itmama15
27. máj 2019
534 

Deň č. 120 -122 Bezpodmienečná láska

Ešte minulý rok som v jednej práci, ktorú som písala polemizovala a teoretizovala, aká je láska dôležitá v rodine, ako je dôležité lásku nielen prijímať, ale aj odovdzávať, najmä takú bez predsudkov. Hotová esej na tému"Láska nie je iba päť písmen". Zas ma dohnalo to, čo som dovtedy nemala odžité. Vodu som kázala a víno pila... Tak by som to vyjadrial teraz, pretože v súčasnosti bojujem sama so sebou, aby som dokázala prijať moju raketu takú aká je. Niežeby som ju neľúbila, to vôbec nie, len v súčasnosti bojujem s tým, aby som sa na ňu za všetko nehnevala, aby som na ňu myslela s láskou a keď si na ňu, čo i len spomeniem, tak nech mi srdce zapiští po nej rovnako ako po synovi.... Keďže píšem tento blog anonymne, píše sa mi o tom všetkom ľahšie, pretože, ak by som vyslovila tieto svoje myšlienky pred svojimi blízkymi, ktorí vôbec nevedia, čo v sebe prežívam, mali by ma za kozu... Ale ja to žiaľ teraz tak cítim☹

Neteším sa na každé ráno s ňou, lebo v poslednom čase (už dobrých pár mesiacov) neprežívam pekné dni s ňou. Každé hodenie o zem, zbytočné hnevy, škreky, grimasy, čo začala robiť pri tom... je mi z toho na grc... mám pocit, že mi každým takýmto zbytočným trucom pichá nôž rovno do srdca. Každým odmietnutím syna alebo tým svojím čudným správaním a fungovaním v spoločnosti ma doslova toto moje neprijatie zožiera vo vnútri☹ Už to, ale nie je hnev ani tak na ňu, ale skôr na seba. Na seba, čo som to za človeka - za matku, že sa dokážem hnevať na takú čistú dušu. Lebo deti sú čisté duše, to je jasné ako facka...

Minule sa ma psychologička spýtala, či by som ju ľúbila viac keby rozprávala... Vyhrkla som iba to, že áno, dalo by sa s ňou lepšie vychádzať... samozrejme, keď na mňa šlahla psychologické oči, vedela som, že nepochopila môj čierny humor, tak som svoju odpoveď rozvila, že som to nemyslela vážne....Všimla som si, že celkovo psychológovia majú problém s čiernym humorom, takže by som sa mala posnažiť ho nepoužívať aspoň pri nich. Tu však nejde o to, či rozpráva alebo nie, tu ide skôr o moje hlúpe predstavy, že sa mi od nej nedostáva toľko lásky, že nedáva toľko lásky môjmu synovi... Nikdy som nemala rada sebcov a egoistov, ktorí pomáhali zištne. Vždy som sa nato na muža hnevala, lebo za každú pomoc niekomu vždy niečo na revanš čakal. Ja som bola presný opak, keď som niekoho niečo pomohla, nikdy som zato nič nechcel... Ja sa cítim pritom dobre, keď pomáham, mne to jednoducho vždy stačilo. Proste hotová Matka Teraza by bola zo mňa, ale prišiel na psa mráz ....

Práca za stolom sa stalo pre mňa "vykúpenie" v takéto dni. Ju to všetko chvalabohu baví, úlohy pekne plní, , zlepšila sa jej koncentrácia, aj sa zasmejeme, keď "akože" zle zatriedi vec. V tomto je fakt raketová a 25 minút, dávame ako "fukot" len tak z rýchlika... Ešte aj tá poloverbálna komunikácia je super. Dnes navečer prišla ku mne ruka k uchu + slová "halo halo" + gesto zapnúť... Normálne rozvitá veta zachvíľu, odpadla som skoro, ale trochu som ju ponaťahovala a uzavela krátkodobú ústnu dohodu, keď dá "ciko" bude "halo", našťastie vybavila bez breptov a už si ťukala...

Dokonca mi začala niekedy opovedať na otázky "nie" najmä, keď jej začnem spievať pesničky a ona po prvom verši nejakej pesničky povie "nie", tak začnem spievať rýchlo inú a ona zase "nie", tak zase inú "nie" a keď nepovie "nie", tak pokračujem ďalej v spievaní a niekedy si overím, či naozaj chce, aby som pokračovala a vtedy ukáže gesto áno (("chytá hlavu a kýva ňou hore dole") - *ešte stále som ju to neprenaučila, skôr sa naučí hovoriť "áno"🙂))

Tak, či tak, keď to takto zhrniem, je to úžasné, také pokroky, o ktorých som ani nesnívala pred 5 mesiacmi... Paráda... hm... ale potom sa zrazu začalo ozývať moje "antizištné" ja a ja by som asi toto všetko vymenila za zlepšenie sociálneho správania a fungovnia. Keby len tak prišla za synom a hrala sa s ním, keby len tak si dala napr. očesať vlásky alebo počkala chvíľku v obchode, v škôlke bez toho, aby tam nekričala alebo neutekala pod prvé auto, ktoré pôjde okolo, keby bola viac empatická... No , mám načom makať. Budem drilovať nielen raketu, ale aj asi hlavne SEBA, aby som vedela rozdávať skutočnú bezpodmienečnú lásku.

    ❤️🍀
    27. máj 2019
    Nuž áno, tento blog, príspevky ani nie sú tak o rakete, ako o vnútornom boji jej maminy. O tom, cez čo prechádza, čo práve prežíva, ako sa jej vzťah k problémovému dieťaťu vyvíja. Mám pocit, že ju chápem, tiež som musela prejsť zložitou cestou, hoci nie kvôli inému človeku a vôbec nie dieťaťu, no prišlo mi veľmi ťažké bojovať s vlastnými démonmi...
    Myslím, že hodne pomáha hodiť takéto pocity na papier, či monitor, proste ich premeniť na slová. Akoby časť tej ťarchy kamsi odišla... Ako sa vraví, že ak sa podeliš o radosť, tak sa znásobí, ak o starosť a smútok, tak sa o polovicu zmierni.
    Želám veľa síl, lebo hlavne tie sú treba. A tiež more trpezlivosti. Stále to v prípade malej rakety ( ktorú ale vôbec nepoznám) cítim rovnako - nakoniec to bude DOBRÉ! 👨‍👩‍👧‍👦
    28. máj 2019
    Co sa tyka komunikacie, tak moj syn (2 roky a 4 mesiace) rozprava takto isto 🙂 jeho max. vykon je "mama daj toto". Ked chce, aby som si k nemu lahla, povie "mama" a ukaze gesto pre spanok. Ked chce jest, tak len krici "mnam mnam". Cize ta komunikacia nebude az taka strasna 🙂 na druhu stranu, ja som uz psychicky pripravena, ze opat skoncime u logopeda. Lebo starsi syn v tomto veku rozpraval ovela lepsie a napriek tomu chodime na logopediu pre oneskoreny vyvin reci. Myslim, ze tu to bude to iste...
    29. máj 2019
    Už dlhšie čítam tvoje blogy. Veľmi obdivujem tvoju vytrvalosť a trpezlivosť s dcérkou, aj fantáziu čo sa týka hier a úloh. Ale, z môjho pohľadu na ňu vyvíjaš dosť veľký tlak, samozrejme je to len môj pohľad...Dívam sa na to z pohľadu mojich detí, ktoré boli podľa tvojej terminológie normo. Keď cítili akýkoľvek tlak, tak sa vedeli dosť vzoprieť, samozrejme je to aj vec prístupu. Mne to až tak nešlo, tato mal väčšiu trpezlivosť. Ale vlastne som chcela napísať hlavne o tej láske, čo si spomínala v úvode. Nejak mi to pripomenulo obdobie, keď mala moja dcéra asi 7- 8 rokov. Akosi vtedy sa plne prejavilo, že matematika nebude jej silná stránka. Snažila som sa s ňou viac učiť, opakovať, vysvetľovať, ale nejaké veľké pokroky vidieť nebolo. Nedarilo sa mi vysvetliť jej učivo tak, aby tomu porozumela, niekedy som bola aj nervózna, nevedela som pochopiť, že tomu nedokáže porozumieť(ja som bola dobrá
    žiačka, nikdy sa so mnou nemuseli učiť) Došla som akosi až k tomu, že som bola z dcérky akoby taká sklamaná, že nebude taká dobrá žiačka....(doteraz sa za to hanbím) Netrvalo to našťastie dlho, tento môj pocit, v jednej chvíli som si uvedomila, že čo vlastne riešim... dieťa mám zdravé, milé, obľúbené.. Dôležité je, aby bola šťastná, bez ohľadu na známky....Tak sme nejak zmenili prístup, jednoducho sme sa s ňou učili, ale zvoľnili sme tempo...jednoducho som akceptovala moju dcéru takú aká je, podporovali sme to čo jej išlo. Vyrástla z nej šikovná sebavedomá baba, nakoniec skončila aj vysokú školu, aj keď teda matematike sme sa vyhýbali🙂
    10. jún 2019
    Je mi jasné, že váš prípad je iný, ale z môjho pohľadu by som ubrala z perfekcionizmu...aspoň ja to tam nejak vidím...
    V každom prípade veľa trpezlivosti prajem🍀a veľa lásky 💕
    10. jún 2019