ja, hnevá sa muž.... no je to také fajné naprd... Dnes logopedička ešte vyhlásila, že raketa bude jej kariérna"výzva", nakoľko ešte nemala také dieťa, ktoré si nevedela ničím získať a motivovať ju☹ Super, to som vždy chcela, cítiť sa takto výnimočne...
Vždy som taká namosúrená na raketu, keď sa od niekoho takéhoto vrátime, podráždená som a vtedy je raketa ešte viac nesamostatnejšia a nefunkčnejšia. Som ticho celú cestu, som ticho i doma, neriešim, nekomentujem, len v sebe samej bojujem. Dnes sme sa tak aj v tichosti najedli, ani jedy neboli a potom sme sa v tichosti presunuli do izby. Ako zázrakom sama začala šúgať auto, dokonca aj loptu, pekne podala správnu veľkosť jabĺčka, vyšetrili sme jednu bábiku.... ach keby ju tak dobre niekto poznal a vedel spracovať ako ja, videl by aj tieto veci a nemusela by som o týchto veciach presviedčať odborníkov, že to skutočne dokáže, že to vie a že mi doma pekne pracuje a občas sa aj funkčne zahrá a neodbehuje po dvoch sekundách...
Možno sa mi podarí niekedy presvedčiť ("ošáliť") odborníkov, že kopu vecí dokáže, avšak asi samú seba nikdy nepresvedčím. Ja v sebe viem, že to teraz nie je ok, že toto nie je stále dostatočné a nie je to také ako s normo deťmi... Nie je tam ten správny očný kontakt, snaha o komunikáciu, chýba POZORNOSŤ a sociálna oblasť je tiež na prd... Ach tak strašne toho ešte "zlepšiť" a "doladiť". Kedysi mi aj moja svokra povedala, že to je moja veľmi zlá vlastnosť, že nikdy nebudem spokojná ani s jej synom, ktorého sa budem snazit zmeniť a že budem mať veľmi ťažký život, pretože sa budem snažiť stále niečo alebo niekoho zdokonalovať... Ach, akú pravdu len mala vtedy, keď to vyslovila (to je samozrejme nikdy nepotvrdím, však chápete nie?🙂)... Ale fakt je, že som jednoducho taká hnusná otravná povaha, ktorá sa nikdy nezmieri s takýmito značkami a nálepkami a predsudkami a už tobôž nie s takýmto dieťaťom a to aj napriek mojím posledným pádom na hubu. Kdesi som však čítala, že aj to je krok vpred... No tak uvidím, kam to "dokrokujem" s mojou malou raketou...
zaujala ma táto veta ,, Dnes sa začala skloňovať pri mojej rakete ďalšia diagnóza a to ADHC a to dokonca horší stupeň ako autizmus ,, . nieje tam preklep ? ADHC mi google nenašiel , len ADHD . môžem sa spýtať aký stupeň autizmu máte od špecialistov diagnostikovaný . a aký stupeň adhd ?