Milujem takéto dni, keď okolo nás autizmus ani nejde a moja raketa je úplne podľa mňa normonormálna. Dnes sa ma jedna pani spýtala na sedení, že aká by bola moja raketa, keby teda bola úplne "zdravá"... Neviem ako ju teraz oficiálne nazvať, lebo podľa mňa jej fyzicky nič nie je a označovať ju "chorou" alebo nejak "mentálne narušenou" by vôbec nebolo odomňa fér, ani slušné ani pekné... proste mi takéto prídavné mená na ňu vonkoncom nepasujú.... No, ale späť k otázke: "Aká by bola moja raketa, keby rozprávala a bolo by všetko ostatné ok?"
Chvíľu som premýšľala, lebo túto otázku som si kládla aj na úplnom začiatku svojich pochybností. Vtedy som ju však nevedela presne zodpovedať. V roku ešte neviete presne povedať typické vlastnosti, hobby, záujmy svojho dieťaťa. Ale už ako dvojročné pomaly ukazuje svoju osobnosť a Vám je to zrazu všetko jasné, že či to bude tiché, utiahnuté dieťa alebo malý mudrlant, športovo nadané alebo knižkový maniak... Tak som teda začala opisovať raketu, keby bolo keby...
Ak by moja raketa začala zajtra z čista jasna hovoriť plynule vety podľa mňa všetko ostatné by na nej ostalo. Je to akčné dieťa, motoricky zdatná, miluje pohyb, je veselá, usmiata, pojašená, aj keď trochu také chlapčisko malé... + hyperaktívne to už mi je v súčasnosti veľmi jasné, ale akosi som to konečne prijala. Ona jednoducho má svoj temperament, ktorý nezmení žiadna OTA ani ABA metóda. Je to jej súčasť, tiché a sedavé dieťa mi nebude aj keby sa na hlavu postavím a vlastne by som to ani nechcela. Keď mi to v stredu logopedička povedala, že moja dcéra je nepozorná a hyperaktívna a to je jej najväčší problém, brala som to veľmi tragicky... Dotklo sa ma to, lebo mi na nej vypichla iba túto črtu a ja som sa tiež sústredila iba na to, pritom má xy dobrých črt. Dnes som sedela u inej odborníčky a tá bola z mojej rakety nadšená ako je šikovná a veselá a čiperná a mne to došlo... Veľmi hlúpo som to prijala minulý týždeň a zabudla som sa pozrieť na svoju raketu ako na celú osobnosť. Veď mojej rakete okrem reči nič nechýba (podľa mňa). To, že je čiperná a zdravá a motoricky zdatná nemusí byť hneď obsahom 5 diagnóz. Už som zrazu túto jej "vlastnosť" nebrala ako ďalší čierny bod pri diagnostike... Chcela som tým všetkým napísať, že povaha a samotná osobnosť mojej rakety by sa nástupom reči nezmenila... Neostala by kľudným dieťaťom, stále by pobehovala a mala rada šmyklávky, stále by sa hrala viac s autíčkami ako s bábikou, stále by vyliezala kade-tade... Je to jednoducho typ, čo príde domov zo školy a už aj sadá na bicykel a pôjde na všetky možné krúžky len aby nesedelo za stolom... Môj syn je v tomto úplne opak...
Áno mala aj dnes plesky-blesky o zem, ale to už sú len také kadejaké skúšance od nej, už aj keď ich robí na verejnosti pred publikom, mne je to už prakticky jedno (v tomto si ma moja raketa dobre vycvičila), v prípade ak konkrétny dotyčny v miestnosti pochopí, že musí chvíľu ignorovať moju raketu, že ju to prejde, že chcela ísť radšej na ihrisko ako do ďalšej ambulancie.... Naozaj to funguje, ona sa po chvíľke adaptuje začne pobehovať a skúmať... Ale dala to dnes na pána a ja sľúbujem, že toto bola posledná "nová" ambulancia, kde sme boli.. Už som skúsila všetky možnosti od neurológa, logopéda, psychológa, všetky možné centrá... Už nebudem hladať nových odborníkov, zostanem sa riadiť radami a pravidlami odborníkmi, ktorých v súčasnosti navštevujeme a budem venovať viac času hľadaním krúžkov a centier pre deti, kde by sa moja raketa vybehala a vyjašila...
Lebo taká ona jednoducho je. Dnes na zmrzline sedeli tri deti. Jeden dvojročný chlapček, môj syn a potom moja raketa. Chlapci sedeli ako priklincovaní lízali zmrzku, kým moja raketa dala dráhu: stolička - zmrzlinový pult - zastávka - stolička - zmrzlina asi 54522x. Veselo si tam pobehovala, kukala a skúmala a mne to prvýkrát nevadilo (možno prečo, že tam nebolo "toľko" divákov). Dnes bola však celkovo akási veselá. Stále zapárala do syna, chcela sa hrať iba s jeho hračkami, dokonca mu priniesla loptu, keď sme sa všetci jašili večer.... Na obed pred spaním, keď si čítame knižky sa jej zapáčila rozprávka o Budulínkovi, konkrétne vyhrávanie pesničky od babky a dedka:
Fidli Fidli na husličky,
bumbarasa na bubon,
vo vnútri sú štyri líšky,
piaty chlapček bom bom bom...
Husličkovali sme a bubnovali tieto verše aj 20x a ona sa smiala na plné hrlo a stále si to pýtala... Oči na mne ako lusk celý deň, dokonca prišla za mnou a začala mi "krochkať" a ja som pochopila, že hľadá prasiatko, ktoré zobrala synovi... Proste taký funky deň to bol a ja som dnes na autizmus po veľmi dlhej dobe ani nepomyslela...
Super toto si vždy precitaj keď budes mat ťažký deň a to ta na kopne že je to len blbý deň a zajtra bude opäť iný lepší možno aj krajší pre vás obe.